Mladá lekárka mala dva dni po cisárskom reze odslúžiť službu na ambulantnej pohotovosti. Ako zamestnankyňu ju Zákonník práce chráni, lenže ona je zároveň konateľkou vlastnej eseročky a tá musí službu zabezpečiť bez ohľadu na pôrod. Ak sa to nepodarí, hrozí pokuta 3 300 eur. Tento prípad predstavilo opozičné KDH v stredu na tlačovej konferencii ako dôvod, prečo ide meniť zákon. „Je to absurdný prípad, ktorý je ale len vrcholom ľadovca," povedala poslankyňa Monika Kolejáková. „Ak ich nútime, aby dva dni po pôrode slúžili alebo sa aspoň starali o to, kto im zoberie tú službu, nepôjdu nám do tých ambulancií. A oni skutočne nejdú v dostatočnom množstve."

Celé to visí na jednej vete v zákone. Povolenie na prevádzku všeobecnej alebo zubnej ambulancie so sebou nesie povinnosť zabezpečovať pohotovostné služby, a podľa Kolejákovej sú viac ako štyri pätiny poskytovateľov všeobecnej ambulantnej starostlivosti eseročky, kde odborný garant a konateľ bývajú tá istá osoba. Ochrana, ktorú Zákonník práce dáva tehotným a matkám, sa tak zastaví pred vlastnou firmou. „Štát síce chráni matky, ale už nechráni poskytovateľa, ktorým je tá istá matka," zhrnula Kolejáková. Novela, ktorú KDH predloží na najbližšej schôdzi, mení jediný odsek paragrafu 79. Zastupovanie dlhodobo chorých lekárov a generačnú výmenu chce strana riešiť ďalšími návrhmi.

Čísla vysvetľujú, prečo ide o viac než jeden pôrod. Ženy tvoria šesťdesiat percent lekárov, v pediatrických ambulanciách osemdesiat, a takmer polovica ambulantných lekárov sa blíži k dôchodkovému veku. Z prieskumu, na ktorý sa KDH odvoláva, zároveň vyplynulo, že šesťdesiat percent medikov so záujmom o prácu v ambulancii chce byť zamestnancami, nie zamestnávateľmi. „Lekárka si nesmie vyberať medzi materstvom a profesiou," povedala Kolejáková na záver tlačovej konferencie. „Je to systémová chyba a túto systémovú chybu my ideme opraviť." Hneď po konferencii sme sa s ňou rozprávali o tom, čo za tou chybou je.

 {{suvisiace}}

Pani doktorka, skôr než sa dostaneme k vašej tlačovej konferencii — téma ambulantných poskytovateľov začala byť mimoriadne živá aj prácou KDH, aj návrhmi, ktoré strana podala do parlamentu. Veľmi aktívne sa k nej začal vyjadrovať aj ombudsman Róbert Dobrovodský. Ako vnímate vyjadrenia verejného ochrancu práv na margo ambulantných poskytovateľov?

Médiám sa nestíham veľmi venovať, beriem to okrajovo. Skôr od kolegov, ktorí sa na mňa obracajú, vnímam veľkú dávku rozrušenia a pocit, že sa znevažuje ich práca. Ja to osobne nevnímam zle, lebo viem, že to chce zlepšiť — a chce to veľa ľudí. Sama sa už dávno, bez zásahu ombudsmana, snažím robiť to najlepšie, ako viem, a byť ústretová voči pacientom. A keďže nemám voči sebe výčitky svedomia, mňa sa to nedotýka. Ale celková nevôľa medzi ambulantnými lekármi je pravdepodobne veľmi ysoká.

Hádam prvýkrát, odkedy sa venujem zdravotníctvu — a to je tiež pekných pár rokov — mám dojem, že sa ambulantný sektor začína zomkýnať. Mýlim sa?

Aj mne sa to zdá. Stretla som sa s Mariánom Šóthom a Jankom Hencelom, poprosila som o stretnutie s výborom Slovenskej spoločnosti všeobecného praktického lekárstva, ktoré sa, dúfam, uskutoční budúci týždeň. Druhého septembra mám stretnutie so šéfkou Zväzu ambulantných poskytovateľov a zostáva mi ešte doktorka Palušková, s ktorou som predbežne dohodnutá. Zachytila som aj spoločné vystúpenie zástupcov ambulantných organizácií, čo mi príde ako malá lastovička, že by to mohlo fungovať.

{{gift}}

Čím to je, že sa zjednocujú? Prvýkrát u nich cítim, nie až pocit ohrozenia, ale skôr spolupatričnosť — že teraz alebo nikdy. A mám dojem, že oceňujú aj návrhy, ktoré boli v parlamente, aj to, že sektoru sa dovtedy nikto nevenoval a zrazu ho začnú kritizovať.

Podľa mňa je každá reklama, aj negatívna, reklama. Ten náznak spolupráce vnímam veľmi pozitívne a túžim po tom, aby k nemu došlo hlavne u všeobecných lekárov pre dospelých. Práve preto, že nie sú jednotní, majú ako stav najhoršie vyhliadky do budúcnosti. Okrem sestier, kde je to do budúcnosti veľký problém, je rovnako veľký problém u všeobecných lekárov pre dospelých.

Naznačujete ich vekovú štruktúru.

Vekovú štruktúru — a to, že majú najnevýhodnejšie podmienky na to, aby im do systému vstupovali mladí lekári. Je tam zásadný rozdiel medzi pediatrami a všeobecnými lekármi pre dospelých. Pediater má zatiaľ jedinú atestáciu, po štyroch rokoch, a môže byť rovnakým pediatrom v nemocnici ako v ambulancii. Keď atestuje, povedzme na rezidentskom programe v nemocnici, kde bol zamestnaný, a nemá voľnú ambulanciu— alebo sa vracia z materskej a do ambulancie sa nevie dostať, prípadne ani nechce, lebo pri dvoch, troch deťoch je to veľký problém — môže zostať na oddelení, ak to nemocnica potrebuje. U všeobecných lekárov pre dospelých takáto možnosť neexistuje. Po cirkulácii nemajú kde zostať, nemajú právo zostať na žiadnom oddelení. Okamžite po prevzatí diplomu ich prvá cesta vedie na úrad práce, kde sú ako nepopísaná kniha, akoby nikdy nič nemali. A keď si začnú zakladať vlastnú ambulanciu, u nás neexistuje mechanizmus, ktorý by im ju umožnil jednoducho prevziať. Nikoho nedonútite z ambulancie odísť, ani keby mal deväťdesiat rokov.

Takže je to jeho majetok.

Je to podnikateľ a podnikateľovi nemôžete zakázať podnikať, aj keby sa na to cítil v sto rokoch. A mladí lekári v momente, ako sa stanú konateľmi vlastnej spoločnosti, musia odísť z úradu práce — čiže nulový príjem. Majú veľmi ťažkú pozíciu. Všeobecní lekári sú u nás najohrozenejšia lekárska komunita.

Asi už nie sú najohrozenejší v prípade etablovaných ambulancií — aj vďaka fondu kapitácie sa etablovaní všeobecní lekári s dostatočným kapitálom nedajú označiť za najhoršie zabezpečenú časť medicíny.

Áno, ak na to máte vo svojom životnom cykle priestor. Ale keď máte výdavky na rodinu, potrebujete byť zamestnaný — a to je pre nich neriešiteľná situácia.

Toto je jedna z vašich srdcových tém, ktorej sa dlhodobo venujete. Vo viacerých vystúpeniach ste už načrtli aj riešenia. Aké sú?

Začali sme bariérou, ktorá trestá ženy. V detských ambulanciách je osemdesiat percent žien a tie, ktoré prichádzajú, sú spravidla mladé. Systém ich trestá za to, že porodia — bez ohľadu na to, v akej fáze sú: rizikové tehotenstvo, obdobie tesne pred pôrodom či po ňom, laktácia, komplikácie. Bez pardonu: ak majú vlastnú spoločnosť, zodpovedajú za to, že zabezpečia služby tak, ako im vychádzajú po poradí. To je prvé, čo chceme odstrániť. Druhým, rovnako veľkým problémom je zástup počas dlhodobej práceneschopnosti. Zatiaľ si dovolím nepovedať všetko, lebo s tým chceme prísť na najbližšej schôdzi. Máme prípady ako kolegu po operácii rakoviny hrubého čreva, ktorý musel dva týždne po takej ťažkej operácii zabezpečiť službu. A keďže mu ju nikto nezobral, musel prísť do ambulancie, presedieť ju, slúžiť ľuďom a až potom začať onkologickú liečbu. Nikto sa nepýta. Keď som dala status na Facebook, ozvala sa mi pani po osemdesiatke — krátka, ale veľmi srdcervúca esemeska, že službu musí zabezpečovať vždy, aj keď sa cíti zle; vymenovala mi aj všetky svoje choroby. Je ich tak málo, že ľudia nechcú služby brať. Pri veľkých službách hovoríme o dvanástich hodinách v sobotu a v nedeľu, a keď ich je na okres iba osem či deväť, musia sa trikrát až štyrikrát za mesiac prestriedať a vyjde im jedna, aj dve víkendové služby. To znamená šesťdňový pracovný týždeň, pričom spravidla ide o starších ľudí. Preto sa veľmi sťažovala a je to veľký problém. Pripravujeme iniciatívu po vzore Linzu, ktorú by ale mal zabezpečovať štát alebo vyšší územný celok — takzvaný lietajúci lekár. Ten koncept priblížim až v septembri, respektíve v októbri.

Nebudem sa naň ani pýtať, ten koncept ste mi už predstavovali a pamätám si ho ako vcelku dobrý. Táto téma na prvý pohľad nemôže vzbudiť kontroverziu ani negatívne reakcie. Ako očakávate, že zareaguje vládna koalícia? A ako zareagujú vaši kolegovia v opozícii, je na tom už zhoda?

Vstupujeme do intenzívnej kampane pred voľbami do VÚC, takže kolegovia v našej opozičnej koalícii sú o iniciatíve informovaní — krajov sa bytostne týka. Mnohí už vedia, o čo ide, a rátam s ich podporou. Čo sa týka koalície, mám pozitívne ohlasy od niektorých dôležitých ľudí, ale odborníkov. Politicky sa obávam, že koalícia pôjde v rovnakom móde ako doteraz a opozičný návrh za žiadnych okolností neprijme. Otázka je, ako sa zmenia pomery síl a nálady po prijatí rozpočtu. Mám už plán, ako sa systematicky pokúsiť dosiahnuť prijatie obsahu môjho návrhu, aby čo najskôr slúžil tým kolegyniam. Je to čisté politické vyjednávanie.

Dokážeme mladých ambulantných poskytovateľov vôbec presvedčiť, aby do toho išli — a hovoríme predovšetkým o ženách — aby si tie ambulancie otvárali, keď vidia, že sa z nich zo dňa na deň stanú podnikatelia, na čo lekári nie sú zvyknutí? Keď u mňa boli pani doktorka Orosová s Mariánom Šóthom, otvorene hovorili, že sa cítia dlhodobo diskriminovaní a že musia znášať celé podnikateľské riziko — a napriek tomu, že ambulantný sektor má značné problémy, práve on drží poskytovanie zdravotnej starostlivosti nad vodou. A teraz ich má niekto nútiť brať pacientov na čas. Neviem si predstaviť, ako sa dá niekoho donútiť, a už vôbec nie ústavne —nejde o urgentný príjem, to je úplne iná disciplína.

Ak sa to má dosiahnuť takto, automaticky to znamená vylúčiť niekoho z termínu, ktorý už mal. A to je skôr diskriminácia pacientov.

Viete si predstaviť, že takáto iniciatíva prejde?

To vám neviem povedať, nerozmýšľala som nad tým. Niekto by si ju musel osvojiť a vyjednávať o nej. A ako som povedala, po novembri, keď sa zrejme prijme rozpočet, bude situácia v parlamente diametrálne odlišná.

V čom bude situácia diametrálne odlišná?

(smiech) Myslím si, že áno. Niektoré zákony by od toho momentu mohli byť schválené v konsenze časti opozície a časti koalície, čo sa ešte nikdy nestalo. Doteraz vždy podržali koaliční poslanci a sem-tam sa pridali opoziční, keď išlo o dobré zákony. Ale aby prešiel opozičný zákon s podporou niekoho z koalície, to nebolo. To by sa mohlo zmeniť, o to viac tam ale bude potrebná politická spolupráca a vyjednávanie. A keďže začne predvolebný rok, veľká časť poslancov sa začne sústrediť na kampaň. Aj keď takto uvažujem pred vami — vylúčené to nie je, pretože obyvateľov, ktorým by sa to páčilo, je ďaleko viac ako lekárov. Ale to je moja intuícia.

Viete si predstaviť, že by takéto riešenie prešlo?

Že by sa odhlasovalo, sa vylúčiť nedá. Ale či by bolo udržateľné, závisí od toho, ako bude zákon postavený — či bude dobre premyslený a prepracovaný.

{{odporucane}}

Aby som to správne pripísal — o ktorom zákone hovoríme?

Hovoríte o tom objednávaní, že by ho mala zabezpečiť poisťovňa?

Viem si to predstaviť len tak, že to dodá poisťovňa. Je úplne v poriadku, že to chcete, ale musí sa na to zmeniť legislatíva. A opäť som si všimol, že v éteri to mnohí očakávajú, nevediac, že zdravotné poisťovne majú limitovanú možnosť, ako to robiť.

Práve preto hovorím, že by som chcela vidieť najprv návrh zákona. Znenie totiž definuje nielen želanie, ale aj logistiku. A tá môže byť premyslená perfektne a bude fungovať. Musíme si počkať na obsah zákona. Keď sa nad tým zamýšľam, viem si predstaviť naozaj lepšie fungovanie, aby sa pacient vedel dostať k lekárovi — aj ja vnímam, že nie je v poriadku, keď ku mne pacienti chodia zo Záhoria alebo z Bratislavy stodesať, stodvadsať kilometrov za alergológom, a nie je ich málo. Mám aj určitý nápad, ako by sa to dalo. Ale počkajme si na návrh iniciátora — všetko je o tom, ako sa zákon logisticky premyslí.

Iniciátorom je v princípe ombudsman.

Niekto si to musí osvojiť.

Myslíte si, že sito niekto adoptuje?

Keď pán ombudsman s tým vyšiel, predpokladám, že si to niekto bude chcieť adoptovať.

Ešte jedna vec. V Českej republike pred niekoľkými týždňami, možno mesiacmi, masívne uvoľnili preskripčné obmedzenia pre všeobecných lekárov. My sme zvláštna krajina —presne tento krok je v tom obrovskom materiáli o rozvoji ľudských zdrojov, ktorý má asi viac strán ako Harry Potter, a práve tam ho presadzujú. Na Slovensku sa pritom nedeje. Aký je váš postoj k uvoľneniu preskripčných obmedzení?

Pri hromadných diagnózach, ktorými trpia mnohí pacienti a pri ktorých je nemysliteľné, aby boli sústredení iba v špecializovaných ambulanciách, by preskripčné obmedzenia pri určitých liekoch mohli byť uvoľnené. Som však za to, aby sa spolu s preskripciou, teda s časťou kompetencie v liečbe chronických diagnóz — cukrovka, chronická obštrukčná choroba pľúc — vyžadovalo dokladovateľné certifikované vzdelanie, minimálne zaškolenie o guidelines. Jedno je liek predpísať a druhé napísať ho správne a vtedy, kedy sa má. Práve to mi tam chýba, lebo s liekmi ide aj prenos kompetencie. Ten by mal byť dokladovaný — že lekár, ktorý ju bude vykonávať, postupuje v súlade s tým, čo vyžaduje výbor príslušnej špecializácie. Pri vážnych diagnózach by to malo byť aspoň odstupňované: nižší stupeň v kompetencii všeobecného lekára aj s preskripčným obmedzením, a akonáhle pacient prechádza závažnosťou ochorenia do vyššieho stupňa — väčšina medzinárodných guidelines pracuje so stupňovitou liečbou podľa hodnotenia príznakov, teda ľahký, stredný, stredne ťažký a ťažký stupeň — treba definovať, od ktorého stupňa a na základe čoho už musí pacient ísť k špecialistovi. Ušetrilo by to veľa zbytočného čakania. Zároveň je to pomerne náročné, ale to už je nad rámec zrušenia preskripčných obmedzení. Keď máte v ambulancii, keďže vás je v okrese málo, veľmi veľa pacientov — na jednu sestru a jedného lekára pripadá viac ako dvetisíc, máme aj ambulancie s tritisíc pacientmi — je časovo veľmi ťažké robiť to odborne. V tom je podstata prenosu kompetencií: musíte sa tomu viac venovať, viac vyšetriť, viac zadefinovať, odkontrolovať a až tak sa rozhodnúť liečiť. Ten časový priestor je limitom. Je ale pravda, že pokiaľ ide o dobrovoľnú bázu— niekto pracuje rýchlejšie, niekto pomalšie — a ten, kto pracuje rýchlejšie, zvládne kvalitne aj vyšší počet pacientov. Vyšší počet pacientov v kapitácii totiž znamená aj vyššiu pravdepodobnosť návštevnosti. Aj tak by som to však odkontrolovala certifikovaným vzdelaním, aspoň tým základným, o guidelines, ktoré sa bežne používajú.