Poplatky v zdravotníctve v súčasnej divočine sú problém. Uvedomuje si to aj KDH, ktoré na túto tému reaguje a do parlamentu predložilo vlastný návrh riešenia súčasného stavu.

Samotný fakt, že KDH do parlamentu predložilo svoj návrh treba pochváliť, keďže politika by mala byť súbojom riešení. Tu však pozitívne body pre KDH a KÚ končia.

Tlač 1374 z dielne Stachuru, Majerského a Vašečku sa odvoláva na čl. 40 Ústavy SR. Predkladatelia z neho čítajú, že ústava zaručuje nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Lenže čl. 40 priznáva bezplatnosť len „za podmienok, ktoré ustanoví zákon", teda v rozsahu, ktorý určí parlament vrátane regulovaných poplatkov. Presne to už v máji 2004 potvrdil Ústavný súd. Pacientom návrh nepomôže ani o cent. Populizmus zabalený do paragrafov.

Ôsmeho mája 2026 putoval do Národnej rady návrh zákona, ktorý KDH predstavilo ako definitívne riešenie poplatkovej divočiny v slovenskom zdravotníctve. Návrh predložili poslanci Peter Stachura, František Majerský a nezaradený poslanec Richard Vašečka z Konzervatívcov. Návrh mení a dopĺňa štyri zákony, prináša definíciu „manažmentu zdravotnej starostlivosti", zavádza mystery shopping pod utajenou identitou a rozkazné konanie pre ukladanie pokút. Jedná sa už o tretí pokus Stachuru, ktorým chce riešiť poplatky v slovenskom zdravotníctve, po obsahovej stránke je to najprepracovanejší pokus, aký KDH v zdravotníctve v tomto volebnom období predložilo.

Politicky je to však klasický populistický kúsok. KDH sa rozhodlo voličom sľúbiť, že ich oslobodí od poplatkov u lekára (neoslobodí). Ekonomicky to nemôže fungovať, právne to ide proti ústavnej judikatúre a v praxi to už raz medzi rokmi 2007 a 2009 zlyhalo. Predkladatelia si preto museli vyrobiť rétorický štít. Vybrali si ten najvyšší — Ústavu Slovenskej republiky. A urobili s ňou niečo, čo si zaslúži pomenovať konkrétne: zneužili ju.

Čo si KDH vymyslelo

V dôvodovej správe k tlači 1374 sa nachádza táto pasáž:

„Ak zmluvný poskytovateľ využíva ordinačné hodiny na poskytovanie z VZP nehradenej zdravotnej starostlivosti, skracuje tým čas, ktorý by inak venoval poskytovaniu hradenej starostlivosti, čím znižuje dostupnosť zdravotnej starostlivosti hradenej na základe VZP, a tým aj priestor na realizáciu práva poistenca na bezplatnú zdravotnú starostlivosť podľa čl. 40 ústavy SR.“

{{gift}}

Ak zmluvný lekár počas svojich ordinačných hodín hoci len chvíľu venuje času niečomu, čo nie je hradené z verejného poistenia, má tým podľa KDH porušovať ústavné právo iných pacientov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Z tejto premisy potom logicky vyplýva návrh, ktorý zákonom takéto správanie zakazuje a sankcionuje pokutami — pričom najvyššia, až dvadsaťtisíc eur, mieri na tretie strany typu objednávacích portálov.

Problém je, že ústava také právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, na aké sa KDH odvoláva, nepriznáva. Nepriznala ho v roku 1992, nepriznáva ho dnes a Ústavný súd to v dvoch zásadných nálezoch potvrdil úplne explicitne. Predkladatelia túto judikatúru poznajú. Pasáž, v ktorej Ústavný súd výslovne potvrdil, že parlament smie regulovať priame úhrady, však do svojej argumentácie nezahrnuli.

Túto taktiku štvorica politikov, konkrétne Stachura, Majerský, Vašečka a Krajniak využívajú aj na sociálnych sieťach. Demagogicky hovoria vo svojich videách A, teda, že v Ústave je nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, no cielene ako nefalšovaní populisti zamlčiavajú B a to, že síce bezplatne, no v rozsahu a za podmienok a na takú zdravotnú starostlivosť, ktorú stanoví zákon. Známky populizmu nie sú prekvapivé, to, že sa k polopravdám uchyľuje na sociálnych sieťach aj poslanec František Majerský už trochu nečakané je.

Čo hovorí samotná ústava

Doslovné znenie článku 40 Ústavy SR je krátke a presné. Hovorí, že každý má právo na ochranu zdravia. A pridáva, že občania majú „na základe zdravotného poistenia… právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon".

Tých posledných sedem slov tvorí celý ústavný kompromis. Bezplatná zdravotná starostlivosť tu nie je absolútna — má taký rozsah, aký jej dá parlament zákonom. Ústava sama nedefinuje minimálny ani maximálny rozsah toho, čo má byť bezplatné. Túto úlohu výslovne deleguje na zákonodarcu.

{{suvisiace}}

Bod, na ktorom celý spor stojí, sú tieto slová: za podmienok, ktoré ustanoví zákon. Nie „za podmienok, ktoré nadefinuje KDH v dôvodovej správe k tlači 1374". Nie „v plnom rozsahu". Nie „bezpodmienečne". A už vôbec nie tak, aby parlament nemohol stanoviť spoluúčasť, doplatky alebo akýkoľvek iný regulovaný spôsob priamej úhrady od pacienta. Naopak, ak by sme tu nemali dvadsať rokov na čele ministerstva zdravotníctva alibistov, poplatky by boli dávno mimo šedej zóny alebo rovno čiernej ekonomiky. KDH sa svojim návrhom hrdo prihlásilo k slovenskej populistickej tradícii v zdravotníctve a Stachura ako potenciálny minister sa pridal (už pred viacerými rokmi) k plejáde nedoukov, ktorí by sa radi vrátili na Limbovú. Pre osvieženie pamäte, Peter Stachura bol v minulosti štátnym tajomníkom ministerstva zdravotníctva a to v čase, kedy na jeho čele stál Marek Krajčí (OĽaNO).

Čo k tomu povedal Ústavný súd

Ústavný súd to za viac než dvadsať rokov povedal jednoznačne dvakrát. Nález PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 je tu kľúčový. Ústavný súd v ňom posudzoval ústavnosť poplatkov 20 a 50 korún, ktoré v rámci reformy zaviedol vtedajší minister Rudolf Zajac. Návrh na zrušenie podala skupina opozičných poslancov, ktorí použili presne ten argument, ktorý dnes recykluje KDH: že poplatky narúšajú ústavné právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Ústavný súd žiadosť zamietol. Vo svojom odôvodnení uznal, že parlament má kompetenciu rozlišovať medzi „zdravotnou starostlivosťou" a „službami súvisiacimi s poskytovaním zdravotnej starostlivosti" a že priame úhrady od poistenca v zákonom regulovanej forme nie sú v rozpore s článkom 40 ústavy. Nález otvoril cestu Zajacovej reforme a stal sa zároveň hlavným precedensom pre celé ďalšie obdobie diskusií o poplatkoch.

Nález PL. ÚS 16/05 to neskôr potvrdil ešte explicitnejšie. Ústavný súd v ňom konštatoval, že rozsah bezplatnej zdravotnej starostlivosti je vecou zákona, nie ústavnej garancie. Ústava občanovi nepriznáva právo na bezplatnosť všetkého. Garantuje mu rovný prístup k tomu, čo zákon ako bezplatné definuje. Hranica medzi bezplatným a hradeným je politickým rozhodnutím parlamentu, nie ústavnou veličinou.

To isté pred niekoľkými týždňami v parlamente výslovne pripomenul aj verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský v Mimoriadnej správe (tlač 1300), na ktorú sa predkladatelia tlače 1374 hojne odvolávajú. Dobrovodský jasne uviedol, že „právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť nie je absolútne a jeho obsah určuje zákonodarca". KDH túto formuláciu zo správy ombudsmana akosi prehliadlo. Aj keď z nej cituje desiatky pasáží, túto vynechalo. Opäť, ako sme už uviedli, ten kto hovorí A, no nehovorí B, je demagóg a populista.

KDH teda v dôvodovej správe k tlači 1374 argumentuje proti pevnej línii dvadsaťdvaročnej ústavnej judikatúry a zároveň proti vlastnému najdôležitejšiemu zdroju (správe ombudsmana). Predkladateľmi budovaná konštrukcia – že vyberanie nehradených úhrad počas ordinačných hodín porušuje čl. 40 – nie je výklad ústavy. Je to jej obídenie. Stáva sa to vtedy, keď politika potrebuje právnu autoritu, ktorú samotná argumentácia neunesie, a tak si autoritu vyrobí falzifikovaním alebo prikrášľovaním toho, na čo sa odvoláva. Toto je populizmus.

Mýtus, ktorý KDH chráni ústavou

Ale dobre. Predpokladajme na chvíľu, že predkladatelia naozaj veria tomu, čo napísali. Že ich ústavná interpretácia je úprimná, len neinformovaná. V takom prípade nastáva ešte väčší problém: KDH chráni ústavou niečo, čo neexistuje.

Bezplatná zdravotná starostlivosť v Slovenskej republike nie je realitou. Je politickým folklórom. Reprezentatívny prieskum Advance Institute z roku 2025 ukázal, že 50% pacientov platí poplatky u špecialistu, 27 % u všeobecného lekára a 38 % rodičov pri návšteve detského lekára. Priemerná suma, ktorú zaplatí dospelý pacient u špecialistu, vyrástla za dva roky zo 17 na 21 eur za návštevu. Ročné poplatky vyrástli o 62 %. Celkový objem priamych platieb v ambulanciách v roku 2025 prekročil podľa toho istého prieskumu pol miliardy eur. Suma, ktorú nezávisle odhaduje aj autor Mimoriadnej správy verejného ochrancu práv.

KDH chce zákonom ochrániť právo, ktoré pacienti reálne nemajú. A nemajú ho dlhšie, než si predkladatelia uvedomujú. Mýtus bezplatnosti vznikol pred rokom 1989 ako súčasť propagandy režimu, ktorý sa zaviazal, že odstráni trh zo zdravotníctva. Po roku 1989 sa stal mýtus politickou drogou: každý politik, ktorý chce voličovi povedať, že sa o neho postará, opakuje slovo „bezplatne". Pacient potom zaplatí pri vchode do ambulancie, a jediné, čo je bezplatné sú sľuby populistov. Stachura, Majerský a Vašečka v dobrej viere alebo v kalkulovanej naivite obhajujú túto fikciu (B je správne). Lenže fikciu nemožno ochrániť zákazom. Možno ju len udržiavať pri živote – a to za stále vyššiu cenu, pretože nič nie je drahšie ako zadarmo.

KDH a KÚ teda demonštrujú populizmus v učebnicovej podobe: politik sľúbi voličovi to, čo voličovi znie príjemne (poplatky budú zakázané), zabalí to do autority, ktorú volič rešpektuje (ústava), a vyrobí si nepriateľa, na ktorého ukáže prstom (chamtiví lekári, prefíkaní právnici, ľahostajný štát). Ekonomická realita pri tom hrá tretie husle. Politik vie, že po prijatí zákona pacient platiť neprestane. Politikovi to však nevadí. V čase volieb sa sľub vyrieši opakovaním sľubu.

Valentovič 2006 v ústavnom kabáte

Tento film slovenské zdravotníctvo už raz videlo. Bolo to v septembri 2006, keď minister Ivan Valentovič vyhlásil Zajacove dvadsať- a päťdesiatkorunáčky za antisociálne a zrušil ich. Politicky to bol triumf, vecne katastrofa, ktorá v rámci troch rokov vytvorila to, čo dnes nazývame poplatkovou divočinou. Pacienti totiž neprestali platiť. Zaplatiť museli, lebo systému niekde chýbali peniaze a niekto ich musel doplatiť. Len prestali dostávať doklad, prestali poznať cenu a stratili akúkoľvek ochranu pred tým, čo im poskytovateľ vystaví ako poplatok.

Tlač 1374 je v ideovej rovine pokračovaním Valentovičovho roku 2006. KDH navrhuje rovnaký zákaz, len obalený do precíznejšej legislatívnej techniky a ozdobený ústavnou rétorikou. Ak by prešiel, pacienti by zaplatili presne to isté ako platí dnes: skryté poplatky bez dokladu, prefinancovanie cez „príspevkové členstvá", platby tretím stranám, pseudoreklamné „doplnkové služby". Z reálneho objemu polmiliardy eur ročne by neubudol ani cent.

Tento odhad nie je pesimizmus. Je to extrapolácia z najlepšie zdokumentovaného obdobia slovenskej politiky zdravotníctva. Rok 2006 nám dal kontrolovanú vzorku toho, čo sa stane, keď politik prikáže, aby pacient neplatil. Pacient platí ďalej. Stráca pritom transparentnosť.

Rozdiel je v tom, že Valentovič zabalil svoj krok do sociálnej rétoriky, nie do ústavnej. KDH si v roku 2026 dovolilo viac a ukázalo, ako by vyzeralo slovenské zdravotníctvo pod Stachurovým patronátom.

Tajný agent a podpis po vyšetrení

Tlač 1374 však neobsahuje len ústavnoprávnu hlúposť. Obsahuje aj operatívne hlúposti, ktoré si zaslúžia samostatný odsek. Začneme tým, čo predkladatelia označili ako jadrový kontrolný mechanizmus návrhu.

V novom § 81a zákona č. 578/2004 sa zavádza inštitút „dozoru pod utajenou identitou". V praxi to znamená, že do ambulancie príde štátny agent v civile, vydáva sa za pacienta a zisťuje, či lekár nevyberá poplatok desať eur navyše. Prizvanou osobou môže byť aj skutočný pacient sledovaného poskytovateľa. Identitu odhalí až po vykonaní úkonov.

Znova sa stretávame s nápadom, podľa ktorého problém systému polmiliardových priamych platieb vyriešime tajnou službou v ambulancii všeobecného lekára v Stropkove. Kým ambulantná sféra premýšľa, ako zaplatí nájom a kúpi nové rukavice, KDH vymyslelo nového hrdinu: agenta na poplatky. Je to populizmus v uniforme. Skutočná divočina poplatkov nevzniká preto, že lekári sú v jadre nečestní, ale preto, že verejný systém je chronicky podfinancovaný a katalóg výkonov je dvadsaťjeden rokov starý. Vyslať tajného pacienta do takejto reality je ako poslať detektíva do horiaceho domu, aby zistil, kto fajčí na záchode.

V tejto logike sa nedá inak ako pokračovať. Po agentovi na poplatky logicky príde daňový úradník, ktorý bude kontrolovať, či pacient počas vyšetrenia správne dýcha — a či sa táto činnosť riadne zdaňuje. Po ňom inšpektor na podpisy a kontrolór kontrolórov. Štát rastie tým rýchlejšie, čím absurdnejšiu úlohu má plniť. A keď problém, ktorý si sám vytvoril chronickým podfinancovaním ambulantnej sféry, nedokáže pomenovať, postaví nad ním ďalšiu vrstvu úradu.

Štát rastie tým rýchlejšie, čím absurdnejšiu úlohu má plniť.

Rovnako bezzubá je aj najvyššia pokuta v návrhu. Dvadsaťtisíc eur pre objednávací portál znie tvrdo, lenže firma, ktorá takúto službu poskytuje, sa pred ňou ochráni jediným úkonom: presunie sídlo do zahraničia. Stačí server a fakturácia niekde v Paraguaji a slovenský samosprávny kraj jej pokutu nemá ako doručiť. Regulácia, ktorú obídete jedným riadkom v obchodnom registri, nie je regulácia, ale gesto. Má voličovi ukázať odhodlanie, no netrafí nikoho okrem tých, ktorí sa nestihli odsťahovať. Čisté virtue signaling.

{{odporucane}}

Druhá perla sa nachádza v novom § 3 ods. 26 zákona č. 577/2004. Podľa tohto ustanovenia má pacient — alebo jeho zákonný zástupca — „bezprostredne po poskytnutí" vlastným podpisom potvrdiť ošetrujúcemu lekárovi rozsah zdravotných výkonov, ich cenu a výšku úhrady. Pacient práve absolvoval gastroskopiu, opustil zubárske kreslo s vatou v ústach, dostal injekciu, alebo sedí oproti lekárovi po zistení diagnózy. A v tejto chvíli má svojím podpisom potvrdiť cenu, o ktorej s ním nikto vopred dôkladne nehovoril.

Toto nie je ochrana pacienta, ale legalizácia tlaku ako momentu informovaného súhlasu. Reálnym dôsledkom takejto úpravy nebude transparentnosť, ale podpísané papiere, ktorými poskytovateľ pri prípadnej kontrole preukáže, že pacient s úhradou „súhlasil". Práve ošetrený pacient v drvivej väčšine prípadov nepodpíše len vtedy, keď je ochotný odísť bez zdravotného výkonu, ktorý možno súrne potreboval. Takmer nikdy.

Rozkazné konanie podľa nového § 82a, ktoré umožní rýchlo uložiť pokutu bez správneho konania, celý obraz dokresľuje. KDH chce na poplatkovú divočinu reagovať uniformami, agentmi v utajení a zrýchleným pokutovaním. Návrh, ktorý mal byť reformou financovania ambulantnej starostlivosti, sa mení na sériu kontrolných úkonov, v ktorých nie je hlavnou postavou pacient, ale úradník. S predvídateľnosťou ceny pre pacienta to nemá nič spoločné. Cieľom kontrolného aparátu je voličovi priniesť pocit, že „sa konečne niečo robí". Ekonomicky to neprinesie nič, okrem zvýšenia administratívnej záťaže, ktorou sa ambulantná sféra dusí už dnes.

Najradikálnejšie ustanovenie sa skrýva v prepracovanom § 44 zákona č. 577/2004. Ten taxatívne zakazuje poskytovateľovi prijať úhradu za vymedzené výkony, a to výslovne aj vtedy, keď s ňou pacient sám súhlasí. Štát teda nehovorí len lekárovi, čo smie účtovať. Hovorí pacientovi, že si určitú starostlivosť nesmie zaplatiť, ani keď chce a má na to peniaze. Dobrovoľnú transakciu medzi pacientom a jeho lekárom zakazuje v mene ochrany toho istého pacienta. To nie je ochrana práva na zdravotnú starostlivosť, ale odňatie práva rozhodnúť sa.

Dobrovoľnú transakciu medzi pacientom a jeho lekárom zakazuje v mene ochrany toho istého pacienta. To nie je ochrana práva na zdravotnú starostlivosť, ale odňatie práva rozhodnúť sa.

Návrh počíta aj s mechanizmom, ktorým pacient dostane neoprávnene zaplatený poplatok späť cez svoju zdravotnú poisťovňu, takže ho nemusí vymáhať od lekára sám. Znie to ústretovo, má to však dve slabiny. Po prvé, predpokladá, že systém taký poplatok vôbec identifikuje, lenže neformálne platby, o ktoré ide, spravidla nemajú doklad, podľa ktorého by sa dali dohľadať. Po druhé, peniaze, ktoré poisťovňa pacientovi vráti, musí niekde zobrať: buď ich vymôže od poskytovateľa a podlomí jeho už aj tak krehké financovanie, alebo ich pokryje z verejných zdrojov a pôvodný deficit len presunie. A v neposlednom rade, poisťovne jednoducho nemajú pol miliardy voľnú, ktorú by mohli alokovať na preplácanie poplatkov. Tak či onak, polmiliardová diera vo financovaní ambulancií nezmizne.

Reforma poplatkov vyzerá inak. Stojí na úprimnom priznaní, že zdravotnú starostlivosť nemožno mať za nulu, na predvídateľných sociálne vykompenzovaných cenách (päť eur za návštevu všeobecného lekára, desať eur za špecialistu, výnimky pre seniorov a sociálne odkázaných) a na aktualizovanom katalógu výkonov, ktorý slovenské zdravotníctvo dvadsaťjeden rokov márne čaká. To sú férové poplatky. Tlač 1374 je férová fikcia.

Sľub, ktorý sa nemôže splniť

Populizmus nie je o hlasitosti ani o útokoch na elity. Je to sľub, ktorý sa nemôže splniť, predaný ako jednoduché riešenie. KDH presne to v tlači 1374 robí. Sľubuje voličovi, že pacient prestane platiť. Vie, že pacient platiť neprestane. Vie, že rozpočet ambulancií bez tých 500 miliónov ročne spadne. Vie, že lekári si nájdu novú formu, ktorou tých 500 miliónov vyfakturujú v inom obale. Sľub však napriek tomu vysloví, lebo politicky vyhráva ten, kto najhlasnejšie hovorí to, čo volič počuť chce. Ekonóm Bryan Caplan to nazval racionálnou iracionalitou voliča: jeden hlas nemá merateľný vplyv na výsledok, preto si volič môže dovoliť veriť tomu, čo mu lichotí.

Stachura, Majerský a Vašečka to využívajú s rozvahou. Predošlé dva ich pokusy (tlač 421 zo septembra 2024 a tlač 549 z novembra 2024) parlament zamietol v prvom čítaní. Tretí pokus prichádza presne v čase, keď Mimoriadna správa ombudsmana vyvolala vlnu mediálneho záujmu a tému poplatkov pretlačila na titulky. Načasovanie je úmyselné. Vyhláška o tom, že KDH bojuje za pacientov, sa pri najbližších voľbách počíta. Či zákon bude prijatý alebo opäť zamietnutý, je z politického hľadiska druhoradé. Sľub odznel. To stačí — vo voličskej pamäti zostane slogan, nie obsah.

Záver: ústava ako populistická pomôcka

KDH zostavilo trojčlennú koalíciu, pripravilo balík štyroch zákonov, citovalo Mimoriadnu správu verejného ochrancu práv a vyzbieralo si odbornú podporu. A potom to celé zabalilo do ústavnej rétoriky, ktorá ide proti dvadsaťdvaročnej judikatúre Ústavného súdu. Odborná práca sa zmenila na populistický artefakt v právnickom obale. Tlač 1374 je pomník neserióznosti.

Pacientovi to nepomôže. Z polmiliardy eur, ktorú v roku 2025 zaplatili v ambulanciách, neubudne ani jedno euro a nikto z nich nedostane lepšiu predvídateľnosť ceny. Po prijatí tlače 1374 by sa systém vrátil do rokov 2007 až 2009. Pacient by naďalej platil bez dokladu, bez stropu, mimo systému. Tajní agenti by možno odhalili niekoľko najmenej opatrných ambulancií, zvyšok by jednoducho zmenil obal — a pacient by si k tomu ešte aj podpísal formulár, lebo populista nikdy nezabúda na to, aby svoje zlyhanie zdokumentoval.

Ústavu by sme nemali používať ako populistickú pomôcku. Najmä nie politici, ktorí ju citujú proti tomu, ako ju vyložil Ústavný súd v máji 2004, a proti tomu, ako ju len pred niekoľkými týždňami v parlamente interpretoval aj sám verejný ochranca práv. Autor správy, z ktorej KDH cituje desiatky pasáží. Stachura, Majerský a Vašečka by mali odlepiť svoju legislatívnu prácu od Valentovičovej traumy roku 2006 a postaviť ju na argumente, ktorý ekonomicky stojí. Vrátiť divočinu do fľaše sa nedá zákazom platenia, ani tajným agentom v ambulancii, ani podpismi pacientov pod cenníkmi tesne po výkone. Dá sa to len uprataním tých poplatkov, ktoré pacient už dnes platí. K tomu by paradoxne stačilo, keby KDH vlastný návrh otočilo o stoosemdesiat stupňov: zo zákazu na reguláciu, z agenta na predvídateľný cenník, z podpisu po výkone na cenu vopred.

Zatiaľ však zostáva pravdou, že predkladatelia použili Ústavu Slovenskej republiky proti tomu, čo o nej Ústavný súd povedal. A urobili to vedome. V Národnej rade by sa o tom malo otvorene diskutovať. Pravdepodobne sa nebude — s populizmom sa totiž nedá diskutovať vecne. Dá sa len pomenovať.