Iveta Lazorová: Západ rieši nedostatok sestier náborom, my degradáciou systému. Vzdelávanie chceme zachrániť spomienkovým optimizmom
Ministerstvo zdravotníctva pripravuje reformu vzdelávania, ktorá má vrátiť prípravu všeobecných sestier na stredné školy. Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek však varuje pred rizikami tohto kroku.
Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek (SKSaPA) varuje pred obchádzaním európskych smerníc, stratou samostatných kompetencií a nebezpečným spomienkovým optimizmom.
Keď sme pred vyše dvoma desaťročiami vstupovali do Európskej únie, zaviazali sme sa dodržiavať isté pravidlá. Súčasťou prístupových kapitol bolo aj zosúladenie vzdelávania zdravotníkov s európskou legislatívou. Slovensko preto v roku 2004 ukončilo prípravu sestier na stredných školách a prešlo na vysokoškolský systém, v ktorom je sestra nezávislým odborníkom, a nie iba pasívnym vykonávateľom lekárskych príkazov.
Rezort zdravotníctva presadzuje model „1+4“, ktorý chce vzdelávanie sestier vtesnať späť do lavíc stredných zdravotníckych škôl. Bez dialógu s tými najpovolanejšími, s podporou lekárov a za sprievodu nostalgického spomínania na „staré dobré časy“. V otvorenom rozhovore sa pozrieme na to, prečo táto reforma vzbudzuje obrovské obavy a aké reálne riziká hrozia budúcim absolventom.
S prezidentkou komory Ivetou Lazorovou sa rozprávame aj o postavení komôr, ktoré nie sú povinne pripomienkujúcim subjektom. Pripomienky v rámci legislatívneho procesu síce poslať môžu, ale ministerstvo nimi nie je viazané a nemusí ich vziať do úvahy. „Ak je u nás povinne pripomienkujúcim subjektom Konferencia biskupov Slovenska, ktorá sa vyjadruje, s prepáčením, ku všetkému, tak nerozumiem, prečo komory nemôžu byť tiež,“ pýta sa šéfka Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek. Komory by mali podľa jej slov spoluvytvárať a ovplyvňovať odbornú politiku štátu.
V rozhovore sa dočítate:
- kedy a prečo sa začalo meniť vzdelávanie sestier?
- o reforme vzdelávania sestier, ktorú ohlásilo ministerstvo zdravotníctva
- o tom, či je známe, v čom bude spočívať daná zmena
- kto odsúhlasil spomínanú reformu?
- o tom, či do prípravy vstúpila komora sestier
- o postavení sestier
- o spomienkovom optimizme v otázke vzdelávania na stredných zdravotníckych školách
- pohľad komory na to, že nie je povinne pripomienkujúcim subjektom v legislatívnom procese
- aké najväčšie riziká vidí komora v reforme?
- má podobný model v Česku úspech?
Skôr ako prejdeme na ohlásenú reformu vzdelávania sestier, opýtala by som sa najskôr na vzdelávanie v ošetrovateľstve. Kedy sa začalo meniť vzdelávanie sestier – v zmysle posunu vzdelávania ošetrovateľstva zo stredných škôl na vysoké školy?
S prístupovými rokovaniami do Únie ešte pred rokom 2002 sme podpísali súhlas, že budeme dodržiavať smernice Európskej komisie. Tie regulujú trh z hľadiska činnosti alebo praxe nielen pre zdravotníkov, ale aj pre iné povolania, ako sú architekti či horskí vodcovia.
Keďže sme boli pristupujúca krajina a rokovania sa viedli v jednotlivých kapitolách – presne tak, ako to teraz robí Ukrajina – zaviazali sme sa dodržiavať smernicu 36 o vzájomnom uznávaní odborných kvalifikácií. Neskôr k nej pribudla smernica 55, ktorá na ňu urobila nadstavbu. Práve tieto dokumenty zadefinovali celý systém vzdelávania. Určujú rozsah a obsah toho, čo musí štúdium sestry a pôrodnej asistentky obsahovať a v akom rozsahu to má daná krajina spĺňať. Ako pristupujúca krajina sme s tým súhlasili a začali sme tieto pravidlá zapracovávať do našej vnútroštátnej legislatívy.
{{suvisiace}}
Takúto podmienku spĺňali už členské krajiny?
Paradoxom je, že staré členské krajiny v tom čase takúto podmienku ešte spĺňať nemuseli. Systém bol skrátka nastavený tak, že pristupujúce štáty museli kritériá spĺňať hneď od začiatku, zatiaľ čo napríklad Nemecko alebo Španielsko dostali čas na to, aby svoje vzdelávanie postupne dobehli. Preto sa dodnes vo verejných diskusiách občas objavujú argumenty, že Nemci či Rakúšania to tak nemajú. Áno, oni skutočne začali neskôr. Dokonca Nemci ešte v roku 2013 platili pokuty za to, že smernicu nedodržiavali. V rámci Európskej únie to teda nabiehalo postupne.
U nás to znamenalo, že sme v roku 2004 ukončili vzdelávanie sestier v ošetrovateľstve na stredných zdravotníckych školách. Celú prípravu sme posunuli buď na vysoké školy do bakalárskeho štúdia, alebo si absolventi stredných zdravotníckych škôl mohli po roku 2004 doplniť vzdelanie cez diplomované štúdium. Čiže išlo buď o tri roky vyššieho odborného vzdelávania (VOV) na strednej zdravotníckej škole, ale až po maturite. Študenti museli byť najskôr absolventmi strednej zdravotníckej školy a až potom mohli pokračovať vo vyššom odbornom vzdelávaní a získať titul diplomovaná sestra. Toto vyššie odborné vzdelávanie, mimochodom, funguje dodnes.
Je oň záujem?
Toto štúdium síce funguje, no nie je oň veľký záujem. Vyššie odborné štúdium sa na stredných zdravotníckych školách postupne rušilo práve pre nízky záujem. Dôvod bol jednoduchý: ak sa absolvent strednej školy – po starom zdravotnícky asistent – chcel v profesii posunúť ďalej, musel po VOV aj tak absolvovať bakalársky stupeň, aby mohol pokračovať na magisterské štúdium. VOV totiž nemá akademickú úroveň. V dôsledku toho sa štúdium postupne vytrácalo. Presné čísla za tento rok ešte nemám, ale za minulý rok nám končilo bakalárske štúdium do 1 000 absolventov, zatiaľ čo z VOV ich bolo len 40–60. Na tom jasne vidíme, ako počty postupne klesali.
Samozrejme, obe tieto formy štúdia spĺňali podmienky európskej smernice. Vysoké školy sa museli každých päť rokov akreditovať. To znamená, že museli mať kvalitných vyučujúcich a predkladať akreditačnej komisii študijný program. Štúdium totiž musí dosiahnuť 4 600 hodín odbornej prípravy, z čoho minimálne polovica musí byť prax. Toto je podmienka Únie.
Tá novšia smernica zmenila podmienky?
Nová smernica 55 však ide ešte ďalej a uvádza, že do vzdelávacieho programu ošetrovateľstva môže nastúpiť iba absolvent, ktorý má za sebou 12 rokov predchádzajúceho vzdelávania. Nehovorí sa tam konkrétne o maturite alebo líceu, pretože v rámci EÚ máme rozdielne školské systémy. Podmienkou je jednoducho 12 rokov školy. Je to preto, aby bol človek na štúdium ošetrovateľstva dostatočne zrelý. Nie je to totiž len o fyzickom veku, človek na to musí byť pripravený aj psychicky.
Spĺňa túto podmienku reforma vzdelávania sestier ohlásená ministerstvom?
Preto v nás táto avizovaná reforma vzdelávania na stredných zdravotníckych školách vzbudzuje veľké obavy. Ministerstvo totiž tvrdí, že po 9-ročnej základnej škole bude 10. ročník na strednej zdravotníckej škole venovaný všeobecným predmetom a naň bude nadväzovať štvorročné štúdium. Ak však študent ukončí desiaty ročník a potom maturuje, nespĺňa to podmienku smernice 55.
{{gift}}
V diskusii som zachytila, že túto zmenu má MZ odsúhlasenú Európskou komisiou.
Neviem, ako presne to majú v rámci Európskej komisie vyrokované. Dali sme si to preto preveriť cez Európsku federáciu sestier (EFN), keďže máme v Bruseli vlastnú kanceláriu. Zatiaľ odpoveď nemám. Nemám im totiž ani čo poslať, keďže tento vzdelávací program nemám a nedisponujem ani žiadnymi konkrétnymi podmienkami. Iba som im tlmočila, že ministerstvo tvrdí, že to tak bude a že to vraj majú odsúhlasené. Celé je to postavené na vode. Podľa mňa iba naťahujú čas, aby návrh rovno predložili na vládu, schválili ho a postavili nás pred hotovú vec. Preto sme rozbehli túto aktivitu cez EFN, aby sme priamo v Komisii zistili, čo im vlastne odobrili.
Samozrejme, oslovili sme aj fakulty, ktoré vzdelávajú v ošetrovateľstve, aby sa k tejto veci vyjadrili. Ich asociácia už k tomu mala zasadnutie, oficiálne stanovisko od nich zatiaľ nemám. Celé sa to momentálne deje za pochodu.
A prečo to vlastne robíme? Ako komora sa pevne držíme nášho hlavného cieľa: neustále zlepšovať ošetrovateľskú prax a udržiavať vysokú kvalitu ošetrovateľstva, ako aj vzdelávania. Práve preto sa v mnohých ohľadoch vyjadrujeme k navrhovaným legislatívnym normám. Ak totiž nejaká zmena zásadne zasahuje do ošetrovateľstva a našej každodennej praxe, sme presvedčení, že je našou povinnosťou – a rovnako aj naším právom – jasne sa k tomu vyjadriť.
Komory ale nie sú povinne pripomienkujúci subjekt.
Áno, vnímame to ako problém, že komory nie sú povinne pripomienkujúcim subjektom. Legislatívne pravidlá hovoria, že pripomienky síce poslať môžeme, ale ministerstvo nimi nie je viazané a nemusí ich vziať do úvahy. Podľa nášho názoru sa ministerstvo aj preto obhajuje tým, že zmeny prerokovalo s odborovými organizáciami. Odbory totiž na rozdiel od nás povinne pripomienkujúcim subjektom sú.
Mám k tomu jednu osobnú poznámku: ak je u nás povinne pripomienkujúcim subjektom Konferencia biskupov Slovenska, ktorá sa vyjadruje, s prepáčením, ku všetkému, tak naozaj nerozumiem, prečo komory nemôžu byť tiež. Na tento účel sme už mali aj stretnutie predstaviteľov komôr na Úrade vlády. Vysvetľovali sme tam, aké je to dôležité, no nepodarilo sa nám to presadiť. Politici vo všeobecnosti vnímajú komory často ako nepriateľa. My si pritom myslíme, že komory by mali spoluvytvárať a ovplyvňovať odbornú politiku štátu. Či už ide o komoru veterinárov, advokátov, alebo hoci aj parkovacích spoločností – keďže už aj také komory máme – vždy je to združenie odborníkov, ktorí by mali mať právo vyjadrovať sa k svojej oblasti.
Aj keď v rámci legislatívneho procesu pošleme pripomienky, často sa nás nikto ani nespýta, prečo danú zmenu požadujeme alebo prečo s niečím nesúhlasíme. Náš názor jednoducho zostane visieť vo vzduchu.
{{odporucane}}
Čím si vysvetľujete taký ten spomienkový optimizmus za vzdelávaním na stredných zdravotníckych školách?
Je pravda, že sme kedysi mali kvalitné stredné zdravotnícke školy, lenže tie pripravovali absolventov na systém, ktorý bol nastavený pre vtedajšiu dobu. Sestra bola vtedy vnímaná čisto ako vykonávateľka lekárskych príkazov – daj, podaj, choď, odnes, napíš, pichni, urob. Keď si pozriete zdravotné záznamy z tohto obdobia, nenájdete tam o činnosti sestry takmer nič okrem toho, že zmerala tlak, teplotu a podala liek. Prácu sestry v nich vôbec nebolo vidieť. Preto ľudia, ktorí v tomto starom systéme študovali a pracovali, dodnes vnímajú sestru len ako vykonávateľku ordinácií lekára.
So systémom vzdelávania, ktorý k nám prišiel po vstupe do Európskej únie, sa však zásadne zmenila aj naša prax. Nechcem tým povedať, že by dnešné sestry robili úplne iné úkony. Robia v podstate to isté, ale oveľa viac popisujú a analyzujú to, čo robia. Keď sa dnes pozriete na ošetrovateľský záznam, presne tam vidíte, ako sestra posúdila stav pacienta, aký problém identifikovala a ako ho následne odstránila. Ošetrovateľstvo je totiž veda, ktorá vníma človeka ako celok. Ja ako sestra nevidím len chorý žlčník alebo operačnú ránu. Všetky intervencie, ktoré robím pre to, aby sa pacient cítil dobre, posudzujem komplexne, zo všetkých hľadísk. Sledujem, ako sa mu hojí operačná rana a čo všetko treba urobiť pre to, aby sa hojila čo najlepšie. Sama rozhodnem, že pôvodné krytie už nie je vhodné a musím ho vymeniť, lebo naň rana nereaguje dobre. To je moja kompetencia, nepotrebujem na to príkaz od lekára.
Keď sa dnes pozriete do dokumentácie, jasne vidíte: toto je medicínska časť a toto je ošetrovateľská časť. Až teraz sa reálne ukazuje, aký obrovský objem práce sestry v skutočnosti robia, pretože tie činnosti konečne začali opisovať. Ak potom v prípade komplikácií nastanú nejaké dôsledky pre pacienta, vieme sa v dokumentácii pozrieť spätne, kde presne sa stala chyba, kto ju urobil a kto nesie zodpovednosť. Týmto sestry preberajú plnú zodpovednosť za to, že pacient je ošetrovaný správne, a to bez toho, aby im to lekár musel naordinovať.
Preto sa sestry – a hlavne tie so strednou zdravotníckou školou – často sťažujú, že ich dokumentácia neskutočne zaťažuje. Áno, viem, že ich to zaťažuje, ale my sme im nedali nástroje na to, aby to tak nebolo. Zo začiatku na pracoviskách nemali ani počítače, kde by to mohli rýchlo zaznamenať, všetko museli písať ručne. Dnes už sú oddelenia technicky vybavené lepšie, ale sestry sa pri počítačoch stále striedajú. Lekár píše svoju správu a keď chce sestra niečo zapísať, musí čakať, kým skončí. Stále nemajú dostatok technického vybavenia ani prepojené softvéry. Áno, prax sa zásadne zmenila, ale sestrám sme nevytvorili potrebné podmienky.
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
Momentálne nemáte aktívne žiadne predplatné.
Okrem toho vzťahy medzi lekármi a sestrami sú stále zaťažené prežitkami z minulosti. Niektorí lekári majú jednoducho dodnes pocit, že musia mať sestry neustále pod palcom. Nevedia si zvyknúť na to, že jedno je ošetrovateľstvo, druhé medicína a v nemocnici sme tím. Našťastie už prichádza nová generácia lekárov. Podobne ako u sestier, aj tu musí nastať generačná výmena, aby systém začal fungovať moderne. Nemôžeme predsa len tak preskočiť 50 rokov vývoja, ktorý západné krajiny budovali postupne. Opäť narážame na ten spomienkový optimizmus – aké boli stredné školy skvelé a načo nám je toto všetko nové. Týmto procesom si musíme prejsť a vyžaduje to čas, nedá sa to urýchliť.
Keď ministerstvo zdravotníctva ohlásilo reformu vzdelávania sestier, vedela komora, že je niečo také v procese?
Určite sme o tom nevedeli. Nejaké šumy síce boli, pretože v prvej štvrtine roka sa v Banskej Bystrici konalo stretnutie stredných zdravotníckych škôl s ministrom, na ktorom sa zúčastnil aj predseda zdravotníckeho výboru Vladimír Baláž a zástupcovia Slovenského odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb (SOZ ZaSS). Vtedy som si hovorila, že zrejme niečo chystajú. Netušili sme však, že to bude práve tento model.
V každom prípade ale musím povedať, že seriózna diskusia tu úplne chýba. Aj keď ich možno náš názor nezaujímal, bolo by aspoň férové prísť a na rovinu nám oznámiť: „Viete čo, ideme to urobiť takto, pretože ja som regulátor, ja som rozhodol a tak to bude.“
Ako ministerstvo zverejnilo na sociálnej sieti svoj plán s reformou, v diskusii sa začali objavovať otázky, s kým bola táto reforma prediskutovaná. Ministerstvo reagovalo, že „Zámer bol predstavený v rámci odvetvovej tripartity, ktorej súčasťou je aj Odborové združenie sestier a pôrodných asistentiek. Model bol konzultovaný s Európskou komisiou a spĺňa všetky požiadavky európskej legislatívy v súlade so smernicou 2005/36/ES.“ Vyznieva to tak, akoby odbory sestier súhlasili, na čo však neskôr samotné združenie reagovalo: „OZ SaPA od začiatku s týmto modelom nesúhlasilo. Na odvetvovej tripartite nám bol predstavený ako hotová vec, bez odbornej diskusie a bez zohľadnenia našich zásadných pripomienok.“
Ministerstvo v každom prípade zrejme zohľadnilo fakt, že SOZ ZaSS má väčšiu členskú základňu ako sesterské odbory. To je však podľa mňa problém samotných sestier. Nevstúpiť do odborov a zároveň od nich žiadať nejaké výsledky mi príde scestné.
Presne to isté sa ale deje aj v rámci našej komory. Stať sa členmi nechcú, no vo chvíli, keď potrebujú nejakú radu alebo právnu pomoc, ktorú našim členom bežne poskytujeme, sa na nás okamžite obracajú.
Komory sú nesmierne potrebné a vidím to aj v zahraničí. Vo svete fungujú rôzne modely asociácií či komôr sestier. Nie všade majú zriadenú komoru a to, aké kompetencie má, je vždy otázkou legislatívy a dohody. Napríklad v Českej republike sa momentálne vedie veľká diskusia o tom, že sestry komoru veľmi chcú. Doteraz sa im to však pre politické prekážky nepodarilo presadiť. Teraz majú ministra, ktorý je tejto myšlienke naklonený, takže sa celá diskusia otvára nanovo. Samozrejme, riešia tam dilemu, či vytvoriť čistú komoru sestier, alebo zapojiť aj iné zdravotnícke profesie. Uvidíme, ako to dopadne. V každom prípade, ak sa im to podarí, pani Cigánikovej tým vezmeme jej obľúbený argument. Ona totiž stále tvrdí, že v Česku komoru nemajú a sestry sú spokojné. Naozaj dúfam, že českým kolegyniam to vyjde a tento argument padne.
Ministerstvo argumentovalo, že tento nový model vzdelávania má prilákať viac mladých ľudí a pripraviť ich na výkon profesie podľa najvyšších štandardov. Podľa zverejnených informácií pôjde o model „1+4“, v rámci ktorého po 9. ročníku základnej školy žiaci na strednej zdravotníckej škole absolvujú samostatný 10. ročník všeobecného vzdelania. Následne budú pokračovať štvorročným odborným štúdiom v odbore všeobecná sestra. Do pilotného overovania sa od školského roka 2026/2027 zapája šesť stredných zdravotníckych škôl v Bratislave, Trnave, Žiline, Banskej Bystrici, Košiciach a Prešove. Máte bližšie informácie o tom, v čom presne bude táto reforma spočívať?
To vôbec netuším. Keby som teraz vzala obsah vzdelávania zo základnej školy a presunula ho do materskej školy, zvládli by to deti? Pýtam sa to preto, lebo s touto reformou robíme presne to isté. Ako som už hovorila, zrelosť je kľúčová. Keď vezmeme vysokoškolský program a dáme ho študentom na stredné školy, v prvom rade je otázne, či to vôbec zvládnu. Ja si myslím, že nie. Dnešní stredoškoláci majú čo robiť, aby pri súčasnej kvalite školstva zvládli samotnú maturitu. Po druhé, je tu otázka, či vôbec máme dostatok kvalitných pedagógov. Ako som spomínala, vysoké školy sa musia pravidelne akreditovať, vyučujúci musia publikovať a realizovať vedecké výskumy. Na stredných školách takéto podmienky nie sú. Aká bude potom kvalita týchto vyučujúcich? Celkovo mám obavu, či sa také náročné štúdium dá na strednej škole zvládnuť. Už teraz študenti na bakalárskom stupni ošetrovateľstva hovoria, že toto štúdium je nesmierne náročné.
Nech to na stredných školách vyskúšajú. Nemám nič proti tomu, ale pod podmienkou, že to bude spĺňať európske kritériá, ktoré to spĺňať má. Ja totiž odmietam v budúcnosti riešiť situáciu, keď mi nejaká všeobecná sestra zo systému „1+4“ bude vypisovať, že nemôže ísť pracovať do zahraničia, lebo jej tam nechcú uznať vzdelanie, a že ja s tým mám ako komora niečo urobiť. Každý by si mal predtým, než niekde začne študovať, overiť, čo vlastne bude môcť potom robiť a aké bude mať kompetencie. Ministerstvo zdravotníctva na tieto otázky vo svojich vyhláseniach doteraz neodpovedalo, pretože všetko stále iba pripravujú.
Zároveň budem mať obrovský problém pri samotnej registrácii takejto sestry zo systému „1+4“. Ako komora sa musím striktne držať platnej smernice pre registráciu. Možno tento zákon zmenia a novú formu štúdia tam doplnia – v takom prípade ju, samozrejme, zaregistrujem, lebo budem musieť. Dnes však môžem zaregistrovať len človeka, ktorý úspešne ukončil ošetrovateľstvo s titulom bakalár alebo cez diplomované štúdium VOV. Ako mám v systéme uznať model „1+4“, keď v ňom legislatívne vôbec neexistuje?
Ministerstvo v spomínanom statuse deklarovalo, že absolventi získajú kvalifikáciu, ktorá je automaticky uznávaná vo všetkých členských štátoch EÚ.
Áno, takto to ministerstvo prezentuje. Tvrdia, že keďže im to Európska komisia schválila, malo by to byť automaticky uznané. Lenže Európska komisia môže povedať – a v praxi to aj často robí – nasledovné: „Dobre, nebude to spĺňať európsku smernicu, ale pre potreby vášho domáceho trhu vám to povolíme.“
A toto musíme povedať ľuďom na rovinu. Ako to má ministerstvo schválené? Bude z tohto systému vychádzať plnohodnotná sestra pripravená pre celý európsky trh, alebo to bude sestra určená výhradne pre Slovensko? Toto je zásadná otázka a ja dodnes neviem, ako to majú schválené a kto im to schválil.
Na sociálnej sieti som zachytila, že s týmto návrhom súhlasí Slovenská lekárska komora a aj Asociácia nemocníc Slovenska. Ako môžu s niečím súhlasiť, keď ani vy ako komora doteraz netušíte, z čoho presne bude vzdelávací program alebo samotná reforma pozostávať?
Ten prevládajúci názor je presne odrazom toho, o čom som hovorila. Ľudia si jednoducho povedia: „Boli predsa dobré stredné zdravotnícke školy. Hurá, poďme naspäť na stredné školy! Budeme mať sestry v praxi rýchlejšie a budú veľmi šikovné a zručné.“
Lenže dnes už to nie je len o tom, aby bola sestra manuálne zručná a vedela dobre pichnúť injekciu. Dnes ide v prvom rade o to, aby mala ošetrovateľské myslenie. To je presne to komplexné posúdenie pacienta a samostatné uvažovanie. Mám predsa svoju kompetenciu a viem sa rozhodnúť sama. Niektoré naše sestry možno nechcú prebrať vyššie kompetencie, no to neznamená, že máme brániť tým, ktoré chcú. Ak chceš zostať na doterajšej úrovni, zostaň. Ale ak chceš ísť kariérne a odborne vyššie, systém ti tú možnosť musí dať.
V diskusiách sa ešte spomína ako príklad český model. Konkrétne, že v Česku majú podobný model a dosahujú s ním úspechy. Funguje to v Česku naozaj skvelo?
No, ja také informácie nemám. Do Česka chodím často, ale tamojšie kolegyne hovoria o praktických sestrách presne to isté, čo my. Či už ide o model „4+1“ alebo čisté štvorročné štúdium, tie dievčatá sú na pozícii, kde majú pracovať pod dohľadom. Nemôžu rozhodovať samostatne.
V praxi to potom vyvoláva ten istý problém ako u nás – ľudia tieto kompetencie nepoznajú. Dochádza k ich prekračovaniu, a keď nastane problém, je z toho právny spor o zodpovednosť. Takže v Česku sa s tým trápia úplne rovnako a tento model tam nemá v praxi žiadny veľký úspech. Ja osobne som zo strany sestier nepočula pozitívne vyjadrenie, že by ten systém fungoval úžasne.
Podľa mňa ľudia, ktorí vyjdú z tohto vzdelávania – či už z českého „4+1“ alebo z nášho plánovaného „1+4“ –, budú mať stále pocit, že to nie je presne to, čo chceli robiť. Väčšina z nich bude aj tak pokračovať v štúdiu na vysokej škole. A keďže sestry chýbajú aj im, tak aj zamestnávatelia ich v tom dnes podporujú a dávajú im rôzne výhody, ak idú študovať ďalej.
Ak reforma prejde, možno o 10 rokov sa zistí, či je tento trend dobrý alebo negatívny. Môžete zhrnúť, aké najväčšie riziká v ohlásenej reforme vidíte?
Riziká vidím najmä v praxi. Aké kompetencie vlastne títo absolventi dostanú, kde ich v systéme zaradíme a akú zodpovednosť im zveríme? Ak to totiž ministerstvo naozaj bude mať schválené Európskou komisiou a zaradíme ich ako plnohodnotné sestry, budú musieť mať aj kompetencie sestier. Až v reálnej prevádzke sa ukáže, či títo stredoškolskí absolventi reálne dosahujú takú úroveň, akú dnes dosahujú absolventi vysokoškolského ošetrovateľstva. Presne ako hovoríte – prejde desať rokov a my zistíme, či sme sa na tom kruhovom objazde vybrali zlým smerom, musíme sa pracne vracať a znova sa na ňom točiť.
Tvrdím to od začiatku: ak si naše kolegyne či verejnosť myslia, že na Slovensku boli najlepšie stredné zdravotnícke školy a vysokoškolské vzdelávanie sa u nás neosvedčilo, tak sa pýtam jednu vec. Čo urobili inak v Nemecku, Španielsku, Fínsku, Dánsku, Nórsku či v Anglicku? Tam sa predsa vysokoškolský systém osvedčil, funguje a nikto ho nespochybňuje. Aj oni majú obrovský nedostatok personálu, no neriešia ho znižovaním kvality vzdelávania. Riešia ho náborom z iných krajín, a nie degradáciou vlastného systému.
Samozrejme, začali s nami ako s východnými krajinami, pretože sme pre nich boli chudobným príbuzným, no dnes sa posúvajú stále ďalej. Berú ľudí z Filipín a Afriky. Existuje oficiálny materiál o migrácii zdravotníckej pracovnej sily v rámci EÚ a z neho vyplýva, že až 70 % zdravotníkov v anglickom systéme nevyštudovalo v Anglicku. Majú ľudí z iných krajín a nemajú s tým žiadny problém. Lenže kto príde na Slovensko? Ak si má cudzinec vybrať, či pôjde pracovať do Nemecka alebo na Slovensko, čo si asi vyberie? My tu máme celý systém nastavený len na potreby slovenských sestier a základné veci – ako prijať cudzinca na pracovisko, dať mu adekvátnu mzdu a rýchlo mu uznať vzdelanie – tu už dávno mali bez problémov fungovať. A realita? Nefunguje to.
V dôsledku toho bude potrebné „prekopať“ celé vzdelávanie na stredných školách?
Určite áno, veď smernica 36 presne stanovuje celý obsah vzdelávania. Definuje, čo sa má učiť, aké predmety, v akom rozsahu a v ktorom ročníku. Teraz nemám na mysli len somatológiu, kde sa študenti učia, ako funguje ľudské telo. Ide o príbuzné vedy, ktoré sa v rámci ošetrovateľstva vyučujú – napríklad psychológia, pedagogika či farmakológia. Ošetrovateľstvo je veda a ja naozaj netuším, ako chcú tieto príbuzné odbory v adekvátnej kvalite vyučovať na strednej škole.
Ale ako hovorím, nech to skúsia. Aj keď je mi to úprimne ľúto, lebo takýmito experimentmi len zbytočne strácame drahocenný čas. Nech to vyskúšajú, ale musí to byť striktne podľa európskej smernice, aby to našim sestrám v budúcnosti nebránilo v uznávaní kvalifikácie. Ja ich zo Slovenska nevyháňam. Sama by som bola najradšej, keby sme mali všetky naše sestry doma. Lenže zahraničné skúsenosti sú v živote nenahraditeľné. Pravidelne komunikujem aj s našimi kolegyňami, ktoré pracujú v zahraničí. Ich spätná väzba je pre mňa neoceniteľná. Hovoria mi: „Toto doma nerobíte dobre. Urobte to radšej takto, lebo u nás to takto funguje, je to osvedčené a netreba znova vymýšľať koleso.“
V tejto súvislosti však stále opakujem jedno svoje obľúbené príslovie: Je ťažko sa so žabou, ktorá žije celý život v studni, rozprávať o mori. My tu totiž máme ľudí, ktorí nevytiahli päty zo Slovenska, no sú presvedčení, aké úžasné to tu máme. Týmto ľuďom treba otvárať oči. Ale ako hovorím, je to proces. Čas nepreskočíme a všetko toto je len otázka vývoja.
Spomínali ste, kto všetko túto reformu podporil. Máme proti sebe lekárov, máme proti sebe niektorých odborárov, zamestnávateľov, máme proti sebe ministerstvo a dokonca aj časť vlastných kolegýň. Čo v tejto chvíli vyhráme my ako komora? Vôbec nič. Nevyhráme, lebo nás jednoducho valcujú. Ale napriek tomu všetkému náš odborný názor povieme nahlas a jasne.
