LOZ & Visolajský: Nekazme si tunel pravdou. Odborári idú na prokuratúru, žalovať by mali hlavne svoje šlendriánstvo
Nekazme si dáta pravdou. LOZ malo tlačovku, kde tak ako zvyčajne hovorilo len časť pravdy a kľúčovú informáciu o tom, že štátne nemocnice dostávajú 191 miliónov bokom ignorovalo.
Prezentácia, o ktorú sa LOZ oprelo, má stĺpec so 191 miliónmi eur pre štátne nemocnice. Na besede odborárov zaznela tá suma v štyroch rôznych výškach.
Lekárske odborové združenie zorganizovalo 28.07.2026 tlačovú besedu, počas ktorej ignorovalo fakt, že štátne nemocnice dostali navyše 191 miliónov €. Práve táto suma je totiž kľúčová, keďže toto penzum peňazí dostali priamo len a len štátne nemocnice. LOZ tieto financie ignoruje, čím sa snaží navodiť dojem, že štátne nemocnice strádajú a sú v dlhoch kvôli tomu, že sú:
- nedostatočne platené od zdravotných poisťovní,
- nedostávajú ani len tie platby, ktoré stanovuje CKS
- a sú v dlhoch kvôli tomu, že sú naopak neštátne nemocnice zo zdravotných poisťovní platené lepšie a nad sumu, ktorú stanovuje CKS
Ani jedno z toho samozrejme nie je pravdou, no LOZ sa opätovne darí vrátiť do hry demagógiu, ktorá pravdu zahmlieva a dáta kriví tak, aby vyhovoval príbehu, ktorý partia okolo Petra Visolajského roky starostlivo so svojimi spojencami buduje.
Pravda je pritom opačná, tých 191 miliónov € štátne nemocnice nedostali len v roku 2025 ale aj v roku 2024. K tomu je potrebné prirátať ešte dodatočných 70 miliónov € na nárast produkcie štátnych nemocníc. Tieto finančné prostriedky mali zastaviť zadlžovanie štátnych nemocníc. Nezastavili ho, dlhy dnes rastú rýchlejšie než v minulosti.
Apoštol neefektivity
Na Slovensku hádam nie je vernejší apoštol neefektivity a dlhov ako Lekárske odborové združenie. Aj ono si však uvedomuje, že dlhy sú problém, a tak hľadá vinníka. Nachádza ho ako obvykle u neštátnych nemocníc. Táto taktika sa dá pochopiť: jedným z dôvodov, prečo nemocnice generujú tak šialené dlhy, je aj pôsobenie družiny okolo LOZ, ktorá lekárom vylobovala platový a vekový automat a ako bonus skrátila týždenný pracovný čas.
Odborári oznámili, že pôjdu za generálnym prokurátorom. Dôkazom má byť trinásťstranová prezentácia o tom, aké mali nemocnice náklady a aké úhrady od zdravotných poisťovní.
{{suvisiace}}
Úhrady sú v nej rozpísané do dvoch stĺpcov vedľa seba, „bez 191 m“ a „s 191 m.“. Do tlačovej správy sa dostal len ten prvý. Druhý odpovedá na väčšinu toho, čo Peter Visolajský tvrdí, a na besede zaznel štyrikrát, zakaždým v inej výške.
Ako sa nemocnici platí
Nemocniciam sa dnes neplatí za deň na lôžku ani za jednotlivé úkony. Platí sa za ukončený hospitalizačný prípad a každý prípad má pridelenú váhu podľa toho, aký je náročný. Zlomená ruka váži málo, transplantácia veľa. Súčet týchto váh hovorí, koľko práce a v akej náročnosti nemocnica odviedla.
Cena za jeden priemerne náročný prípad sa volá základná sadzba. Je to suma, ktorú systém uhradí za prípad s relatívnou váhou 1,0, a pre každú skupinu nemocníc je iná. Univerzitná nemocnica ju má vyššiu ako okresná, za čím stojí predpoklad, že lieči náročnejšie prípady. Ten neplatí automaticky. Sadzby počíta Centrum pre klasifikačný systém, poisťovne potom v zmluve zaplatia viac alebo menej.
O akom dokumente hovoríme?
Prezentácia, ktorú LOZ premietalo, nie je výsledkom auditu ani kontroly. Je to prezentácia, ktorú zostavli ministerskí úradníci z CKS. Je to zápis zo stretnutia pracovnej skupiny, ktorá sa zišla online 23. júna a ktorá takýto podklad pripravuje každý rok, aby sa sadzby na ten nasledujúci počítali lepšie, čo sa samozrejme nie vždy podarí. Slovo tunelovanie sa v ňom nevyskytuje, na tlačovej besede zaznelo dvakrát: „Toto je čistý tunel“.
Odborári pri tom stole, ktorý kreuje základné sadzby, sedeli. Sedia pri ňom stále. Pomlčme teraz o tom, prečo tam sedí organizácia, ktorá nemá v stanovách riadenia slovenského zdravotníctva bez akéjkoľvek zodpovdnosti. Už samotný fakt, že LOZ sedí v tejto komisií hovorí o Slovensku len to, že ešte aj Kocúrkovo pôsobí ako príčetná krajina.
Už samotný fakt, že LOZ sedí v tejto komisií hovorí o Slovensku len to, že ešte aj Kocúrkovo pôsobí ako príčetná krajina.
{{gift}}
Zápis z rokovania CKS navyše zaznamenáva jedinú pripomienku LOZ, zameranú „na potrebu zosúladenia indexov v metodike základných sadzieb s aktuálnymi výstupmi“. O päť týždňov neskôr z toho istého dokumentu, ktorého čísla ešte nie sú finálne, vzniklo trestnoprávne „podozrenie“.
Stĺpec, ktorý v tlačovej správe nie je
Pod každou tabuľkou stojí tá istá poznámka: hodnoty sú „bez nákl. na PP DRG a 191 mil. eur“. Z čísel, ktoré LOZ cituje, boli vopred odrátané dodatočné zdroje pre štátne nemocnice. Autori prezentácie (ministerskí úradníci) si toho boli vedomí a pridali slajd, kde tie peniaze vrátili.
Na tlačovej besede LOZ suma zaznela ako 192 miliónov, ako 190, ako 161 a napokon ako 160. Správnu hodnotu 191, nadpísanú v ich vlastnej tabuľke, nepovedali ani raz a každú z tých štyroch vyslovili vo vete, ktorá vysvetľovala, prečo na tie peniaze netreba prihliadať.
Doplnkový slajd pritom jasne ukazuje, komu sa po započítaní 191 miliónov eur platby zvýšili. Pri súkromných, krajských a ostatných prevádzkovateľoch je v porovnávacom stĺpci sto percent, žiadna zmena.
Pohli sa iba štátne riadky: univerzitným nemocniciam stúpla úhrada o pätinu, detským fakultným o štrnásť percent, zvyšným o deväť až desať.
Analýza, ktorá mala odkryť znevýhodňovanie štátnych nemocníc, stojí na tabuľke, v ktorej sú štátne nemocnice znevýhodnené dovtedy, kým sa do nej nezapočítajú peniaze určené iba pre ne.
Úrad pre dohľad to spočítal za celý rok
O roku 2025 existuje aj druhý prepočet. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ho postavil na výkazoch, ktoré mu poisťovne odovzdávajú povinne zo zákona, a dodatočné zdroje už obsahuje: „V rámci vykázaných úhrad je zároveň zahrnutá aj časť balíka zo 191 mil. eur vyčleneného nad rámec štandardného riadku Ústavná zdravotná starostlivosť.“
Nemocnice ministerstva dostali za rok 2025 o 11,8 percenta viac, než im podľa ich vlastnej sadzby patrí, čo je 149,7 milióna eur navyše. Súkromní prevádzkovatelia skončili na 9,3 percenta. Štát odviedol 57,5 percenta práce a pripadlo naň 69,4 percenta peňazí rozdelených nad sadzby. Znevýhodnená skupina v tabuľke nie je
O fakultných nemocniciach, ktoré LOZ označuje za jediné pod sadzbou, píše úrad toto: „Pri fakultných nemocniciach bol pritom v 3. kvartáli ešte viditeľný stav nedofinancovania (−2,4 %), ktorý sa vďaka dodatočným zdrojom (balík 191 mil. €) do konca roka preklopil k veľmi miernemu nadfinancovaniu (+0,7 %).“ Nad hranicu ich dostali peniaze, ktoré odborári zo svojho prepočtu vynechali.
Odborári tieto čísla ÚDZS odmietli bez toho, aby sa dotkli hociktorého z nich. Radšej sa rozhodli vrtieť psom a spochybniť súčasného predsedu ÚDZS Michala Palkoviča. Na margo dát, ktoré ÚDZS povinne zeverejňuje odborový predák povedal len, že „To hovorí len nové vedenie Úradu pre dohľad,“ a predchádzajúcu šéfku vraj odvolali „za veľmi zvláštnych okolností“.
Mýtus 1: štát je platený horšie než súkromník
Prezentácia LOZ má jedinú skupinu, kde vedľa seba stoja štátne aj súkromné nemocnica: nemocnice III. typu, čiže fakultné a krajské. Bez 191 miliónov dostávala štátna 3037 eur za priemerný hospitalizačný prípad a súkromné 3 396, ergo rozdiel 359 eur. So započítanými 191 miliónmi je to 3 323 oproti 3 396 a rozdiel spadne na 73 eur.
Dôležitejšie je porovnať úhrady s nákladmi. Súkromná nemocnica vykazuje na prípad náklad 3 725 eur, dostáva však 3 396, na každom prípade jej tak chýba 329 eur. Štátna nemocnica v tej istej skupine má náklad 3 400 eur a po započítaní dodatočných zdrojov dostáva 3 323, chýba jej 77 eur. V prepočte: štát si z platieb pokryje 98 percent nákladov, súkromník 91.
Neznamená to, že súkromná nemocnica hospodári horšie. Náklady si vykazujú nemocnice samy a vstupujú do nich aj odpisy, takže prevádzkovateľ, ktorý viac investoval, vykáže vyššie číslo. Pre odborársky argument je podstatné iné: v skupine, ktorou dokazujú preplácanie súkromníkov, si súkromná nemocnica pokrýva menšiu časť nákladov ako štátna.
Číslo 3 725 eur nie je náklad jednej nemocnice. Je to priemer štyroch súkromných a tie sa medzi sebou líšia viac než štát so súkromníkom. Keď sa skupina rozmení na jednotlivé nemocnice, náklady sa pohybujú od 3 124 eur na prípad po 5 231. Najnižšie v celej dvanástke ich má súkromná nemocnica v Michalovciach, pod úrovňou každej fakultnej nemocnice v krajine; Šaca s 3 298 eurami je pod všetkými okrem Nových Zámkov. Vysoký priemer nákladov na jednu hospitalizáciu súkromníkov vyrába jediná nemocnica: Bory.
{{odporucane}}
Najnovšia nemocnica v krajine si účtovne odpisuje čerstvú budovu (a bude ju podľa zákona odpisovať dekády) aj prístroje, a keďže odpisy sú najvyššie v prvých rokoch, jej vykázaný náklad je vysoký aj pri efektívnej prevádzke. Dôveryhodnosť priemeru navyše nahlodáva poznámka samotných autorov prezentácie CKS: piatich poskytovateľov museli z výpočtu vylúčiť, lebo poslali nepoužiteľné dáta
Na tlačovke LOZ zaznelo: „Napriek tomu, že jej náklady sú 3 700, má preplatené ešte tieto vyššie náklady. S primeraným ďalším ziskom. Štátna nemocnica nemá pokryté v platbách od poisťovní ani tie nižšie náklady oproti súkromnej nemocnici.“ Z toho výroku obstojí jediné číslo, náklady súkromnej nemocnice, tabuľka uvádza 3 725 eur. Zvyšok tá istá tabuľka vyvracia: úhrada 3 396 eur tie náklady nepokrýva, a už vôbec nie so ziskom. Štátna nemocnica si po dofinancovaní kryje z nákladov väčší podiel než súkromná.
Tabuľka so 191 miliónmi bola pritom na plátne a odborári z nej nahlas prečítali riadok ministerských nemocníc: „Úhrady zdravotných poisťovní Ministerské nemocnice 3 300“. To číslo si rozmeňme. Jediný stĺpec, s ktorým ich tlačová správa pracuje, je ten bez dodatočných zdrojov a v ňom je v tom riadku 3 037 eur. Prečítaných 3 300 je zaokrúhlených 3 323, suma zo stĺpca so započítanými 191 miliónmi. Na besede nahlas citovali stĺpec, o ktorom tvrdia, že sa naň prihliadať nemá.
Pri univerzitných nemocniciach sa porovnanie so súkromníkom nedá urobiť vôbec. V skupine, ktorú prezentácia označuje ako univerzitné nemocnice, nie je ani jeden súkromný riadok. Rozhoduje zaradenie, nie názov. Univerzitná nemocnica – Nemocnica svätého Michala má slovo univerzitná v názve, Centrum pre klasifikačný systém ju vedie medzi nemocnicami III. typu.
Mýtus 2: fakultné nemocnice ako jediné pod svojou sadzbou
Odborári tvrdia, že fakultné a krajské nemocnice ako jediné dostávajú menej, než je ich základná sadzba. Platí to iba v tabuľke prezentácie, ktorá nezarátava 191 miliónov pre štátne nemocnice: najprv sa peniaze odrátajú, potom sa ukáže, že chýbajú. Keď sa vrátia, pod sadzbou nie je nikto.
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
Momentálne nemáte aktívne žiadne predplatné.
Mýtus 3: nemocnice ministerstva nie sú najdrahšie
Odborári tvrdia, že štátne nemocnice nie sú drahšie než súkromné. Prezentácia to však píše s výslovnou výhradou „mimo MO/MV“: najdrahšiu štátnu skupinu, nemocnice rezortov obrany a vnútra so 4 565 eurami na prípad, z porovnania vopred vyňala. Tvrdenie LOZ teda platí, len kým sa najdrahšie štátne nemocnice nepočítajú, a tam, kde sa štát so súkromníkom dá porovnať priamo, v onkologických ústavoch, je štátny ústav o osem percent drahší.
Mýtus 4: pri rovnakých platbách by hospodárili vyrovnane
Odborári tvrdia, že keby fakultné nemocnice dostávali rovnaké platby ako ostatné nemocnice v ich skupine, hospodárili by vyrovnane. Veta je opäť odpísaná z prezentácie. Lenže platí ten istý trik: so započítanými 191 miliónmi chýbajú fakultným do vyrovnaného hospodárenia dve percentá, nie jedenásť. A méta, ktorú si odborári zvolili, je úhrada, ktorá súkromnej nemocnici v tej istej skupine nepokryje ani náklady.
Mýtus 5: osemdesiatosem miliónov ako dôkaz tunelovania
Odborári tvrdia, že 88 miliónov eur zisku súkromných nemocníc je dôkazom tunelovania systému. Číslo je z prezentácie, tá však hovorí o ziskových nemocniciach bez rozlíšenia vlastníka a slovo súkromné pridali odborári až na besede: „V roku 2025 mali súkromné ziskové nemocnice 88 miliónov eur". Dva riadky pod tým číslom pritom prezentácia dodáva, že peňazí bolo v systéme dosť, „ale museli by byť distribuované inak", čo sa do tlačovej správy odborárov už nedostalo. A mierka: poisťovne zaplatili za hospitalizácie v roku 2025 spolu 2,35 miliardy eur, takže 88 miliónov sú necelé štyri percentá, zhruba polovica toho, čo Sociálnej poisťovni dlhuje samotná Univerzitná nemocnica Bratislava.
Mýtus 6: klesajúca produkcia ako dôsledok znevýhodňovania
Odborári tvrdia, že malým nemocniciam klesá produkcia, lebo systém ich znevýhodňuje. Prezentácia skutočne ukazuje, že odviedli menej práce ako pred rokom. Odrážka priamo pod však ňou hovorí, že tieto zmeny sú očakávané a v súlade s realizovanou kategorizáciou nemocníc, ktorej zámerom bol presun výkonov do väčších nemocníc. To isté vysvetlenie dáva nezávisle Úrad pre dohľad: prípadov je menej o 1,5 percenta, ale sú ťažšie, lebo ľahší pacienti prešli do jednodňovej a ambulantnej starostlivosti, ktorú vykazovaná produkcia nevidí.
Mýtus 7: dvestosedemdesiatdva miliónov nového dlhu
Odborári tvrdia, že za nový dlh dvanástich štátnych nemocníc môžu nízke úhrady poisťovní: „Nový dlh 272 miliónov eur a celkový dlh v týchto nemocniciach štátnych je 1,4 miliardy eur, ktoré budeme platiť my, daňoví poplatníci“. To isté číslo odznelo aj ako 274 miliónov a ako 270. Najtvrdšie číslo besedy sa pritom v prezentácii nenachádza vôbec
Dlh sa dá zmerať a zmeraný je. Neuhradené faktúry po lehote splatnosti dosiahli v nemocniciach ministerstva na konci roka 2025 sumu 928,8 milióna eur, keď sa štyri roky predtým držali medzi 708 a 736 miliónmi. Suma, ktorú odborári pripisujú dvanástim nemocniciam, je o 52 miliónov vyššia než to, čo za ten rok pribudlo celej sieti ministerstva. Dlh sa pritom dá merať aj na úrovni istiny, kde presahuje 2,42 miliardy eur, a odborári nepovedali, ktorú z tých dvoch mier počítajú.
Nemožno spochybniť, že dlh rastie. Nemocnice dlhujú Sociálnej poisťovni 863 miliónov eur a za necelých sedem mesiacov si k tomu pridali 136 miliónov. Spor nie je o tom, či dlh existuje, ale čo ho spôsobuje.
Prezentácia LOZ hovorí, že univerzitným a fakultným nemocniciam chýbajú do pokrytia nákladov dve percentá. Tie nemocnice odviedli 41,5 percenta všetkej práce v krajine a dostávajú za ňu zhruba miliardu eur ročne. Dve percentá z miliardy sú dvadsať miliónov, nie 272. Aby z dvoch percent vyšlo 272 miliónov, musela by táto skupina stáť 13,6 miliardy eur ročne, kým rozpočet celého zdravotníctva je „len“ 10,5 miliardy.
Najsilnejšia verzia toho, čo hovorí LOZ
Argument odborárov má miesta, ktoré výnimočne nie sú čistými halucináciami. Prvým sú surové ceny: bez ohľadu na sadzby dostávajú štátne fakultné nemocnice za prípad 3 250 eur, AGEL 3 414 a Penta 3 324. Siete oboch súkromníkov však stoja prevažne v nižších úrovniach s nižšími sadzbami. Buď tie sadzby niečo merajú, a potom AGEL prekračuje tú svoju o 12,3 percenta a fakultné nemocnice tú svoju o 0,7. Alebo nemerajú nič a padá aj tvrdenie o jedinej skupine pod základnou sadzbou.
Druhým miestom je kardiológia. „Štátne kardiocentrum dostalo 3 700“ a „neštátne kardiocentrum 4 200 za hospitalizáciu“, zaznelo na besede a tabuľka CKS to potvrdzuje. Rozdiel je najväčší v celom dokumente. Chýba pri ňom len to, že náklady oboch sú prakticky rovnaké a že štátnemu kardiocentru dodatočné zdroje pokryjú 104 percent nákladov.
Tretiu vec povedali odborári skoro mimochodom a je najzaujímavejšia. Na rokovaní zdravotníckeho výboru o rozpočte vraj „ministerstvo financií tam priznalo, že už teraz vedia, že štátne nemocnice vyprodukujú vyše 200 až 300 miliónov“ straty. Overiť sa to z verejných podkladov nedá.
Čo na to poisťovňa a čo nemocnice
Poisťovňa Dôvera ešte v deň besedy upozornila na chýbajúci stĺpec: „Visolajský úmyselne nespomenie, že v prezentovaných dátach neboli započítané dodatočné zdroje pre štátne nemocnice v hodnote 191 mil. eur.“ Odmietla aj to, že by príčinou strát boli platby poisťovní: „Zdravotné poisťovne samotné nediktujú zmluvy ani ceny – sú výsledkom rokovaní a dohody dvoch strán.“ Prvý viceprezident Asociácie nemocníc Slovenska Igor Pramuk pripomenul, že štátne nemocnice „neprešli v plnom rozsahu na tzv. full DRG (platbu za výkon)“. Podľa Úradu pre dohľad kryla platba za výkon u štátnych nemocníc 12 percent produkcie a u súkromných zriaďovateľov 14,8 až 22,9 percenta.
Čo v tlačovej správe nezaznelo
Do materiálu odborárov sa nedostalo ani to, na čo v zápise upozornili zástupcovia regionálnych nemocníc: príjmy štátnych nemocníc ani po zahrnutí 191 miliónov nezahŕňajú kapitálové výdavky ministerstva, ktoré idú výlučne jeho vlastným nemocniciam. Skutočný tok peňazí do štátnych nemocníc je ešte vyšší ako ten, ktorý LOZ označilo za nedostatočný. Samo ministerstvo zhrnulo, že disponibilné zdroje v roku 2025 „plne pokrývali náklady… ale ich distribúcia medzi skupiny nemocníc nebola rovnomerná“. Na besede zaznel navyše rad súm bez opory v prezentácii: pri zlúčení Dôvery a Apolla malo podľa odborárov platiť, že „tam zmizlo 400 miliónov“, a nemocniciam AGEL-u vraj Všeobecná zdravotná poisťovňa „platí 137 %“. Číslo 137 sa v tom dokumente nevyskytuje ani raz.
Zisk poisťovniam umožňuje zákon a je výsledkom modelu, ktorý parlament zvolil a viackrát potvrdil. Spor o tento zisk patrí do politickej debaty. V materiáli pre prokuratúru sú neoverené sumy z tejto debaty cudzím telesom.
Kde naozaj je tá nerovnováha
Nerovnomerné rozdelenie existuje, na tom sa dá s odborármi zhodnúť. Nevedie však tam, kam ukazujú oni. Univerzitné nemocnice odviedli 23,5 percenta práce v krajine a pripadlo na ne 43,9 percenta peňazí nad referenčnými sadzbami. Fakultné nemocnice odviedli 18 percent práce a zostalo im 1,3 percenta.
Medzi verejnými a súkromnými prevádzkovateľmi je rozdiel 1,1 percentuálneho bodu. Medzi univerzitnými a fakultnými nemocnicami, čiže vnútri štátneho sektora a pod tými istými kolektívnymi zmluvami, je 17,1 bodu.
Rovnaká deliaca čiara vedie aj cez náklady. Nemocnice, ktoré prezentácia vedie ako univerzitné, vykázali za rok 2025 v priemere 4 294 eur na jednotku produkcie, nemocnice III. typu 3 760. Univerzitná nemocnica Bratislava je na 4 459 eurách, Martin na 4 388, Košice na 4 220. Rozdiel medzi Univerzitnou nemocnicou Bratislava a fakultnou nemocnicou v Nových Zámkoch je 1 180 eur na jednotku produkcie, pri tom istom zriaďovateľovi. Vyššia základná sadzba pre univerzitné nemocnice ten rozdiel prekrýva, nevysvetľuje ho.
Za prvý polrok 2025 dostala samotná Univerzitná nemocnica Bratislava o 25,67 milióna eur viac, než zodpovedá jej referenčnej sadzbe. Celý štátny sektor bol za ten polrok nad referenciou o necelých devätnásť miliónov. Deliaca čiara vedie medzi bratislavskými a košickými kolosmi a zvyškom republiky, nie medzi štátom a súkromníkmi.
Kto s kým mal hovoriť
Posledný slajd prezentácie obsahuje ohraničený rámček s jedinou vetou: podnety na zmeny metodiky zaslať do 31. 7. 2026.
Únava odborárov je pochopiteľná a na besede z nich vyliezla. „To isté jednáme desať rokov,“ povedal jeden z nich, a druhý to doplnil: „Furt dokola to isté.“ Desať rokov rokovaní bez posunu je dôvod na hnev, nie na zámenu rokovacieho stola za podateľňu prokuratúry.
Odpoveď na text, ako je tento, mali lozáci pripravenú vopred. „Po každej takejto tlačovke príde séria analytikov, odborníkov a kadejakých ľudí nalepených na Pentu a na Agel, ktorí začnú hovoriť, že to nie je pravda,“ odznelo na besede. Áno, prídu, lebo dáta nie sú názor a povedať len polovicu pravdy a odignorovať fakt, že štátne nemocnice dostávajú roky peniaze bokom je totiž znakom demagóga a toho, že odborár ≠ odborník = demagóg.
Odborári mohli poslať pracovnej skupine, ktorá kreuje CKS sadzby ďalší podnet. Namiesto toho zvolali tlačovú besedu a ohlásili cestu za generálnym prokurátorom. Ten však základné sadzby nepočíta a nevie opraviť ani metodiku, na ktorej chyby LOZ v júni samo správne upozornilo; to dokáže iba pracovná skupina, pri ktorej stole odborári sedia. Čas na podnety beží do 31. júla, do konca tohto týždňa
