V minulosti platilo, keď VšZP nemôže, daňový nevoľník pomôže. Za éry Jurovýcha sa situácia zlepšila. No štátny moloch nás stál stovky miliónov €
Všeobecná zdravotná poisťovňa teraz v reklamách sľubuje dôveru, spoľahlivosť a stabilitu. Kampaň vyzerá dobre a VšZP zjavne prospela nová PR agentúra aj nová marketingová riaditeľka. Tá minuloročná totiž minula cieľ – mierila na mladých ľudí, ktorí nikdy netvorili jadro poistného kmeňa štátnej poisťovne.
Lenže dvadsať rokov jej hospodárenia rozpráva úplne iný príbeh. Štát svoju poisťovňu opakovane zachraňoval z peňazí nás všetkých a rok čo rok jej ohýbal trh vo vlastný prospech. Niektorí politici sa tým ani netajili – selektívne dofinancovanie obhajovali tým, že VšZP je predsa „naša poisťovňa“.
Položme si jednoduchú otázku. Čo sa stane s firmou, ktorá roky prerába, hromadí straty a nezvláda platiť? V normálnom svete sa buď spamätá, alebo ju prevalcuje konkurencia. Vo VšZP sa namiesto toho menili zákony – mäkli pravidlá solventnosti, aby neskončila v nútenej správe, a kvôli jej prežitiu politici naprieč vládami vykastrovali Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Alebo, ako to povedal Rudolf Zajac, „vykastrovaný býk sa volá vôl“.
{{suvisiace}}
Fungovalo to karpatsky: keď hospodárenie nevyšlo, zakaždým prišli peniaze od štátu. A pred nimi takmer vždy „ozdravný plán“, ktorý žil skôr na papieri než v realite.
Jedno však treba povedať hneď na úvod: odkedy poisťovňu vedie mančaft Matúša Jurovýchu, situácia sa zlepšila. Jurových ju drží v zisku, čo je pre stabilitu štátnej poisťovne kľúčové – a ak sa nič nepokazí, dovedie ju k zisku aj v roku 2026. (Písali sme o tom v článku Zdravotné poisťovne plánujú v roku 2026 opäť zisk – a to je dobrá správa, nie škandál.)
Keďže o chvíľu budú na trhu len dve veľké poisťovne, je dôležité, aby mala VšZP kompetentné, emancipované vedenie, ktoré nevisí na šnúrke gatí akéhokoľvek ministra. Zo začiatku to tak možno nevyzeralo, no Jurových tie manažérske predpoklady spĺňa. Podľa prieskumov to zatiaľ vyzerá tak, že súčasná vládna garnitúra nebude tvoriť budúcu vládu – a preto bude v roku 2027 kľúčové sledovať, či ho budúca vláda dekapituje len preto, že nie je ich človekom. Alebo, ako sa hovorí v legendárnom filme Vesničko má, středisková, či „pôjde po žních k Turkovi“.
Práve stabilita vedenia je totiž jedna z Achillových piat VšZP. Väčšina jej ex-riaditeľov bola asi tak kompetentná, ako je Peter Kotlár kompetentný prešetriť pandémiu covidu-19. Jurových je zatiaľ opakom.
{{gift}}
Keď straty platí niekto iný
Štát je vlastníkom VšZP a zároveň jej regulátorom a tvorcom pravidiel celého zdravotníctva. Taký majiteľ si pravidlá skôr či neskôr nastaví po svojom. Napokon, už sme písali, že najväčším „krížovým“ vlastníkom v slovenskom zdravotníctve je štát, ktorý má obrovské pokušenie (odolávať sa mu už ani nepokúša) ohýbať pravidlá podľa potreby a vo svoj prospech, ergo v prospech vlastných nemocníc, či vlasntej poisťovne.
Selektívne dofinancovanie VšZP nebolo len doménou vlády na čele s OĽaNO. Prvá veľká injekcia prišla už v roku 2009, keď sa VšZP spájala so Spoločnou zdravotnou poisťovňou – vklad 65,1 milióna eur. Výhoda pre poistencov? Žiadna. A nezostalo pri tom. Vždy, keď hospodárenie nevychádzalo, objavili sa dotácie.
Najviac to bolo vidieť v minulom volebnom období, keď štát do štátnej poisťovne nalial viac ako 355 miliónov eur – najprv do základného imania, potom ďalšími platbami. Že nejde o bežnú pomoc, ale o zásah do trhu, povedal Dušan Zachar z INEKO už koncom roka 2020: „Návrh na navýšenie základného imania VšZP o kolosálnych 300 miliónov eur predstavuje neprimeraný zásah štátu do fungovania pluralitného systému verejného zdravotného poistenia na Slovensku.“
Slovo „selektívne“ je tu kľúčové. Peniaze dostala len jedna poisťovňa – štátna. Union ani Dôvera nedostali ani cent. A skladali sa na to poistenci všetkých troch, teda aj tí, ktorí si VšZP nikdy nevybrali.
Hneď aj férová poznámka, aby sme nemiešali hrušky s jablkami. Štát financuje zdravotníctvo aj cez platbu za svojich poistencov – deti, dôchodcov, nezamestnaných – a tá časom rástla. Lenže tie peniaze idú všetkým trom poisťovniam podľa počtu poistencov, takže o zvýhodnenie nejde. Zvýhodnením sú kapitálové injekcie mierené výhradne do VšZP. Aj v minulosti sa objavovali situácie, kedy boli finančné prostriedky v zdravotníctve nedostatočné, čo sa riešilo práve jednorázovým zvýšením platby za poistencov štátu, čím sa všetky tri poisťovne dostali do lepších čísel, avšak ak by boli v mínuse len zdravotné poisťovne Union a Dôvera, poznajúc mentalitu našich politikov, k dofinancovaniu by nedošlo.
Politikom však bolo pomerne hlúpe na hulváta dofinancovať len štátnu poisťovňu, tabu prelomila až minulá vláda v čase ministrovania Marek Krajčího.
Dvadsať rokov káuz
Straty a potreba dofinancovania VšZP neboli v minulosti „bug" systému, ale jeho integrálna nepísaná súčasť. Za dve desaťročia mala VšZP jednu kauzu za druhou – pri každej vláde inú.
Medzi najznámejšie neslávne kapitoly patrí obdobie generálneho riaditeľa Marcela Foraia. V roku 2015 vybuchla kauza „teta Anka“. Médiá upozornili na obchodné vzťahy medzi VšZP a zdravotníckymi zariadeniami spájanými s Annou Sučkovou, Foraiovou príbuznou. Kým šéfoval, tržby siedmich firiem „tety Anky“ stúpli medzi rokmi 2011 a 2014 približne z 1,6 na 6,8 milióna eur – o zhruba 420 %. Foraiova obhajoba tých zmlúv patrí do zlatého fondu slovenských káuz. „Neboli ničím zaujímavé,“ povedal k nim. A pridal: „Ja som tie zmluvy nepodpisoval, zmluvy vybavovala pobočka.“ To tvrdil napriek tomu, že štyri zo siedmich niesli priamo jeho podpis. Napokon pod tlakom odstúpil.
Vzápätí prišla ďalšia – zmluvy s rehabilitačnými zariadeniami podnikateľa Pavla Kostku. Prečo niektoré zariadenia dostávali výrazne vyššie úhrady než konkurencia? A kontrolovala vôbec poisťovňa, čo si dávajú vykazovať? Po mediálnom tlaku sa zmluvy prehodnocovali. Ďalší dôkaz, že kontrolné mechanizmy vo VšZP nefungujú, ako by mali. A kauzy boli natoľko evidentné, že pred pár mesiacmi vyšetrovateľ protikorupčnej jednotky ÚBOK navrhol Foraia obžalovať.
Zlé manažérske rozhodnutia striedali ešte horšie. V roku 2017, keď VšZP spravila stratu 112 miliónov eur, mala pripraviť ozdravný plán. Súčasťou boli aj nepopulárne úspory – napríklad úvahy o zmene úhrad niektorých pomôcok, aj inkontinenčných. Legendárnym sa stal telefonát vtedajšieho premiéra Roberta Fica riaditeľovi Milanovi Kočanovi, ktorý Fico rovno zverejnil na Facebooku: „Fakt ma to mrzí, že vám to musím povedať, ale kde na tie hovadiny chodíte?“ A pokračoval: „Ak na niekom máte šetriť, tak šetrite na svojich ľuďoch. Šetrite na sekretárkach, na autách, na budovách, ale nebudete šetriť na starých ľuďoch s plienkami.“ Ozdravný plán sa po tejto kritike prepracoval a viaceré opatrenia sa nerealizovali.
Práve takéto telefonáty ako bol ten Ficov demonštrujú, že VšZP je alebo minimálne dlho bola hračka a bankomat pre politikov. Je takmer nemožné riadiť štátnu poisťovňu nezávisle, predovšetkým preto, že post generálneho riaditeľ VšZP je totálne závislý na vôli ministra zdravotníctva, ktorý ak si zmyslí, odvolá riaditeľa jedným telefonátom. Len na pripomenutie, a keďže má Slovensko nulovú pamäť: len od volieb má VšZP už tretieho riaditeľa. V kresle začala Ľubica Hlinková, tú nahradil Michal Ďuriš a toho nahradil Matúš Jurových.
Po voľbách 2020 prišlo nové vedenie. Richard Strapko sadol do kresla šéfa VšZP počas vlády Igora Matoviča a mnohí čakali nový začiatok. Nuž a veru sa aj dočkali.
Poisťovňa opäť prepadla do vážnych finančných problémov, ktoré v roku 2023 viedli k jeho odvolaniu. Po ňom bol kumulovaný deficit poisťovne asi 358 miliónov eur. A tak prišli ďalšie injekcie – zaplatili sme ich my všetci, poistenci všetkých poisťovní.
Najviac zarezonovali zmluvy s medicínskymi laboratóriami, hlavne so spoločnosťou Medirex. Podmienky boli pre poisťovňu nevýhodné, čo sa ukázalo na úsporách, keď ich nové vedenie prehodnotilo. Strapko po odchode z VšZP nastúpil zhodou okolností práve do Medirexu. Predseda dozornej rady VšZP Martin Smatana nazval tie zmluvy „zverstvom“, ktoré sa nedá obhájiť. Analytik Útvaru hodnoty za peniaze Adam Marek k nim dodal: „Bolo veľmi zvláštne, že VšZP so štyrmi veľkými laboratórnymi firmami vždy podpisovala rovnaké dodatky v rovnakej štruktúre na rovnaké obdobie.“
{{odporucane}}
Celé to pikantné vyvrcholilo za vlády Matoviča – teda vlády, ktorá si na štít vypísala boj proti korupcii a klientelizmu.
Prečo to ide dookola, nech poisťovňu vedie ktokoľvek? Nič tajomné. Martin Vlachynský z INESS: „VšZP má nevýhodu v tom, že vedenie sa zodpovedá politikom, nie akcionárom, a motivácie, respektíve manažérske možnosti v hospodárení sú tým pádom iné.“
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
Momentálne nemáte aktívne žiadne predplatné.
Prečo to Unionu prekážalo
A práve toto Union štvalo najviac – a dodnes štve aj Dôveru, ktorá si to nikdy nenechávala pre seba. Nešlo o konkurenciu ako takú, tá k trhu patrí. Išlo o konkurenciu, ktorá nebola férová.
Šéf Unionu Michal Špaňár to v našom podcaste opísal obrazom, ktorý sedí: podnikať v takomto prostredí je ako skočiť do Dunaja a plávať proti prúdu – veslujete a stojíte na mieste. „Cítili sme veľmi silnú preferenciu práve štátnej poisťovne.“ A dôvod pridal hneď: „Napriek tomu, že štátna poisťovňa bola v strate, prebehla obrovská dotácia. Veľmi ťažko sa dá konkurovať niekomu, kto ešte zboku dostáva peniaze.“
Celý pokrivený trh v skratke: súkromník musí vyžiť z toho, čo vyberie a čím dobre hospodári. Štátna dostane, keď jej dôjdu peniaze. Špaňár to nazval krivdou a nespravodlivosťou – a bol to jeden z dôvodov, prečo holandská Achmea po dvadsiatich rokoch zbalila kufre a Union predala.
Šéf Dôvery Martin Kultan sa s otvorenosťou nebabre dlhodobo a na margo selektívnych dotácií pre VšZP uviedol, že dotovať poisťovňu za to, že prerába, je preňho čistý morálny hazard: „Dotovať niekoho za to, že sa zadlžil. Dotovať niekoho za to, že je v strate. Dotovať niekoho za to, že neplatí dodávateľom. Za mňa je to až amorálne.“ Ten istý vzorec vidí aj v štátnych nemocniciach – len čo sa ohlásia úspory, dlh vyskočí, lebo všetci vedia, že to nakoniec zaplatí štát.
Peniaze, ktoré tečú jedným smerom
Dotácie nie sú jedinou cestou, ako peniaze putujú k štátnej poisťovni. Je tu ešte prerozdeľovací mechanizmus. Znie to zložito, no je to jednoduché: keďže VšZP má viac starších a chorľavejších poistencov, súkromné poisťovne jej každý rok posielajú príspevok na ich liečbu. Zmysel to má – nikto nechce, aby sa poisťovne pretekali len o zdravých a mladých ľudí. Rozmer je však obrovský. Union a Dôvera takto do VšZP posielajú zhruba 400 miliónov eur ročne. A aby nedošlo k zmäteniu, prerozdeľovací mechanizmus je správna vec a ten slovenský patrí medzi najlepšie v Európe. To, že súkromné poisťovne posielajú peniaze VšZP ako kompenzáciu rozdielnych kmeňov je úplne v poriadku.
Presnú faktúru za štátnu poisťovňu nikto nevystaví – takýmto spôsobom sa neúčtuje. Dá sa však urobiť triezvy odhad. Keď vedľa seba položíme účtovné straty, priamu štátnu pomoc a dôsledky neefektívneho hospodárenia, celkový ekonomický vplyv za dvadsať rokov sa pohybuje niekde medzi 900 miliónmi a 1,2 miliardy eur.
Tieto položky sa čiastočne prekrývajú — dotácie často kryli práve tie straty, ktoré spôsobila slabá efektivita — takže to neberme ako presný súčet, ale ako rádový odhad celkového dopadu. A rozlišujme pritom dve čísla. Tvrdé čísla sú priame kapitálové injekcie, ktoré štát reálne nalial do VšZP: približne 400 miliónov eur. To druhé, väčšie číslo nie je hotovosť pripísaná na účet — je to odhad, koľko nás štátna poisťovňa ako celok stála, keď k injekciám pripočítame účtovné straty a náklady neefektivity. A vtedy sa dostávame blízko k sume jednej miliardy €.
A tu je tá irónia: napriek dotáciám, prerozdeľovaniu aj politickej ochrane štátna poisťovňa trh aj tak stráca. V roku 2011 mala dve tretiny poistencov, dnes sa drží tesne nad polovicou.
Vrchol pokrivenia: chcieť len jednu poisťovňu
Selektívne dotácie sú mäkká forma zvýhodňovania štátnej poisťovne. Existuje aj tvrdá – volá sa unitárny systém. Cieľ: aby na Slovensku ostala jediná, štátna poisťovňa a súkromné zmizli.
Nie je to okrajová myšlienka. Vláda Roberta Fica v roku 2012 schválila projekt jednej štátnej poisťovne. Súkromné mala najprv odkúpiť, a keby sa nedohodli, plánovala ich rovno vyvlastniť. Investor, ktorý sem prišiel s dôverou v otvorený trh, sa zrazu ocitol pod hrozbou, že mu firmu jednoducho zoberú.
A nebol to len Fico. Unitár sa dostal priamo do programového vyhlásenia vlády Igora Matoviča – teda vlády, ktorá sa hlásila k boju proti korupcii a mala mať k trhu bližšie než Smer. Aj tam bolo čierne na bielom, že vláda „zváži“ jednu poisťovňu. A tak práve za tejto vlády padli do VšZP najväčšie dotácie a súčasne sa vážne uvažovalo o konci súkromných poisťovní.
A do tretice Kultan: Politici, ktorí dnes lomia rukami nad súkromnou fúziou, roky sypali peniaze do štátnej a tú súkromnú konkurenciu chceli najradšej zrušiť: „Marek Krajčí v minulosti bojoval proti súkromným poisťovniam a dotoval štátnu. Teraz zrazu otočil a sťažuje sa, že tu bude o jednu súkromnú poisťovňu menej.“ Keď fúzujú súkromníci, je poplach. Keď štát roky lial do svojej a chcel ostatné zoštátniť, bolo hrobové ticho.
Istota za cudzie peniaze nie je istota
Vráťme sa na začiatok. VšZP predáva stabilitu. Lenže stabilita, ktorú dvadsať rokov financujú poistenci konkurenčných poisťovní a daňoví poplatníci, nie je stabilita. Je to dotácia s dobrým marketingom.
Slovenský trh so zdravotným poistením nezlyhal preto, že by tu bolo priveľa trhu. Zlyhával preto, že ho štát roky ohýbal vo svoj prospech – raz peniazmi, raz reguláciou, raz hrozbou, že súkromné poisťovne rovno zruší. Union to napokon vzdal. A keď dnes počúvame, akou istotou má byť štátna poisťovňa, oplatí sa pripomenúť, kto tú istotu celý čas platil.
My všetci, daňoví nevoľníci.
