Kresťanskodemokratické hnutie žiadalo uznesením, aby fúziu Dôvery a Unionu riešila vláda. V parlamente ho zablokovali poslanci vládnej koalície. Peter Stachura, ktorý v KDH vedie zdravotnícku tému, tak prišiel s receptami sám: jedna štátna poisťovňa pre všetkých, alebo povinné pridelenie šiestich z desiatich občanov do VšZP. Toto nie je reforma, ale návrat komunistického myslenia. Toho komunistického myslenia, ktoré násilne rozohnalo Sviečkovú manifestáciu. Teda ideológie, kde bola sloboda jednotlivca limitovaná, systematicky potláčaná a kde bol človek len nesvojprávne číslo, o ktorom rozhodovali iní.

{{suvisiace}}

Tri recepty, jeden smer

V stredu si KDH zvolalo tlačovku s otázkou, čo urobí vláda, ak Penta cez Dôveru „ovládne kritický počet poistencov“. Po zhodenom uznesení ostal hnutiu len prísľub šéfa zdravotníckeho výboru Vladimíra Baláža, že sa téme bude venovať výbor. Stachura teda išiel sólo.

• Prvý recept — unitár: jedna poisťovňa po vzore Poľska a Rakúska, „poďme sa o tom seriózne baviť“.
• Druhý recept — povinné pridelenie: poistenci štátu majú byť „povinne v štátnej zdravotnej poisťovni“, a keďže „takýchto ľudí je vyše 60 percent“, Všeobecná zdravotná by už nemala kam klesnúť.
• Tretí recept — minimálny trhový podiel: štát by zákonom určil percento trhu, pod ktoré by poisťovňa nesmela klesnúť. Znie to neutrálne, ale v praxi by chránilo jedinú poisťovňu — štátnu. Klesá totiž len VšZP. Keď spadne na určenú hranicu, prestupy od nej sa jednoducho zastavia. O tom, či smiete odísť, by nerozhodovala vaša spokojnosť, ale štatistika trhových podielov. A domyslime to do konca: poisťovňa, ktorá nemôže klesnúť, nemá dôvod o nič sa snažiť. Načo bojovať o poistenca, načo zlepšovať služby, keď vám klientov drží zákon? Garantovaný podiel nie je ochrana trhu. Je to renta za neschopnosť.

Keď štátne, tak poriadne: poistenci štátu by v Stachurovej logike mali chodiť iba do štátnych nemocníc, voziť sa iba štátnymi záchrankami a recepty si vyberať v niektorej z hŕstky štátnych nemocničných lekární. Znie to absurdne? Úradné pridelenie poisťovne znie rovnako.

Vyberte si. Teda — práve to by ste podľa Stachuru už robiť nemali.

Kto drží peňaženku

Celá tlačovka stojí na jednom obraze: kto v rodine drží peňaženku, ten má moc a rozhoduje, ako sa peniaze použijú. Stachura to myslí ako obžalobu Penty. V skutočnosti opísal vlastný návrh.

Friedrich Hayek v Ceste do nevoľníctva napísal: „Ekonomická kontrola nie je len kontrola jedného výseku života, ktorý možno oddeliť od zvyšku. Je to kontrola prostriedkov pre všetky naše ciele. A kto má tieto prostriedky vo výlučnej moci, rozhoduje aj o tom, ktorým cieľom budú slúžiť.“ A to je celý Stachurov návrh: peňaženku bude držať štát a štát určí, komu z nej vydá a komu nie. Milton Friedman to zbalil do jednej vety: „V pozadí väčšiny argumentov proti slobodnému trhu je nedôvera v slobodu samotnú.“

Boľševik sa nepozná podľa červenej knižky. Pozná sa podľa presvedčenia, že ľuďom treba vziať výber. Pre ich dobro. Jednu „poisťovňu“ pre všetkých sme tu pritom už mali. Volala sa štátna zdravotná služba a skončila v Novembri ’89. To, čo súdruh Stachura požaduje, je návrat spred Novembra. Je desivé sledovať, že návrat do čias komunizmu hlása podpredseda KDH.

{{gift}}

Irónia rodokmeňa

KDH vyrástlo z antikomunistického odboja. Kresťanský disent, tajná cirkev, ľudia, ktorí za slobodu platili vlastnou kožou. Je veľkou iróniou, že hnutie s takýmto rodokmeňom má dnes vo vedení človeka s mentálnou výbavou plánovača z päťdesiatych rokov.

A potom je tu vec, ktorú KDH nedávno vybojovalo pre rodičov. Pomohlo presadiť ústavnú zmenu, vďaka ktorej rodič rozhoduje, či jeho dieťa pôjde v škole na sexuálnu výchovu. Argument znel: rodič vie lepšie ako štát, čo je pre jeho dieťa dobré. O rok neskôr ten istý Stachura hovorí, že rodič nesmie tomu istému dieťaťu vybrať zdravotnú poisťovňu. Pri školských osnovách teda rodič vie. Pri zdraví už vie štát.

A keď už sme pri hnutí s krížom v logu: sloboda voľby nie je vynález liberálov, ale vynález Boží. „Predložil som vám život i smrť... Vyvoľ si,“ — aj Boh predloží možnosti a nechá človeka vybrať si. Jozue predstupuje pred ľud so slovami „Vyvoľte si dnes, komu chcete slúžiť“ — a rozhodne len za seba a svoj dom. Ani Boh, ani Jozue nikoho nikam nepridelili. Predložili voľbu. Evanjelium k tomu má podobenstvo o talentoch: pán odmenil sluhov, ktorí zverený majetok zveľadili, a odsúdil jediného — toho, ktorý ho zo strachu zakopal, aby ho „ochránil“. Poisťovňa, ktorá roky stráca klientov, je sluha so zakopaným talentom. A Stachura navrhuje, aby jej zákon pridelil aj talenty ostatných.

Sociálna náuka Cirkvi, na ktorej kresťanská demokracia stojí, to zhŕňa do princípu subsidiarity. Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno učí, že „je nespravodlivé preniesť na väčšiu a vyššiu spoločnosť to, čo môžu vykonávať menšie a nižšie spoločenstvá“. Rodina, ktorá deťom vyberá poisťovňu, je také spoločenstvo. A Písmo je jednoznačné aj v tom, komu patrí starosť o najbližších: „Kto sa nestará o svojich, najmä o domácich, zaprel vieru.“ Starosť o deti a rodičov zveruje rodine — nie úradu. Stachura by mal tlačovky konzultovať nielen s ekonómami, ale aj s vlastným katechizmom.

Štátne peniaze neexistujú

Povinné pridelenie tých, ktorí sú poistencami štátu, stojí na vete: keďže za poistencov štátu platí štát, majú byť v štátnej poisťovni. Margaret Thatcherová na túto logiku odpovedala už v roku 1983: „Neexistujú nijaké verejné peniaze. Existujú len peniaze daňovníkov.“ Štát nemá žiadne vlastné peniaze. Má len tie, ktoré vezme ekonomicky aktívnym ľuďom. Za deti, dôchodcov, študentov, nezamestnaných či rodičov na rodičovskej neplatí nijaká bezodná štátna pokladnica. Platia za nich pracujúci, z daní a odvodov. Stachurova konštrukcia preto v preklade znie: pracujúcim najprv vezmeme peniaze na poistenie ich detí a rodičov, a potom im vezmeme aj právo rozhodnúť, kto sa za tie peniaze o ich deti a rodičov postará. Raz siahne na peňaženku, druhý raz na voľbu. A nazve to ochranou.

Komu by voľbu vzal? Najnákladnejším pacientom v systéme. Tí by ostali zamknutí v poisťovni, od ktorej od roku 2022 odišlo sto tisíc ľudí — dobrovoľne, nohami. Možnosť odísť je pritom jediný tlak na kvalitu, ktorý poistenec má. A ústava? Ústavný súd už v roku 2011 zmietol zákaz zisku poisťovní ako protiústavný zásah do vlastníctva. Poistný kmeň je majetok. Arbitráž s Achmeou stála daňovníkov 22 miliónov eur. Boľševické nápady majú aj v kapitalizme cenovku.

Mašličky za osemsto eur

Benefity poisťovní Stachura odbil ako „drobné smiešne balóniky“ a „mašličky“. Pre 57 percent klientov Unionu boli tie mašličky dôvodom, prečo si poisťovňu vybrali. A štátna VšZP práve beží s kampaňou, ktorá sľubuje „prevenciu, výhody a príspevky až do 800 eur“ — bude KDH regulovať aj štátne mašličky, alebo len tie súkromné? Podobne poučka „big is beautiful“, ktorou straší: jediný hráč s vyše polovicou trhu je štát. A jediný, kto roky stráca, tiež. Napokon tá dividenda. Tridsať miliónov znie hrozivo, kým si neprepočítate, že celý sektor vlani zarobil 84 centov z každej stovky poistného.

V jednom sa Stachura nemýli: „už aj ten najväčší idealista môže zabudnúť na to, že sem prídu noví investori“. Naozaj neprídu. Lenže nie preto, že trh zlyhal — ale preto, že ho štát dvadsať rokov dusil zákazom zisku, vyhrážkou vyvlastnenia a dofinancovaním vlastnej poisťovne, až holandská Achmea radšej odišla. To nie je argument za monopol. To je obžaloba tých, ktorí ho spôsobili.

{{odporucane}}

KDH sme poslali otázky, či je povinné pridelenie poistencov oficiálnym stanoviskom hnutia a či má ústavnú analýzu. Strán SaS, Progresívne Slovensko a Sme rodina sme sa spýtali, či s takýmito návrhmi vedia po voľbách vládnuť. Odpovede zverejníme. Dovtedy platí: z dvoch poisťovní sa konkurencia ešte obnoviť dá. Z jednej už nikdy.