Byť anti-Fico nestačí. Byť v zdravotníctve anti-Penta tiež nie
To, že Union odchádza z trhu, nie je dobrá správa. Naopak, je to jedna z najhorších správ v slovenskom zdravotníctve za posledné dekády.
Podobne zlou, ak nie horšou správou je to, čo nastalo po oznámení, že Dôvera kupuje Union. Minister zdravotníctva Kamil Šaško vydal k tejto správe len jedno vágne stanovisko, ktoré ako bonus nie je zavesené ani len medzi tlačovými správami ministerstva zdravotníctva na webe rezortu. Namiesto snahy o upokojenie situácie sa vydal na tour de špitále. V princípe každý deň otvára nejaké zrekonštruované oddelenie alebo sa fotí s novým MR či CT. Jeden by čakal už len tlačovku v ambulancii všeobecného lekára, ktorý si kúpil nový fonendoskop.
Minister oznamuje investície aj do tých nemocníc, ktoré mali byť transformované na nemocnice následnej alebo dlhodobej starostlivosti, a predseda parlamentu Richard Raši oznamuje, že nalejeme peniaze aj do pôrodnice, ktorá mala byť dávno zrušená, no stále sa v nej rodí. To je v rozpore s duchom optimalizácie siete nemocníc (OSN), v rozpore so zdravým rozumom a v rozpore s cieľom samotnej OSN, ktorým je bezpečnosť pacienta.
{{suvisiace}}
Nuž a to, čo predviedla opozícia, ktorá sa chystá budúci rok prevziať zodpovednosť za riadenie Slovenska, je desivé. Už sme to opakovane na týchto stránkach spomínali, no platí, že za A) najväčší dar z nebies pre ministra Kamila Šaška je súčasná opozícia, a za B) parafrázujúc výrok exministra Rudolfa Zajaca, že súčasná opozícia je ako dieťa do troch rokov, ktoré už vie povedať, čo nechce (nechce jesť, nechce piť, nechce spať a podobne), no nepovie, čo vlastne chce, po uplynulých týždňoch s hrôzou tento výrok berieme späť. Dnešná opozícia nie je ani len NON-A. Ergo, nevie povedať a vysvetliť ani len to, čo nechce.
Jeden exminister zdravotníctva, jeden jeho exštátny tajomník a jeden exšéf sekcie na ministerstve za tri týždne, odkedy bola oznámená akvizícia Unionu Dôverou, nepovedali ani len to, ako nechcú, aby zdravotníctvo fungovalo. Tomáš Szalay sa zmohol na niekoľko tlačových besied, ktoré rovnako neboli práve konkrétne. Od poslanca, od ktorého máme nepomerne vyššie očakávania, sme doteraz nepočuli, s kým chce presadiť program, s ktorým pôjde do volieb.
Pripomíname, že pred niekoľkými mesiacmi bol Szalay hosťom nášho podcastu, v ktorom povedal, že ak by si mal vybrať ministra zdravotníctva z radov politikov, vybral by si Vladimíra Baláža zo Smeru (samozrejme, okrem seba samého, keďže sám chce byť ministrom zdravotníctva).
{{gift}}
Program a rétorika opozície sa zúžili na svätú vojnu proti skupine Penta v zdravotníctve. Byť anti-Penta však nie je program. Je to len politika postavená na nenávisti a na hecovaní verejnosti – raz proti Pente, inokedy proti skupine AGEL. Keď je už táto pesnička príliš obohraná, snažia sa upriamiť hnev verejnosti proti ambulantným lekárom a Slovensko oblepia populistickými sľubmi o zakázaní zakázaných a zrušení už zrušených poplatkov.
Opozícia správne upozorňuje na to, že rétorika nenávisti prilieva olej do ohňa polarizovanej spoločnosti, no zároveň si zrejme uvedomila, že nenávisť a negatívne emócie zvyšujú jej dosahy na sociálnych sieťach. Nenávisť či antipatie však nie sú volebným programom. Je to program deštrukcie a ničenia. Program ďalších regulácií, ďalších zákazov a ďalšieho hľadania vinníkov za stav nášho zdravotníctva. Práve tento „program“, tento postoj, rétorika a konkrétne kroky vyhnali Achmeu zo slovenského zdravotníctva.
Pripomeňme: holandská skupina Achmea (predtým Eureko), vlastník Unionu, sa pre zákaz zisku zdravotných poisťovní z roku 2007 so Slovenskom roky súdila v medzinárodnej arbitráži — a dnes z trhu odchádza úplne. Robiť identické chyby a očakávať iný výsledok môže len blázon.
{{odporucane}}
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
Momentálne nemáte aktívne žiadne predplatné.
Počuli ste už od opozičného politika (koaličných politikov nespomíname zámerne, keďže od tých máme nulové očakávania) plán, ako sem dotiahnuť novú poisťovňu? Plán, ako sem dotiahnuť nového poskytovateľa ústavnej zdravotnej starostlivosti? Ticho. Bez plánu, bez nápadov, bez vízií. Schválne nehovoríme o exekúcii plánov, keďže bez exekúcie sú plány len halucináciou, no tak ďaleko dnešná opozícia ešte nie je.
Rok do volieb sme nepočuli ani len náznak toho, čo chcú všetci en bloc so slovenským zdravotníctvom urobiť, a situácia sa za posledný rok nezlepšila. Z dieťaťa, ktoré bolo NON-A, sa stalo vajatajúce nemluvňa, ktoré už nevie povedať ani len to, čo nechce.
Denník N uverejnil skvelý rozhovor s marketérom Pavlom Minárom, ktorý povedal, „predstavme si fiktívnu situáciu, že by Fico už nikdy nemohol vo svojich prejavoch povedať „Šimečka“. A že by Šimečka už nikdy nemohol povedať „Fico“. A keď sme už pri tom, dajme si ešte jedného – predstavte si, že by Matovič nemohol povedať „Fico“ ani „Šimečka“. Čo by sa stalo? O čom by hovorili? Keď to preženiem – v podstate by nemali čo povedať. A toto je jeden z problémov slovenskej politiky. A zároveň jeden z dôvodov, prečo je slovenská spoločnosť taká rozdelená a taká znechutená politikou: politická trieda sa uzavrela sama do seba a rieši samú seba“.
Nuž a teraz výrok Minára trochu upravme pre potreby zdravotníctva: „Predstavme si fiktívnu situáciu, že by Peter Stachura už nikdy nemohol vo svojich vystúpeniach povedať „Penta“ či „AGEL“. A že by Marek Krajčí už nikdy nemohol spomenúť „Jaroslava Haščáka“. A keď sme už pri tom, dajme si ešte jedného – predstavte si, že by ani Oskar Dvořák nemohol povedať „Penta“, „AGEL“. Čo by sa stalo? O čom by hovorili? Keby títo politici nemali Pentu, AGEL, zákaz poplatkov či zákaz zisku, keď to preženiem – v podstate by nemali čo povedať. A toto je jeden z problémov slovenského zdravotníctva. A zároveň jeden z dôvodov, prečo je debata o ňom taká rozdelená a taká znechucujúca: politická trieda sa uzavrela sama do seba a rieši samú seba.“
Je rok do volieb. Ak sa opozícia nespamätá (naopak, takmer na 100 % svoju rétoriku len vyostrí), tak slovenského pacienta nečaká nič pozitívne. Nádej existuje, to by však Tomáš Szalay musel začať byť viditeľný, Viliam Novotný z Demokratov robiť aspoň niečo a Monika Kolejáková zviesť svoj životný politický súboj vnútri strany.
