Túto modelovú situáciu zrejme pozná takmer každý: od všeobecného lekára sme dostali výmenný lístok. Následne sme oslovili viacero špecialistov, no ani jeden z nich nemal voľný termín ani ochotu vyšetriť nás. Jedna z možností, ktorá zrejme napadne mnohým, je osloviť svoju zdravotnú poisťovňu a požiadať ju, aby nám termín zabezpečila ona. V praxi však namiesto termínu dostaneme zoznam poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a vraciame sa do bodu nula, keď obvolávame jednu ambulanciu za druhou.

Manažment pacienta má zabezpečovať poisťovňa

Entita, ktorá dokáže ako jediná zo všetkých hráčov v systéme zabezpečovať cestu pacienta, je práve zdravotná poisťovňa. Vie, s kým má zmluvu, v ktorej odbornosti a v akom regióne, a keďže platí (takmer) každý výkon, vidí aj to, koľko výkonov ktorá ambulancia vykázala. Vie teda aspoň odhadnúť, ktorý špecialista má ešte kapacitu — presne to nevie nikto, lebo každá poisťovňa vidí len svojich poistencov. Taký prehľad však nemá ani pacient, ani lekár, ktorý mu výmenný lístok vypísal.

Prečo to teda zdravotné poisťovne nerobia?

Poisťovni chýbajú dve veci: dáta o voľných termínoch, ktoré sedia v objednávacích systémoch ambulancií (ak nejaké elektronické systémy majú), a zákonné oprávnenie termín zabezpečiť. Obidve sa dajú riešiť zákonom a o to sa teraz vedie spor.

Otvoril ho verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský. K vládnej novele zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti podal v posledný deň júlového pripomienkového konania pripomienku. Ombudsman chce do zákona „vložiť“ nárok poistenca na konkrétneho lekára a „povinnosť zdravotnej poisťovne určiť tohto poskytovateľa zdravotnej starostlivosti na požiadanie poistenca“. K rovnakému princípu sa prihlásili tri opozičné strany a všetky tri koncom augusta podali do parlamentu vlastný návrh.

Nárok na to, aby pacientovi niekto našiel lekára, je v zákone od roku 2005. Nemá ho však voči poisťovni, ale voči samosprávnemu kraju: ak lekár odmietne, kraj má dôvod odmietnutia preveriť a bezodkladne určiť lekára, ktorý pacienta prijať musí. Či sa to vzťahuje aj na špecialistov, je sporné. Ministerstvo ten nárok práve zužuje a Bratislavský samosprávny kraj v tom istom pripomienkovom konaní žiada, aby ho prevzala poisťovňa.

Poisťovne odpovedajú, že ak sa lekár pri odmietnutí odvolá na zákonný dôvod, jeho rozhodnutie nemajú možnosť zmeniť. A doslovne vzaté majú pravdu: v zákone o zdravotných poisťovniach sa slovo objednanie nevyskytuje ani raz. Z koalície zatiaľ zaznelo, že celý nápad je populizmus.

Koľkých ľudí sa spor týka, ukazuje vyhodnotenie verejnej optimálnej siete, ktoré Úrad pre dohľad zverejnil v júni a ktoré hodnotí stav siete k 1. januáru 2026. Celoslovensky je špecializovaná ambulantná starostlivosť naplnená na 95,4 percenta. Keď sa však deficity spočítajú okres po okrese a odbor po odbore, chýba 2 254 ambulancií — prebytok v jednom okrese sa do deficitu v druhom nezapočítava. Kraje preto navrhli optimum zvýšiť o 1 249 ambulancií, teda o 18 percent, a ani jeden kraj ani odbor nenavrhol znížiť.

{{suvisiace}}

Kto čo navrhuje

Na prvý pohľad sa môže zdať, že tri opozičné strany chcú presadiť to isté. Návrhy sa však líšia v kľúčových detailoch, hlavne v tom, ako ďaleko poisťovňu zaväzujú. Znenie každého z nich je v tabuľke nižšie.

Prvý prišiel od Oskara Dvořáka z Progresívneho Slovenska. V Národnej rade leží od 27. augusta a mieri do ustanovenia, ktoré dnes poisťovni ukladá starať sa o sieť ako celok. Podmienkou je výmenný lístok. Na tlačovej konferencii, o ktorej 21. augusta informovalo SME, to Dvořák povedal nasledovne: „Ak si pacient nevie nájsť termín u lekára a obráti sa na zdravotnú poisťovňu, tak tá zdravotná poisťovňa bude mať jasnú povinnosť sprostredkovať mu konkrétny termín u konkrétneho lekára.“

Ombudsman Dobrovodský chce viac — aby poisťovňa lekára určila. Platnej úprave vytýka, že jednoznačný individuálny nárok poistenca na konkrétneho poskytovateľa neustanovuje a neurčuje ani orgán, ktorý ho má na žiadosť poistenca určiť. Vládna novela, ku ktorej pripomienku podal, to nemení. Doslovné znenie pripomienky je v tabuľke vyššie.

Ešte ďalej ide Tomáš Szalay zo SaS. Jeho návrh podaný 28. augusta dáva poisťovni lehotu: na žiadosť poistenca by mu musela zabezpečiť špecialistu a oznámiť mu poskytovateľa aj termín do piatich pracovných dní. Poistenec by pritom nemusel preukazovať, že o vyšetrenie žiadal iných lekárov, a poisťovne by o žiadostiach štvrťročne podávali prehľad Úradu pre dohľad, ktorý by súhrnné čísla zverejňoval.

Marek Krajčí z Hnutia Slovensko mieri inam. Jeho návrh, podaný v ten istý deň spolu s jedenástimi kolegami, sa týka nemocníc: keď poisťovňa prekročí zákonnú lehotu na plánovaný zákrok, mala by pacientovi do desiatich dní poslať zoznam poskytovateľov, ktorí zákrok stihnú, aj s predpokladaným dátumom u každého z nich. Na špecialistu v ambulancii sa to nevzťahuje — pre ambulantné vyšetrenie žiadna maximálna čakacia doba v zákone nie je.

Najkonkrétnejší návrh nezaznel v médiách, ale v pripomienkovom konaní. A prišiel od úradu, ktorý má dnes pacientovi lekára zabezpečovať. Bratislavský samosprávny kraj túto kompetenciu nechce a zásadnou pripomienkou žiada, aby poisťovni do zoznamu jej povinností pribudlo nové písmeno:

„na vyžiadanie sprostredkovať svojmu poistencovi poskytovateľa špecializovanej zdravotnej starostlivosti, ktorý poistencovi bez zbytočného odkladu poskytne zdravotnú starostlivosť v príslušnej odbornosti hradenú z verejného zdravotného poistenia.“

Zásadná pripomienka Bratislavského samosprávneho kraja k § 6 ods. 2 zákona o zdravotných poisťovniach, pripomienkové konanie k vládnej novele

V odôvodnení kraj o svojej vlastnej právomoci píše, že „v praxi je však takýto postup neúčelný a neúčinný“. Nemá povinnosť určiť zmluvného poskytovateľa a nemá informácie o tom, ako sú jednotliví poskytovatelia vyťažení. A dodáva vetu, ktorá je jadrom celej debaty: „Máme za to, že zdravotná poisťovňa má všetky potrebné informácie a nástroje na to, aby svojmu poistencovi, spomedzi svojich zmluvných poskytovateľov zabezpečila zdravotnú starostlivosť.“

Aj tento návrh má slabinu a je v jednom slove. Sprostredkovať poskytovateľa nie je to isté ako objednať pacienta na konkrétny čas — a zoznam zmluvných lekárov poisťovne posielajú aj dnes. Ak by prešlo len znenie kraja, pacient by mohol dostať presne to, čo dostáva teraz. Ak by sa sprostredkovanie naopak chápalo ako zodpovednosť za výsledok, mala by poisťovňa opačný problém. Kraj nikde nepíše, ktorý z tých dvoch výkladov myslí.

{{gift}}

Koalícia hovorí o populizme

Všetky tie návrhy musia prejsť cez Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Jeho predsedom je Vladimír Baláž zo Smeru, podpredsedom je Oskar Dvořák a členom Marek Krajčí. Na otázku Pravdy, či by takúto zmenu podporil, Baláž v rozhovore zverejnenom 21. augusta odpovedal:

„Pre mňa je určitým spôsobom populistická, ale ja rozumiem ombudsmanovi. Chce na to upozorniť a upozorniť na tento problém, a to je dobrá vec. Treba vnímať aj nedostatok niektorých odborností. Ak existuje reálne napríklad nedostatok alergológov, vy sa nedostanete k alergológovi v termíne podľa predstáv či očakávaní, nech poisťovňa robí, čo môže.“

Vladimír Baláž, predseda Výboru NR SR pre zdravotníctvo (Smer-SD), Pravda, 21. augusta 2026

Argument o kapacitách je vecný a zaznieva aj od lekárov. Baláž tým nespochybňuje princíp, ale jeho vykonateľnosť.

Komplexnú úpravu objednávania sľubuje ministerstvo od roku 2024. Vraj. Možno. Už v októbri 2024 napísalo do dôvodovej správy k novele zákona o národnom zdravotníckom informačnom systéme, že „komplexná úprava vo vzťahu k elektronickému objednávaniu osôb bude zapracovaná v ďalších novelách zákona“. Odvtedy zákon prešiel ďalšími novelami a komplexná úprava v ňom stále nie je. V Pláne legislatívnych úloh vlády na rok 2026 má rezort šesť úloh, kde je hlavným gestorom, a objednávanie medzi nimi nie je ani teraz.

Ministerstvo sa k pripomienke ombudsmana vecne nevyjadrilo. Za rezort odpovedal pre TASR komunikačný odbor: „Výsledok procesu je v tejto fáze predčasné prejudikovať.“

Taká povinnosť už existuje. Má ju kraj

Nový nárok tu nevzniká. Lekár smie odmietnuť pacienta, ktorý mu navrhne dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ale zákon o zdravotnej starostlivosti mu na to dáva len tri dôvody: prekročil by únosné pracovné zaťaženie, jeho osobný vzťah k pacientovi nezaručuje objektívne hodnotenie zdravotného stavu, alebo mu v tom bráni osobné presvedčenie. Ten tretí dôvod zákon obmedzuje výlučne na umelé prerušenie tehotenstva, sterilizáciu a asistovanú reprodukciu. A keď lekár odmietne, začne platiť tento odsek:

„Ak poskytovateľ odmietne návrh na uzatvorenie dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti z dôvodov ustanovených v odseku 9, príslušný samosprávny kraj preverí tieto skutočnosti na podnet osoby a bezodkladne určí, ktorý poskytovateľ s ňou uzatvorí takúto dohodu. Ak zistí, že odmietnutie uzatvorenia dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti nebolo opodstatnené, môže určiť aj poskytovateľa, ktorý návrh na uzatvorenie dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti odmietol. … Takto určený poskytovateľ je povinný dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s osobou uzatvoriť.“

§ 12 ods. 12 zákona o zdravotnej starostlivosti, v znení účinnom k 28. augustu 2026

Je to tá istá vec, akú dnes žiada ombudsman od poisťovne: preveriť dôvod a určiť konkrétneho lekára, ktorý už pacienta odmietnuť nesmie. Ak kraj zistí, že odmietnutie nebolo opodstatnené, môže určiť práve toho lekára, ktorý pacienta odmietol. Rozdiel oproti dnešným návrhom je len v adresátovi. Mechanizmus pritom platí od 1. januára 2005.

Dve veci ho oslabujú už na papieri. Spúšťa ho odmietnutie, nie čakanie: ak špecialista pacienta prijme a dá mu termín o pol roka, k odmietnutiu nedošlo a paragraf sa nepoužije. A to, čo kraj zabezpečí, je uzavretie dohody, nie termín — lehotu na vyšetrenie zákon určenému lekárovi nestanovuje.

Aby sa nárok aktivoval, musí o ňom pacient vedieť a musí kraju napísať. Koľko takých určení kraje ročne vydajú, sa z verejných zdrojov zistiť nedá: nezverejňuje to ani jeden z ôsmich krajov, ani ministerstvo.

Dôvod, prečo povinnosť nefunguje, napísal Bratislavský kraj sám. Aby mohol odmietnutie preveriť, musel by posúdiť, či lekár naozaj prekročil únosné pracovné zaťaženie. Zákon však nehovorí, čo prekročenie je, takže ide o subjektívny pocit každého jedného lekára — a dáta o tom, koľko pacientov ktorý lekár vyšetrí, má jedine zdravotná poisťovňa. Ani tá ich nemá celé: každá vidí len svojich poistencov.

V špecializovanej starostlivosti navyše nie sú určené obvody, takže kraj nemá ani mapu, podľa ktorej by lekára prideľoval. A nútená práca je našťastie nelegálna, preto nemôže nikomu prikázať pracovať proti jeho vôli. Kraj teda rozhoduje o tom, o čom dokopy nevie nič — čo ombudsmanovi Dobrovodskému potvrdili aj samotné kraje.

Preto dnes ombudsman — zrejme po tom, čo si poctivo prešiel argumentáciu krajov — chce manažment pacienta, a s ním aj nájdenie termínu u špecialistu, presunúť na zdravotné poisťovne. Je to krok dobrým smerom a zároveň obrat. Ešte v apríli žiadal opak: v mimoriadnej správe pre Národnú radu chcel kraje posilniť a o prevzatí ich kompetencie poisťovňou v nej nie je ani veta.

Tým sa však celý spor presúva na otázku, ktorú zatiaľ nikto nezodpovedal: či sa ten paragraf vôbec vzťahuje na špecialistov. A práve túto otázku ministerstvo v novele rieši — po svojom.

{{odporucane}}

Vzťahuje sa to vôbec na špecialistov?

Podľa textu zákona áno. Hovorí o poskytovateľovi a nijako ho nezužuje. Napovedá to aj tretí dôvod odmietnutia: osobné presvedčenie sa viaže len na tie tri výkony vymenované vyššie a ani jeden z nich všeobecný lekár nerobí. Keby sa odsek týkal len všeobecnej ambulantnej starostlivosti, ten dôvod by v ňom nemal čo robiť.

V praxi to však padá na forme. U všeobecného lekára a primárneho gynekológa ide dohoda cez informačný systém a zapisuje sa do celoštátneho registra. U špecialistu vzniká tiež, ale zákon jej formu nepredpisuje, takže o navrhnutej a odmietnutej dohode spravidla neexistuje záznam a pacient nemá odmietnutie čím preukázať. Preto sa mechanizmus takmer nepoužíva.

Trvalý vzťah so špecialistom má v zákone inú podobu: dispenzarizáciu, teda aktívne a systematické sledovanie zdravotného stavu. Tú však nezakladá pacient svojou žiadosťou, ale ošetrujúci lekár, ak si to stav pacienta vyžaduje. A platí len pre 99 chorôb vymenovaných vo vyhláške, od kontaktu s tuberkulózou po stavy po vírusových hepatitídach.

Rozdiel je v tom, kto rozhoduje. Dohodu navrhuje pacient a keď ju lekár odmietne, nastupuje kraj. Dispenzarizáciu určuje lekár a nárok na to, aby pacienta prijal, z nej neplynie.

Ministerstvo si je toho rozporu vedomé a rieši ho vo svoj prospech. V dôvodovej správe k novele píše, že úprava „spresňuje okruh poskytovateľov zdravotnej starostlivosti“, u ktorých sa odmietnutie dá posudzovať — u ostatných je podľa rezortu starostlivosť viazaná na indikáciu, odporúčanie alebo konkrétny výkon, čo rovnaký režim posudzovania neumožňuje. Spresnenie má predchádzať „výkladovým nejasnostiam“ — čím pripúšťa, že dnešné znenie ich vyvoláva.

Ministerstvo povinnosť kraja práve zužuje

Tá istá vládna novela, ku ktorej podal pripomienku ombudsman, pritom povinnosť kraja zužuje. Ministerstvo to nazýva spresnením, účinok je zúženie. Zasahuje do dvoch odsekov naraz: do toho, ktorý lekárovi dovoľuje odmietnuť pacienta, aj do toho, ktorý kraju prikazuje nájsť náhradu. Do obidvoch dopĺňa ten istý zoznam štyroch druhov lekárov: všeobecný lekár pre dospelých, detský lekár, primárny gynekológ a zubár.

Špecialisti v tom zozname nie sú, hoci sú to práve oni, ku ktorým sa ľudia dostávajú najhoršie. Ak by novela prešla v tejto podobe, kraj by pri odmietnutí neurológom, ortopédom či endokrinológom nemal komu čo prikazovať. Ombudsman na to upozorňuje z druhej strany: za „nezamýšľaný dôsledok“ označuje to, že špecialistom by novela zobrala aj samotné oprávnenie odmietnuť. Žiada preto, aby povinnosť nájsť pacientovi náhradu platila rovnako pre všeobecných lekárov aj pre špecialistov.

Zákon o poisťovniach slovo objednanie nepozná. Poisťovne objednávajú aj tak

Tu sa debata láme. V zákone o zdravotných poisťovniach sa slovo objednanie ani objednávanie nevyskytuje ani raz, ani v jednom paragrafe, ani v poznámke pod čiarou. Zákon vymenúva, čo poisťovňa vykonáva, čo je povinná a čo môže — a všetky tri výpočty sú uzavreté. Objednať poistenca k lekárovi v nich nie je.

Povinnosť zabezpečiť dostupnosť poisťovňa má, lenže svojou sieťotvornou činnosťou. Musí konať tak, „aby zabezpečila poistencom dostupnosť zdravotnej starostlivosti a nepretržitú dostupnosť všeobecnej ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ambulantnej zdravotnej starostlivosti v špecializačnom odbore zubné lekárstvo a ústavnej zdravotnej starostlivosti v nemocnici v rozsahu verejnej minimálnej siete poskytovateľov“. Špecializovaná ambulantná starostlivosť v tom výpočte nie je vôbec.

Presne do tejto vety mieri Dvořákov návrh: k povinnosti voči sieti ako celku by pridal povinnosť voči jednému poistencovi, ktorý o termín požiada, a voči jednému konkrétnemu termínu.

Voči špecialistom má poisťovňa inú povinnosť. Podľa toho istého zákona je povinná uzatvárať zmluvy najmenej v rozsahu verejnej minimálnej siete a pri primárnej špecializovanej gynekologickej a špecializovanej ambulantnej starostlivosti v rozsahu verejnej optimálnej siete. Je to však povinnosť zazmluvniť kapacitu, nie zabezpečiť termín — a optimálna sieť je tá, v ktorej okres po okrese chýba 2 254 ambulancií.

Podľa zákona o rozsahu zdravotnej starostlivosti je objednanie poistenca na vyšetrenie vrátane objednania na konkrétny čas súčasťou zdravotného výkonu, teda prácou lekára, nie platiteľa. Poisťovňa, ktorá objednáva, tak robí kus výkonu, na ktorý výslovné oprávnenie nemá. Zakázané to nikde nie je a poisťovniam to zatiaľ nikto nevytkol. Ide teda o výklad, nie o vetu zo zákona — no nad poisťovňami stojí Úrad pre dohľad a za porušenie zákonných povinností im môže uložiť pokutu.

Sám rezort ten výklad oslabuje. V dôvodovej správe k novele, ktorou chce objednávanie presunúť priamo do definície zdravotného výkonu, píše, že definícia „striktne neasociuje každú čiastkovú činnosť, ktorá tvorí súčasť zdravotného výkonu, s povinnosťou jej osobného vykonania zdravotníckym pracovníkom“, a počíta s tým, že objednávanie budú robiť administratívni pracovníci. Ak objednanie nemusí robiť zdravotník, argument, že ho nesmie robiť poisťovňa, stojí už len na chýbajúcom oprávnení.

Hovorkyňa VšZP Danka Capáková k tomu pridala námietku, ktorú zatiaľ nikto nevyvrátil:

„Ak sa pri odmietnutí odvolá na jeden zo zákonných dôvodov, zdravotná poisťovňa nemá možnosť jeho rozhodnutie zmeniť. Pre reálnu zmenu v praxi, tak aby ju pocítil aj pacient, nestačí len zakotviť do zákona nárok poistenca, ale k úprave by muselo dôjsť aj v časti povinnosti poskytovateľa.“

Danka Capáková, hovorkyňa VšZP, STVR, 17. augusta 2026

Napriek tomu poisťovne pacientov objednávajú. Dôvera pre ozdravme.sk uvádza, že poistencom zapojeným do programov pre chronicky chorých sprostredkuje presný termín u vybraných špecialistov rádovo 1 200-krát mesačne. To je vyše tisíc konkrétnych termínov mesačne bez toho, aby jej to zákon ukladal.

Špecialistom pritom nemôže nič prikázať, a tak ich motivuje peniazmi. Koncom minulého roka zvýšila úhradu za prvovyšetrenie o 30 percent a za prvých päť mesiacov podľa vlastného prepočtu zobrali špecialisti do starostlivosti asi o 10 000 pacientov viac než v rovnakom období predtým. Je to číslo poisťovne a nezávisle sa overiť nedá, no ukazuje, ktorá páka v ambulantnom sektore funguje: nie príkaz, ale bonifikácia. A rovno aj jej hranicu — lekára, ktorý v okrese nie je, nevytvoria ani peniaze, ani zákon.

Všeobecná zdravotná poisťovňa poskytuje súčinnosť cez pobočky a zákaznícke linky, no pre ozdravme.sk vysvetlila, prečo to nevie robiť systematicky: objednávanie si riadi každý poskytovateľ sám, poisťovňa nemá online prístup k databáze objednaných ľudí a produkciu lekárov vidí až podľa vykázanej starostlivosti, „to znamená s niekoľkomesačným posunom“. Dáta o voľných termínoch v reálnom čase jej teda nechýbajú v zákone, ale v praxi: objednávacie systémy ambulancií s ňou nikto neprepojil.

Union pre ozdravme.sk uviedol, že sa o termíny usiluje tiež a naráža na to isté: špecialista nemá povinnosť pacienta prijať.

Dôvera to zhrnula inak. V auguste pre ozdravme.sk povedala, že „legislatíva tomu nebráni“. Pre tento text to doplnila: „Za manažment pacienta je primárne zodpovedný ošetrujúci lekár, ktorý by ho mal na základe posúdenia jeho zdravotného stavu nasmerovať k ďalšiemu poskytovateľovi. Uvedomujeme si, že v praxi to tak často nefunguje a zdravotná poisťovňa vie a chce byť určite nápomocná ako poistencom tak aj poskytovateľom, no v rozumných a realizovateľných medziach.“

Tá istá poisťovňa si 1. júna 2026 pýtala do zákona výslovné oprávnenie objednávať, a to v pripomienkovom konaní k novele zákona o zdravotnej starostlivosti. Rozpor to nie je. Zákaz v zákone nie je, výslovné oprávnenie tiež nie a objednanie je podľa zákona súčasťou zdravotného výkonu. Poisťovne to teda robia v šedej zóne a ako službu z dobrej vôle, nie ako nárok, ktorý by si poistenec vedel vymôcť.

Poisťovňa si to už raz vypýtala. Ministerstvo odmietlo

Oprávnenie, ktoré dnes poisťovni chýba, štát raz napísať chcel. Pred štyrmi rokmi poslalo ministerstvo do pripomienkového konania materiál, v ktorom malo poisťovni medzi veci, ktoré robiť môže, pribudnúť nové písmeno: smela by „objednať poistenca na základe jeho súhlasu k poskytovateľovi ambulantnej zdravotnej starostlivosti na vyšetrenie počas ordinačných hodín na objednávanie“. Vládny návrh, ktorý o dva roky neskôr prešiel parlamentom, to ustanovenie už neobsahoval.

Tento rok o to isté požiadala poisťovňa sama — do toho istého zoznamu, len o písmeno ďalej. Dôvera podala 1. júna hotové paragrafové znenie: poisťovňa by mohla „objednať poistenca na jeho žiadosť na vyšetrenie k poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, s ktorým má uzavretú zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti“. Argumentovala tým, že poisťovne by tak mohli „aktívne koordinovať objednávanie poistencov v rámci svojej zmluvnej siete“ a že by to pacientom ušetrilo peniaze za komerčné objednávacie systémy. Ministerstvo pripomienku neakceptovalo.

Čím sa bránia lekári

Zväz ambulantných poskytovateľov reagoval 12. augusta a jeho argument je vecný: „Ak v danom regióne špecialista nie je alebo už nemá voľnú kapacitu, samotný zákonný príkaz zdravotnej poisťovni túto kapacitu nevytvorí.“ Vo svojom stanovisku zväz dodal, že nový nárok bez reálnych podmienok „môže viesť iba k presúvaniu zodpovednosti medzi pacientom, zdravotnou poisťovňou a poskytovateľom, nie k zvýšeniu dostupnosti zdravotnej starostlivosti“.

Asociácia súkromných lekárov pridala o deň neskôr, že „úhrada zdravotnej poisťovne za zdravotnú starostlivosť nie je automaticky totožná s nákladmi ambulancie na jej poskytnutie“. Za tým stojí spor o cenu bodu. S objednávaním nesúvisí, no bez jeho vyriešenia sa v tejto téme nepohneme.

Ombudsmana naopak podporilo Lekárske odborové združenie — organizácia nemocničných lekárov, ktorá tlačí na tú istú obálku, z akej sa financujú ambulancie.

Povinnosť, ktorá nemá adresáta

Povinnosť nájsť pacientovi lekára v zákone je, má ju kraj a takmer nikto o nej nevie. Kraj ju nevie naplniť, lebo nemá dáta — a písomne žiada, aby ju dostal niekto iný. Poisťovňa dáta má, ale nemá kompetenciu, a keď si o ňu v júni požiadala, ministerstvo ju odmietlo. Novela, ktorá je v procese, ten spor rieši tak, že špecialistov z paragrafu vypíše.

Pravdu má pritom ombudsman, aj poisťovne, aj ambulantní lekári — a pacient lekára napriek tomu nemá. Tak to dopadne zakaždým, keď povinnosť má jeden úrad, dáta druhý a peniaze tretí. Ministerstvo medzitým novelu s tým istým názvom 24. augusta stiahlo z rokovania Hospodárskej a sociálnej rady, tri dni predtým, ako Dvořák podal svoj návrh. Rozhodne sa to vo vyhodnotení pripomienkového konania, ktoré beží od 31. júla. Alebo sa nerozhodne a pacient bude ďalej volať lekárom zo zoznamu.