V apríli 2026 predložil verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský Národnej rade mimoriadnu správu o poplatkoch v zdravotníctve. Nie výročnú — mimoriadnu. Správa je písaná opatrne, právnickým jazykom, s množstvom odkazov na paragrafy a nálezy súdov. Napriek tomu jej záver znie jednoznačne: súčasný stav nie je z pohľadu ochrany základného práva podľa článku 40 Ústavy SR uspokojivý.

Je to prvýkrát, čo to povedal ústavný orgán s mandátom Národnej rady. Ale zďaleka nie je to prvýkrát, čo to niekto povedal. Analytici to dokumentujú roky. Pacienti to vedia z vlastnej peňaženky. A štát — konkrétne ministerstvo zdravotníctva — sa naďalej tvári, že nič z toho neexistuje.

Čo zistil ombudsman

Dobrovodský začal prieskum z vlastnej iniciatívy v októbri 2025. Mimoriadnu správu predkladá ombudsman vtedy, keď zistí závažné a rozšírené porušovanie základného práva — formát výročnej správy by tu nestačil. Empirický základ je rozsiahly: len za rok 2025 sa na úrad obrátilo viac ako tridsať podávateľov s opismi neoprávnených poplatkov, samosprávne kraje evidovali za necelé dva roky vyše päťsto podnetov. Úrad pre dohľad potvrdil vysokú mieru priamych platieb naprieč segmentmi. Najvyšší kontrolný úrad upozornil, že viaceré poplatky nie sú zákonom upravené.

Ombudsman hovorí, že nejde o individuálne excesy, ale o systémový problém — zlyhávanie normatívneho rámca, nejednotnosť výkladu a nedostatočnú účinnosť kontrolných mechanizmov. Súčasný stav podľa správy nie je z pohľadu ochrany základného práva podľa článku 40 Ústavy SR uspokojivý.

A ponúka dve cesty riešenia. Buď generálny zákaz priamych platieb s presne vymenovanými výnimkami, alebo regulovaná spoluúčasť s jasnými hranicami a ochrannými limitmi. K prvej možnosti dodáva podstatnú výhradu: bola by udržateľná len pri paralelnom doriešení systémového financovania. Bez toho by zákaz viedol k hlbšej sivej zóne a rušeniu ambulancií, nie k bezplatnému zdravotníctvu. Inými slovami — ombudsman v správe sám naznačuje, že prvá z dvoch ciest je v slovenských pomeroch reálne neschodná.

Otázka, ktorú správa otvára, je teda zúžená: kto, kedy a v akej podobe regulovanú spoluúčasť konečne zavedie. Zvyšok tohto textu je o tom, prečo na ňu od roku 2006 stále čakáme.

Pacient to vedel skôr

Henrieta Tulejová a Dominika Šebová z Advance Institute robia to, čo by mal robiť štát. Mapujú, koľko pacienti reálne platia. Ich prvý reprezentatívny prieskum z augusta 2023 priniesol odpoveď na otázku, ktorú si politici dvadsať rokov neboli ochotní položiť: priemerný Slovák platil 64 eur ročne len za ambulancie všeobecných lekárov a špecialistov. Spolu zhruba 280 miliónov eur — bez stomatológie, bez liekov, bez pohotovosti.

V auguste 2025 zopakovali prieskum na siedmich stovkách respondentov. Výsledok nie je príjemné čítanie pre nikoho, kto v tejto krajine sľuboval bezplatnosť. Za dva roky stúpol podiel pacientov, ktorí u špecialistov niečo zaplatili, zo štyridsiatich jeden percent na päťdesiat. Priemerná platba za jednu návštevu vyskočila zo sedemnástich eur na dvadsaťjeden — rast o dvadsaťštyri percent. Ročné paušálne poplatky platí dnes štrnásť percent dospelých; pred dvomi rokmi to bolo osem. A priemerná suma vystúpala z päťdesiatich eur na osemdesiatjeden — šesťdesiatdva percent rast.

Pri započítaní detí, zubárov a ďalších segmentov sa Tulejová a Šebová dostávajú k cifre, ktorú samy nazvali nahlas v septembri 2025: päťsto miliónov eur ročne. V „bezplatnom“ zdravotníctve.

Geografická realita je ešte výpovednejšia. V Bratislavskom kraji platí poplatok u špecialistu sedem z desiatich pacientov, priemerne dvadsaťosem eur. V Košickom kraji štyria z desiatich, šestnásť. Za rovnaký výkon, pre pacienta s tým istým ústavným nárokom. Toto nie je systém — toto je geografická lotéria. A tridsaťpäť percent pacientov u špecialistov nedostalo doklad o zaplatení; tridsaťdva percent platilo za to, že si dohodli konkrétny termín — poplatok, ktorý je dnes podľa zákona zakázaný. Toto nie je čierna ekonomika. Toto je otvorená sivá zóna, ktorú každý vidí, nikto nereguluje a štát ju toleruje, lebo alternatívou by bolo priznať, že systém financovania je v rozklade.

Lekár nie je vinník

A teraz to, čo by malo byť v každom rozhovore o poplatkoch jasné od prvej minúty. Poplatky nie sú zlé. Zdravotná starostlivosť niečo stojí — niekto to vždy zaplatí. Otázka nie je či, ale kto, ako a kedy. Dnes platí pacient — náhodne, netransparentne, bez dokladu, bez záruky. V krajinách s lepšie fungujúcim zdravotníctvom platí pacient tiež — ale predvídateľne, regulovane, s ochrannými limitmi pre tých, ktorí si to nemôžu dovoliť. Slovensku stačí to druhé. Problém nie sú poplatky. Problém je neregulovaná, právne pochybná, geograficky rozhodená džungľa, ktorá dnes existuje namiesto poriadku.

{{odporucane}}

Aby bolo jasné, čo z dát vyplýva — a čo z nich tradične populistická interpretácia vynecháva. Ambulantní lekári vyberajú poplatky preto, že nemajú na výber. Tulejová to v podcaste ozdravme aj v publikácii pomenúva priamo: ambulancie sú väčšinou súkromné spoločnosti alebo živnostníci. Na rozdiel od nemocníc sa nemôžu zadlžovať. Nemajú aparát štátu, ktorý ich z roka na rok oddlží. Nemajú dodávateľov, ktorých nezaplatia, a poisťovne, voči ktorým sa dá vykazovať dlh. Náklady na energie, prístroje, personál a infláciu rastú — úhrady z verejného poistenia za nimi zaostávajú. Buď zatvoria, alebo si poradia. A poradili si.

A keď štát do zdravotníctva pridáva peniaze, nepridáva všade rovnako. Najtvrdší dôkaz tohto tvrdenia paradoxne ponúka samotné ministerstvo zdravotníctva — vo svojej dôvodovej správe k rozpočtu verejného zdravotného poistenia na rok 2026. V nej pripomína, že medzi rokmi 2019 a 2024 narástlo financovanie ústavnej zdravotnej starostlivosti o deväťdesiatdva percent. Špecializovaná ambulantná starostlivosť — segment kardiológov, neurológov, gastroenterológov a desiatok ďalších odborností — narástla za rovnaký čas o štyridsaťtri percent. Ministerstvo to uvádza ako dôkaz, že na zdravotníctvo nezabúda. V skutočnosti to je dôkaz, že nemocnice sú dvojnásobne preferované.

A pri pohľade cez infláciu sa rozdiel ešte prehlbuje. Štatistický úrad SR potvrdzuje, že kumulatívna inflácia za roky 2020 až 2025 dosiahla zhruba štyridsať percent — euro z roku 2019 malo v cenách roku 2025 hodnotu len zhruba sedemdesiatjeden centov. Ústavná zdravotná starostlivosť tak v reálnom vyjadrení narástla za šesť rokov o štyridsaťtri percent. Špecializovaná ambulantná starostlivosť o sedem. Sedem percent reálneho rastu za šesť rokov — to nie je investícia, to je tichá stagnácia. Nemocnice rástli reálne šesťkrát rýchlejšie ako špecializovaná ambulancia.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že rozpočet na rok 2026 prináša zásadnú metodickú zmenu, ktorá optický pohľad na čísla zmení. Zo špecializovanej ambulantnej starostlivosti sa preklasifikuje stošesťdesiatdva miliónov eur určených na jednodňovú zdravotnú starostlivosť do riadku ústavná zdravotná starostlivosť — kvôli prechodu jednodňovej zdravotnej starostlivosti na úhradu podľa DRG. Plus ďalšie takmer osemdesiatpäť miliónov eur sa zo špecializovanej ambulantnej presunie do nového riadku dlhodobej ošetrovateľskej a paliatívnej starostlivosti — pôjde o agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti a mobilné hospice. Na papieri tak špecializovaná ambulantná v 2026 klesne o stoštyridsaťjeden miliónov, no fakticky ide v drvivej väčšine o účtovnú reklasifikáciu. V porovnateľnej metodike by ŠAS na rok 2026 mala dostať jednu miliardu šesťstodva miliónov eur — nárast o sedem percent. Pri inflácii štyri celé štyri desatiny percenta, plánovanej Výborom pre daňové prognózy, je to reálny rast okolo dvoch percent.

Inými slovami: dlhodobý trend ukazuje samo ministerstvo. Šesť rokov systematickej preferencie nemocníc pred ambulanciami — bez ohľadu na to, ako sa metodika v jednotlivých rokoch preháňa. A na rok 2026 ministerstvo navyše plánuje zo špecializovanej ambulantnej dvadsaťjeden miliónov úsporných opatrení, kým nemocnice dostanú stopäťdesiat miliónov navyše, aby netvorili nový dlh. Ambulancie nemajú ani túto ochranu. Vyrovnávajú si to tak, ako vedia.

Toto je matematika štátu, ktorý hovorí, že ambulantná starostlivosť je dôležitá, a paralelne ju oproti nemocniciam dofinancúva spôsobom, ktorý si nedovolí ani priznať. Pridáva tam, kde sa vie pridávať bez politickej ceny — fakultným nemocniciam a štátnym riaditeľom, ktorých štát menuje. A nepridáva tam, kde by musel uznať, že systém treba zreformovať — v ambulanciách, kde za neho rozhoduje trh, lekár-živnostník a poplatok, ktorý nikto nereguluje.

Tulejová a Šebová z toho v publikácii z decembra 2025 vyrátali číslo, ktoré by mal každý oponent transparentných poplatkov vidieť skôr, než otvorí ústa: poplatky dnes predstavujú pre ambulancie až dvadsaťpäť percent dodatočných zdrojov oproti úhradám z verejného zdravotného poistenia. Štvrtinu. Bez nich by ambulantná starostlivosť kolabovala v priebehu mesiacov.

A skutočná otázka, ktorú by si mal položiť každý kritik poplatkov, znie inak: čo sa stane, ak sa stav nezmení? Odpoveď sa už zjavuje. Stále viac ambulantných lekárov rezignuje na zmluvný vzťah so zdravotnými poisťovňami a prechádza do plne súkromného režimu — bez zmlúv, bez regulácie, bez ochrany pacienta. Tam si lekár určuje cenu sám a pacient hradí celú návštevu z vlastného vrecka. Špecialista, za ktorého dnes pacient v zmluvnom režime zaplatí dvadsať eur „navyše“, môže v nezmluvnej ambulancii vystaviť faktúru sedemdesiat až sto eur — a pacient nemá z čoho protestovať, pretože tam poistenie neplatí. Práve tomuto trendu by mal zákon o regulovanej spoluúčasti zabrániť. Bez férových sadzieb v zmluvnom režime je každý mesiac len ďalším krokom k systému, v ktorom si dostupnú zdravotnú starostlivosť budú môcť dovoliť len bohatí. A pacient s podpriemerným príjmom skončí buď bez špecialistu, alebo na rok dlhej čakacej listine v jedinom zostávajúcom zmluvnom zariadení v okolí.

Politicky absurdné je teda požadovať od lekárov zrušenie poplatkov bez akejkoľvek náhrady. Z polovice prípadov sa stáva nelegálnosť, z druhej polovice ekonomické zlyhanie. A pacient zaplatí oboje.

Pacient nie je hlúpy

Päťdesiatjeden percent respondentov je nespokojných so súčasným stavom; u nízkopríjmových je to päťdesiatdeväť. Keď sa Tulejová a Šebová pacientov spýtali, či by zákaz poplatkov pomohol, odpoveď bola triezvejšia, než aká kedy zaznela z parlamentu. Iba tridsaťtri percent verí, že lekári by po zákaze prestali poplatky vyberať. Štyridsať percent vie, že poplatky by sa vyberali ďalej — len skrytejšie. Slovenský pacient je realistickejší ako väčšina jeho zákonodarcov.

Jeho preferovaná cesta je jasná: osemdesiat percent chce, aby štát zabezpečil viac zdrojov (táto možnosť je vyčerpaná a bez súkromných zdrojov sa nepohneme), šesťdesiatdeväť percent chce zaviesť jednotné a prehľadné poplatky. V roku 2023 to bolo osemdesiatjeden a sedemdesiattri percent — preferencie sú stabilné. A najpozoruhodnejší detail: jednotné transparentné poplatky majú najvyššiu podporu medzi strednou príjmovou skupinou — sedemdesiatsedem percent. Práve tá skupina, ktorú populistická kampaň proti poplatkom rétoricky chráni — a ktorá dnes chce predvídateľnosť, nie ďalšie sľuby o nule.

Čo navrhujú analytici

Rudolf Zajac, Peter Pažitný a ich tím vydali v septembri 2024 monografiu Férové poplatky a spoluúčasť v slovenskom zdravotníctve, v júni 2025 nasledovala druhá — Priame platby u špecialistov. Ich závery sa s Tulejovou prekrývajú do bodky: celková finančná spoluúčasť občanov dosahuje devätnásť percent z celkového objemu zdrojov v sektore. V tej istej ambulancii môže pacient za ten istý výkon zaplatiť päť eur, päťdesiat alebo nič. Toto nie je slobodný trh. Je to poplatková džungľa.

Obe monografie nie sú akademickým exkurzom. Spolu predstavujú približne dvesto strán dôkladne spracovaného materiálu, ktorý v politike nikto neprečítal. Prvá z roku 2024 mapuje systém spoluúčasti z historického, právneho i ekonomického pohľadu. Druhá z júna 2025 kombinuje analýzu cenníkov v dvadsiatich dvoch špecializačných odboroch, kvalitatívny výskum v šiestich vybraných odbornostiach a kvantitatívny prieskum medzi viac ako dvoma stovkami poskytovateľov.

Najpresnejšiu diagnózu súčasného stavu paradoxne ponúkajú samotné oponentské posudky monografií. Právnik Peter Kováč charakterizuje dnešný stav ako „vysoko entropické prostredie“ — a v zátvorke priznáva, že ide o vznešené synonymum pre obyčajný bordel. Lekárka a bývalá poslankyňa Andrea Letanovská zase považuje regulovanú spoluúčasť za jediný možný nápravný krok, ako slovenské zdravotníctvo vyviesť z ilúzie bezplatnosti. Sú to slová, ktoré v politickom mainstreame nezaznejú — pretože jeho diskurz je zaseknutý na slove „nula“ a každú diskusiu o regulácii poplatkov reflexívne stotožňuje so „spoplatňovaním pacienta“.

Riešenie pritom existuje a je triviálne. Paragraf 38 zákona 577/2004 umožňuje určiť výšku poplatkov nariadením vlády — jednotne, pre celé Slovensko. Autori navrhujú zreálnenie sadzieb na dnešné podmienky a doplnenie ochranných limitov spoluúčasti, analogicky k stropu na doplatky za lieky. K tomu istému záveru prichádza aj ombudsman vo svojej druhej navrhovanej ceste a Tulejová so Šebovou z empirickej strany. Štyri rôzne metodológie. Jeden návrh.

Druhá monografia, Priame platby u špecialistov, ide v jednom bode ešte hlbšie ako prvá. Klasifikuje priame platby podľa toho, kedy v procese liečby vznikajú — pred zdravotnou starostlivosťou (ročné programy, rezervačné portály), počas nej (cenníky, doplatky za lieky) a po nej (poplatok za druhý lekársky názor). A pomenúva fenomén, ktorý vznikol po energetickej kríze v roku 2023: kompenzačné poplatky, ktoré v mnohých ambulanciách nevyberá samotný lekár, ale takzvaná predsunutá firma — právna entita účelovo založená tak, aby nespadala pod zdravotnícke zákony, hoci slúži priamo na pokrytie nákladov ambulancie. Pacient ich platí každý mesiac. Štát ich oficiálne nevidí. Zdravotná poisťovňa s nimi nemá nič spoločné. A samotné monografie tento stav pomenúvajú jednoducho: Pandorina skrinka poplatkov bola otvorená v roku 2003 a od roku 2006 nikto nemal politickú odvahu jej obsah usporiadať. Otvárajú ju dnes — okno za oknom, ambulancia za ambulanciou — sami lekári. Lebo niekto musí.

Zajac na margo súčasného stavu

V podcaste ozdravme z konca roku 2025 to Rudolf Zajac formuluje bez diplomatickej obšírnosti: v slovenskom zdravotníctve sa dnes vyberajú prakticky všetky pacientske peniaze v rozpore so zákonom. A na to, aby sa mohli vyberať v súlade s ním, je potrebné nariadenie vlády — tá podzákonná norma, ktorú zákony predpokladajú a ktorú každá vláda od roku 2006 odkladá. Namiesto toho podľa Zajaca štát používa „všelijaké kukle“ na to, aby nikto nemusel kontrolovať, čo sa skutočne vyberá; vyššie územné celky túto kontrolu nemajú v zákone ani v kapacitách. A keďže pacienti dostanú v polovici prípadov platbu bez dokladu, štát si z tej polmiliardy ročne nevyberá ani poriadne dane. Toto nie je len ústavný problém. Toto je fiškálny problém.

Najpresnejšie pomenovanie celého stavu znie tak, že politici sľubujú nulu — a pacienti platia miliardy.

Ministerstvo finguje činnosť

Ministerstvo zdravotníctva o tomto stave vie. Michal Štofko- štátny tajomník číslo jedna- aj jeho poradkyňa Tulejová vedia, čo je potrebné urobiť. Tým pádom je o riešeniach informovaný aj minister Šaško. No s poplatkami sa nič nerobí. A tu sa dostávame k najpodstatnejšej časti príbehu. K tomu, prečo všetky tie nálezy, monografie, prieskumy a teraz aj mimoriadna správa ombudsmana zostávajú dvadsať rokov bez praktického dôsledku.

Ministerstvo zdravotníctva nerobí dokopy nič. Mohlo by pripraviť nariadenie vlády podľa paragrafu 38 zákona 577/2004 — tak, ako to navrhuje Zajac, Pažitný, Tulejová aj samotný ombudsman. Nepripravilo. Mohlo by aktualizovať dvadsaťjeden rokov starý katalóg výkonov, z časti to už urobilo, Pán Boh zaplať aspoň za to. Mohlo by spustiť systém kontroly cez vyššie územné celky a dať im na to kompetencie aj kapacity. Nespustilo. Mohlo by aspoň zverejniť oficiálne stanovisko, koľko peňazí pacienti reálne platia mimo systému. Mlčí.

{{suvisiace}}

Najsmutnejšie zistenie posledných mesiacov je toto. Keď ministerstvo pod vedením Kamila Šaška navrhlo zrušiť Kollárovu populistickú novelu o nulových doplatkoch z roku 2021 — krok, ktorý by štátu ušetril takmer štyridsaťsedem miliónov eur ročne — prvý titulok opozičnej kritiky stačil na to, aby minister začal cúvať. Z dobrého úmyslu sa stala defenzíva, z defenzívy ústup, z ústupu mlčanie. Politická matematika vždy vyhráva nad odbornou aritmetikou.

Ombudsman vo svojej správe hovorí o zlyhaní kontrolných mechanizmov. Skutočné zlyhanie je v exekúcii. Slovenské ministerstvo zdravotníctva nezlyhalo preto, že by nemalo nástroje. Zlyhalo preto, že každá vláda od roku 2006 dospela k záveru, že politicky bezpečnejšie je nerobiť nič a tváriť sa, že problém neexistuje, než urobiť rozumnú vec a obhájiť ju.

Vízia bez realizácie je halucinácia

Máme štyri nálezy Ústavného súdu, dve monografie Pažitného a Zajaca, dva reprezentatívne prieskumy Tulejovej a Šebovej, audit ministerstva, správu NKÚ, stanovisko ÚDZS, dôvodovú správu samotného ministerstva, ktorá pripúšťa, že nemocnice za päť rokov rástli dvojnásobne rýchlejšie ako špecializovaná ambulantná — a teraz aj mimoriadnu správu ombudsmana. Devätnásť percent všetkých zdrojov v zdravotníctve pochádza zo súkromných platieb. Tridsať percent pacientov si v poslednom roku odložilo návštevu lekára pre poplatky, u nízkopríjmových je to tridsaťdeväť. Lekári vyberajú poplatky bez dokladov nie preto, že by boli zlí, ale preto, že zákon im nedáva inú možnosť ako fungovať v systéme, ktorý regulovať odmieta — a paralelne ich oproti nemocniciam podfinancuje.

Mechanizmus nápravy existuje od roku 2004. Nariadenie vlády, ktoré by ho uviedlo do praxe, nevyžaduje zmenu ústavy, parlamentné hlasovanie ani koaličnú dohodu. Vyžaduje len politickú odvahu podpísať dokument, ktorý tu leží dvadsaťjeden rokov.

Valentovičova nula vznikla jedným podpisom. Stačí jeden podpis, aby sme sa od nej vzdialili. Ombudsman to povedal nahlas, analytici to dokazujú číslami, pacienti to vedia z vlastnej peňaženky a Zajac to formuluje na rovinu: politici sľubujú nulu, pacienti platia miliardy.

Zostáva otázka, kto na ministerstve zdravotníctva to konečne podpíše, podľa posledných storiek minister Šaško pero má.