Lekárske odborové združenie vydalo stanovisko k správe verejného ochrancu práv k poplatkom v zdravotníctve. Ich vyhlásenie prichádza, samozrejme, niekoľko hodín po dvanástej.

Na poplatkovú divočinu totiž poukázali hneď dve monografie z dielne Petra Pažitného a Rudolfa Zajaca a rovnako na poplatkové Eldorádo upozorňuje vo svojich analýzach aj Henrieta Tulejová. Ak by ste hľadali reakcie LOZ na tieto monografie, neuspeli ste. Tieto analýzy majú totiž pre mentálnu kapacitu LOZ priveľa písmenok a grafov a ani v nich nie je žiadna osemsmerovka.

Keďže však LOZ na Dobrovodského zareagovalo, pozrime sa na to bližšie. Zaujímavé na stanovisku LOZ je, ako obvykle, to, čo sa v ňom nehovorí. Práve to nám o LOZ prezradí omnoho viac. Záujmová skupina, ktorá najviac profituje z asymetrického financovania zdravotníctva, sa v ňom pasuje do roly tribúna chudobných.

LOZ uviedlo sedem pseudoargumentov, ktoré majú dokázať, že vinníkom súčasného stavu je kadekto iní, okrem samotných odbororárov. Pozrieme sa na každý jeden z nich.

„Pacienti nemôžu byť nútení platiť nemalé sumy za úkony, ktoré im má hradiť zdravotná poisťovňa.“

Typický rukopis LOZ, časť pravdy a hromádka manipulácií.

Pravda je, že časť poplatkov, ktoré sa dnes v ambulanciách vyberajú, je nezákonná. Právnička Katarína Fedorová to na našich stránkach dokumentuje roky. Príklad za všetky: poplatok za objednanie na konkrétny čas. § 3 ods. 4 písm. a) zákona 577/2004 jasne hovorí, že je súčasťou zdravotného výkonu. § 44 ods. 1 toho istého zákona zakazuje zaň žiadať úhradu. Napriek tomu sa vyberá masovo, často cez tretie strany. A vyberá sa aj preto, lebo je po tejto službe dopyt. V princípe tak je tento poplatok zakázaný, no patrí medzi tie najčastejšie vyberané. Ak regulácia nefunguje, odpoveďou nie je viac regulácie ale legalizácia tohto poplatku. Aj týmto krokom by sme pomhli samotným ambulanciám, keďže príjem z tejto služby by zostal im, nie tretej strane.

LOZ však tento právny rozmer nezaujíma a nikdy ho ani nezaujímal. Slúži ako tromf pre paušálne obvinenie celej ambulantnej sféry. Do jedného vreca tak hádže úhrady plne legálne, úhrady v právnej šedej zóne aj úhrady reálne nezákonné. Z tej zmesi vyrobí jedného univerzálneho zlosyna a tým je ambulantný lekár. Trademark odborových výpalníkov.

Áno, poplatková divočina je problém. Pri pohľade na realitu pacienta hovoria údaje Advance Institute z roku 2025 toto: 30 % pacientov odložilo návštevu lekára pre poplatky, u nízkopríjmových až 39 %. Trinásť percent pacientov lekár odmietol ošetriť bez úhrady. To je skutočný problém. A má presnú diagnózu: nie poplatok, ale poplatok bez pravidiel. Riešenie neleží v ďalšom moralistickom slogane LOZ. Leží v legalizácii a strope poplatkov, ktorý ľudia, ako je Pažitný, Zajac, Tulejová a ďalší, navrhujú už roky, no LOZ za celý ten čas nevedelo zareagovať ničím vecným, len pohŕdaním.

„Súkromné nemocnice či polikliniky finančných skupín zase zneužívajú tieseň pacienta...“

Prekvapivo, ako obvykle, za všetko môžu súkromníci.

Pre Lekárske odborové združenie je v princípe irelevantné, ako stojí otázka - odpoveď je vždy rovnaká: môžu za to finančné skupiny a súkromníci v zdravotníctve.

Ukazovať prstom na „finančné skupiny“ je v slovenskom verejnom priestore obľúbený šport, najmä pre tých so zníženými kognitívnymi funkciami, zato s hypertrofovaným mesiášskym komplexom. Platí to najmä u tých, ktorí nikdy v živote neukázali rovnakým prstom na štát, ako na najväčšieho krížového vlastníka v celom systéme. Pretože štát je u nás zároveň regulátor, dohliadač, vlastník poisťovne, prevádzkovateľ nemocníc aj zákonodarca. Žiadny súkromný hráč na slovenskom trhu nemá ani zlomok tejto kumulácie funkcií.

A výsledok? Štátne nemocnice sa každoročne zadlžujú a opakovane potrebujú oddlženie z daní vo výške vyše troch miliárd eur za posledné roky.

LOZ tento kontrast nikdy nepomenovalo, pretože je odborovou organizáciou nemocničných lekárov pôsobiacich prevažne v štátnych nemocniciach. Kritika štátu ako vlastníka by sa rovnala kritike vlastnej deštruktívnej ideológie. A tak útok smeruje tam, kde to nebolí a kde sa nehrá o vlastnú výplatu.

„Slovensko je unikát Európskej únie, kde sa naši politici v roku 2002 rozhodli ísť cestou trhu v zdravotníctve.“

Táto časť vyjadrenia LOZ je úplnou lžou.

Slovensko v roku 2004 nešlo cestou voľného trhu, ale cestou manažovanej konkurencie - modelu, ktorý funguje v Holandsku, vo Švajčiarsku alebo v Nemecku. Štát definuje pravidlá a univerzálne pokrytie, v rámci ktorých potom súťažia verejní aj súkromní hráči. Slovenskému zdravotníctvu by viac trhu len a len prispelo a naopak, máločo by prospelo slovenskému zdravotníctvu viac ako dregulácia, na začiatok zrušením programovej vyhlášky a zrušením platového automatu.

Ten, kto si tieto pojmy zamieňa po dvadsiatich štyroch rokoch verejnej diskusie, to robí buď cielene alebo preto, že je ďalším karpatským géniom. . A ak to robí lobistická skupina, robí to s plným vedomím a robí to cielene.

„Trh v zdravotníctve zvyšuje spotrebu... Slovensko má rekord — najviac návštev pacientov na jedného lekára...“

Najzaujímavejší ekonomický kotrmelec celého vyhlásenia alebo bohapustá blbosť? Aj aj.

LOZ tu robí elementárnu chybu a zamieňa príčinu s následkom. Nadspotrebu nikdy negeneruje trhová cena, ale cena nulová. Ak je niečo formálne zadarmo, dopyt po tom rastie tak dlho, kým sa rad nestane neudržateľným. Práve to sa v slovenskom zdravotníctve stalo. Slovenský pacient nechodí jedenásťkrát ročne k lekárovi (priemer OECD je 6) preto, že ho tam ženie trh. Chodí tam preto, že môže. Poplatok je presne ten nástroj, ktorý dokáže nadspotrebu znížiť bez toho, aby obmedzil prístup. Zajacove „dvadsaťkorunáčky“ to v praxi preukázali a ľudia, ako je Peter Visolajský, boli tí, ktorí proti poplatkom bojovali.

Argument LOZ teda znie: máme problém s nadspotrebou spôsobenou nulovou cenou, preto musíme zachovať nulovú cenu. Tento argument si vyvracia sám. Komentár prenechávame čitateľovi.

„Poplatkové eldorádo na Slovensku zdravotným poisťovniam vyhovuje.“

Práve táto časť stanoviska je dokonalým príkladom toho, ako sa Visolajský & comp. roky riadia heslom „nekazme si príbeh pravdou“.

Aby zdravotná poisťovňa mohla skutočne rozhodovať o tom, čo poistencovi uhradí a čo nie, musela by mať definovaný zákonný nárok, selektívne kontraktovanie a slobodu nastavovať produktovú štruktúru zdravotného poistenia. V každom funkčnom modeli manažovanej konkurencie sú tieto tri veci samozrejmosťou. V slovenskom systéme nie sú.

{{odporucane}}

Štát cez zákony, vyhlášky, kategorizáciu a programovú vyhlášku presne diktuje, čo poisťovňa musí zaplatiť a zároveň nezmyselne určuje ceny, čím systematicky potláča základnú úlohu zdravotnej poisťovne: nakupovať zdravotnú starostlivosť pre svojich pacientov v čo najväčšom objeme, v adekvátnej kvalite a za čo najnižšiu cenu.

Slovenská zdravotná poisťovňa je v dôsledku toho z veľkej časti nedostatočne aktívnou entitou. Nie však vlastnou vinou, ale vinou ľudí, ako je Peter Visolajský, ktorí na jednej strane volajú, aby poisťovňa manažovala pacienta a viedla ho systémom, no jedným dychom jej rozkazujú, od koho, za akých podmienok a za akú cenu má zdravotnú starostlivosť nakupovať. Schizofrénia, ktorú by si v normálnej krajine nikto netrúfol vydávať za odbornú pozíciu. Odborár ≠ odborník.

Keď LOZ tvrdí, že „situácia poisťovniam vyhovuje“, klame. Nie, nevyhovuje a dokonca nevyhovuje ani jednej z troch poisťovní. Situácia vyhovuje etatistom, ktorých jedinou odpoveďou je viac štátu a v prípade súdruhov z LOZ viac peňazí len a len do štátnych nemocníc. A to je presne tá konfigurácia, v ktorej môže LOZ vyrokúvať so štátom valorizácie miezd, na ktoré nemáme. Poplatkový chaos vyhovuje práve tým, ktorí slovenskú poisťovňu ako aktívneho hráča dvadsať rokov zabíjajú regulačnou hyperaktivitou. Vrátane odosielateľa tohto vyhlásenia.

„Pri každoročnej zákonnej valorizácii miezd... Ministerstvo zdravotníctva v rozpočte o alikvótnu sumu navýši aj príjmy pre ambulantný sektor.“

Tu už LOZ priznáva vlastnú vinu, len nevidí, že tak robí.

Tvrdenie je formálne pravdivé, aj cynicky neúplné. „Alikvótna suma“ je v skutočnosti zlomkom toho, čo by ambulantný sektor potreboval na pokrytie tých istých mzdových nárokov, ktoré LOZ vybojovalo pre nemocnice. Reálne čísla hovoria, že medzi rokmi 2019 a 2025 narástlo financovanie ústavnej zdravotnej starostlivosti o 43 percent. Špecializovaná ambulantná dostala plus 7 %. Všeobecná 22 %.

Mechanizmus funguje jednoducho: LOZ nastaví latku, štát ju pre nemocnice do istej miery pokryje, keď to nestačí, oddlží ich z daní. Ambulantný sektor pri tom dostane symbolickú časť a zvyšok si musí nájsť u pacienta. Slovenský pacient teda platí dvakrát. Najprv cez odvody, ktoré idú prevažne do nemocníc. A potom druhýkrát v ambulancii, pričom spoluúčasť pacienta vo forme poplatku je vítaná forma spolufinancovania, nie niečo, čo by sme sa mali snažiť za každú cenu eliminovať.

A keď to celé funguje presne takto, LOZ napíše tlačové vyhlásenie o tom, ako amorálne sa správa ambulantný lekár, ktorý si peniaze zoberie z toho jediného vrecka, ktoré mu LOZ nestihlo vyprázdniť.

„Sú totiž v neférovej nevýhode oproti kolegom, ktorí si poplatkami značne privyrábajú... veľkou otázkou je, prečo takýchto lekárov zdravotné poisťovne nebonifikujú.“

V tejto vete LOZ navrhuje riešenie, ktoré vytvára väčší problém, než malo vyriešiť.

Bonifikovať lekárov za to, že nevyberajú poplatky, znamená požiadať poisťovňu, aby zaplatila navyše tým, ktorí majú menej priamych príjmov od pacienta. Niekto to musí zaplatiť. Buď z odvodov - a pacient potom platí trikrát -, alebo zo škrtenia inde, a ambulancie pôjdu „na buben“ ešte rýchlejšie ako dnes. Bonifikácia navyše predpokladá, že poisťovňa môže selektívne kontraktovať a diferencovať platby podľa kritérií, ktoré si sama zvolí. To je dnes možné iba v obmedzenej miere, a to vďaka regulačnej architektúre, ktorú LOZ obhajuje. Ak totiž hovoríme o lobistoch v zdravotníctve, tak práve LOZ je tou najvplyvnejšou a najúspešnejšou. Nelobuje však za pacienta, ale za svoje peňaženky. Riešenie navrhované LOZ je v rozpore s celým etatistickým modelom, ktorý LOZ zároveň presadzuje.

{{suvisiace}}

A predpoklad, že lekári, ktorí nevyberajú poplatky, to robia z cnosti, je naivný do plaču. Nemocniční lekári nevyberajú, lebo nemusia. Nemocnica si môže nahromadiť dlhy a štát ju oddlží. Lekári v poliklinikách finančných skupín nevyberajú, lebo ich zamestnávateľ má dosť kapitálu na to, aby prečkal podfinancovanie. Súkromný ambulantný lekár v okrese Krupina takéto luxusy jednoducho nemá.

LOZ teda navrhuje, aby sme finančne odmenili tých, ktorí majú za sebou silného sponzora (štát alebo najsilnejších privátnych hráčov na trhu), a potrestali tých, ktorí ho nemajú. Ak je toto pre odborových predákov fér, tak sa už nemusíme čudovať ničomu inému, čo táto partia výpalníkov vyprodukuje.

{{gift}}

Vyhlásenie LOZ je odborový dokument zabalený do jazyka pacientskej advokácie. Hovorí o eldorádu, ale starostlivo sa vyhýba jedinému naozajstnému eldorádu, ktoré v slovenskom zdravotníctve existuje: eldorádu asymetrického financovania, ktoré LOZ samo dvadsať rokov spolutvorí a z ktorého samo profituje.

Verejný ochranca práv má pravdu v tom, že stav je netransparentný a sčasti protizákonný. Riešenie však neleží v moralistickej kampani proti súkromným lekárom, ale v legalizácii poplatkov, jednotnej regulácii, transparentnej kontrole a ochrannom strope pre zraniteľných. A leží v ukončení dvojakého metra, ktorý dovoľuje jednej skupine zdravotníkov verejne moralizovať o etike, kým druhá platí účet za ich výhody.

Stará zásada hovorí, že kto hodí prvý kameň, by mal byť bez viny. Vyhlasovatelia tohto stanoviska kamene hádžu už dvadsať rokov. Možno by bolo na čase, aby sa najskôr pozreli pod nohy. Hádzať kameňom by LOZ mohlo maximálne do svojich radov, no smrť ukameňovaním patrí medzi najhoršie, takže to masovo neodporúčame.

A načase by bolo ešte jedno: aby sa ambulantní lekári konečne otvorene k tejto téme vyjadrili a reagovali na tvrdenia Lekárskeho obedového združenia. V opačnom prípade nemôžu sa sťažovať a pôjdu ďalej ako dobytok na porážku.