Zdravotná poisťovňa Dôvera kupuje zdravotnú poisťovňu Union. Správa z 15. júla, akú slovenský poistný trh ešte nezažil. Holandská Achmea po dvadsiatich rokoch odchádza zo slovenského verejného zdravotného poistenia, komerčný Union pokračuje ďalej sám a z trhu sa stáva duopol. Zlúčená Dôvera bude obsluhovať takmer polovicu z desiatich miliárd eur, ktoré ročne pretečú systémom.

Politici zareagovali v priebehu hodín. Marek Krajčí hovorí o zlej správe pre pacienta, ďalší vytiahli krížové vlastníctvo Penty. My sme deň po oznámení pozvali na rozhovor muža, ktorý tento trh pred dvadsiatimi rokmi postavil – Rudolfa Zajaca. A ten hodnotí akvizíciu bez sentimentu. Vinník podľa neho nie je kupujúci, ale štát, ktorý konkurenčné prostredie dve dekády systematicky ničil.

Aká bola vaša prvá myšlienka, keď ste sa dozvedeli, že Dôvera kupuje Union?

Nič, žiadne veľké emócie. Kupuje sa takzvaný zdravotný Union — aby sme sa nemýlili, že celý Union. Komerčná časť zostáva.

Union zdravotná poisťovňa prišla na trh ešte počas vášho ministrovania alebo tesne po ňom.

Prišli prvého januára 2006. Vtedy, keď už rok boli zákony v platnosti — rok trvalo, kým to celé nachystali a splnili vtedy mimoriadne prísne kritériá. Prísne na kapitálové vklady, ale napríklad aj na persóny, ktoré môžu v zdravotnej poisťovni robiť. Tých ľudí, čo spĺňali kritériá, mohlo byť na Slovensku v tom čase desať-dvanásť: generálny riaditeľ a predstavenstvo. A bolo to aj správne, však išlo o narábanie s verejnými financiami. Union slávnostne vznikol a k prvému januáru 2006 začal fungovať. Pamätám si, ako mi vtedajší generálny riaditeľ Tibor Bôrik doniesol koncom roku 2005 preukaz poistenca, lebo som sa prihlásil do Unionu.

Boli ste prvým poistencom Unionu?

Prvý nie.

Jeden z prvých. Tibor Bôrik bol človek, ktorý stál pri zrode Unionu. Podľa mojich kuloárnych informácií ste sa stretávali ešte predtým, než Union prišiel na trh, a diskutovali ste aj o reforme a o tom, ako má celý poistný systém vyzerať.

O reforme sme s ním hovorili len potiaľ, pokiaľ to bolo pre neho relevantné. Reforma poskytovateľov, etické kódexy, komory a regulácie — to všetko ho veľmi nezaujímalo. Ale Tibor Bôrik bol ten, s ktorým sme diskutovali, či to vlastne vôbec je zdravotné poistenie. Aké riziko má kryť, akým spôsobom sa má vypočítavať a správne platiť poistné, aby to riziko bolo pokryté. V prvom rade treba povedať: bol, je a bude zanietený poisťovák, on aj písal skriptá. A tá kruciálna otázka je, či je zdravotné poistenie naozaj poistenie. Havarijné poistenie áut alebo životné poistenie sú klasické poistenia, ktoré sa dajú vypočítať. Na to sú aktuári, ktorí vedia vypočítať riziko aj výšku poistného, a konkurenčný trh nedovolí pýtať v poistnom nezmysly. Keď poisťovniam prestane vychádzať krytie rizika, ľudia to bežne vidia: zdražovanie povinných poistení áut, zdražovanie komerčných poistiek. To v zdravotnom poistení poisťovňa urobiť nemôže — výšku poistného určuje niekto iný, väčšinou štát alebo regulátor. Tak potom: ktoré riziko je ešte poistené a ktoré už nie je, ale ani nie je financované? Kde je tá hranica? V tomto hľadaní som s ním mal nekonečné plodné diskusie. Bôrik je, povedal by som, nestorom celého zdravotného poistenia na Slovensku. Lebo pozor, ani v Európe to nie je také jednoduché, že hurá, urobme dánsky model, španielsky model, tu taký model, tam taký model — a nastane tuzemský raj. My sme si zobrali to, čo sme na danú chvíľu a pre potreby Slovenska považovali za najlepšie. A dnes, po dvadsiatich rokoch, vieme, že to aj najlepšie bolo.

{{suvisiace}}

Poďme k akvizícii. Slovensko de facto vstupuje do novej éry, o chvíľu tu bude dvojka zdravotných poisťovní. Vy ste robili reformu s cieľom, aby tu bola pluralita zdravotného poistenia. Keď sa pozriete, že výsledkom po dvadsiatich rokoch — nie vašou vinou — je duopol, čo vám napadne ako prvé?

Nielen že tu je duopol — bude to prinášať aj zaujímavosti. Bude to prinášať priamu a ostrú konkurenciu medzi štátom a súkromným sektorom. To bude zaujímavý pohľad a pre poistencov zrozumiteľný. Pozerám sa na výsledok: čo sa stane, keď niekto 20 rokov systematicky ničí to prostredie? Lebo toto je výsledkom toho. Čo sa stane, keď regulátor na také gigantické podniky, ktoré dnes obsluhujú 10 miliárd eur, nefunguje? Úrad pre dohľad nefunguje, alebo prinajmenšom nefunguje dobre. Je v rukách vlády — takže vláda vlastní najväčšiu, ešte stále najväčšiu poisťovňu, a vlastne aj toho, kto ju má kontrolovať. To je niečo podobné ako policajná inšpekcia: sám seba, sami sebe. Naším cieľom nebol monopol, už vôbec nie duopol, lebo konkurencia prinášala, prináša a dúfam, že aj do budúcna bude prinášať benefity pre poistencov. Ale je to dôsledok elementárneho faktu, že 20 rokov tu niekto systematicky ničí celé to prostredie. A taká perlička: načo sú vôbec zdravotné poisťovne, keď nejaká komisia z titulu programovej vyhlášky rozhoduje, kto aké peniaze z tých poisťovní má platiť? Veď už to je postavené na hlavu. Takže nemám rád falošné zavýjanie. Pretože ak tu sú strany, ktoré túžili po unitárnom systéme, mali ho dokonca v programovom vyhlásení vlády... Čo teraz? Budeme plakať, aká katastrofa? Pokiaľ sa ten systém zlepší a umožní sa zdravotným poisťovniam podnikať podľa pôvodného zámeru, tak sa tá konkurencia znova vráti. Prídu ďalší — musia tomu trhu veriť tak, ako verili Zajacovej reforme a vzniklo sedem poisťovní. Potom videli, čo s nimi vystrájajú, no tak sa to postupne zredukovalo až na dve. Mimochodom, či sú tu dve súkromné so 48 percentami a jedna štátna, alebo jedna oproti jednej, to už je úplne ľahostajné. Možno to trochu zlepší efektivitu, že nebude toľko manažmentov a transakčných nákladov. Nehovorím, že ma to teší, ale je to možno jedno z tých lepších riešení, ktoré sú možné. Ale aj tak je to len akoby tretí krok. Ten prvý krok je, aby sa vytvorili podmienky, aby poisťovne mohli fungovať, a odstránili sa všetky tie nezmysly: programová vyhláška, nefungujúci regulátor, zákaz zisku, potom regulácia zisku a všetky tieto naprosto nesystémové sprostosti. Potom by bola šanca, aby sa pluralita znova zväčšovala. Pričom treba vedieť, že príliš pluralitný systém, ak nie je správne regulovaný, je rizikový — ani nie tak pre poistenca. Keď napríklad Európska padla na kolená, lebo prepálila trhové pravidlá, poistenci si to ani nevšimli: zo dňa na deň sa stali poistencami inej poisťovne. V tejto chvíli mi toto žiadne vzrušenie neprináša. Okrem toho, že politici tu budú vykrikovať o konci zdravotného poistenia — na ktorom sa všetci, ale lautr všetci, ktorí tam sú roky rokúce, podpisujú. Kde boli vtedy, keď Fico vyhlásil boj proti zisku? Kde boli títo politici vtedy, keď sa vytvárala programová vyhláška? Kde boli vtedy, keď sa začali robiť nezmyselné regulácie? Kde boli vtedy, keď sa urobil platový automat, ktorý drancuje ten systém naprosto neuveriteľným spôsobom? A teraz budú všetci plakať. Veď to je falošné zavýjanie.

{{gift}}

To, že odchádza holandská spoločnosť Achmea, predsa len nie je nejaká správa o Slovensku ako takom, nie?

Nie. Taká správa, ako keď Volkswagen predá nejakú divíziu Číňanom. Nemá to žiadny praktický význam. Rozhodne ďaleko väčšie správy o Slovensku sú sprostosti, ktoré sa tu vystrájajú. Všelijaké výroky, ktoré tu lietajú aj z úst skoro najvyšších ústavných činiteľov, rôznych kvázi podpredsedov parlamentu. To je správa pre Európu. Ale či tu jedna poisťovňa kúpi kmeň druhej — lebo to je v podstate kúpa kmeňa...

Je tam nejaké riziko pre poistný systém, že Penta bude mať 48 percent a Všeobecná 52? Martin Kultan v rozhovore pre ozdravme jasne povedal, že ich cieľ je byť jednotkou na trhu.

Vždycky sú tam riziká, samozrejme. Z tých 10 miliárd bude Dôvera obsluhovať 5 miliárd — hovorím zaokrúhlene. Preto musí fungovať dobre regulátor. Ale to sú riziká aj pri komerčnom poistení: keď necháte komerčnú poisťovňu bez regulácie, bude vystrájať, čo ju napadne. Nie je to teda riziko preto, že je to práve Dôvera. A nerád počúvam slovo Penta. Lebo potom aj lieky, ktoré v Dr. Maxe beriete každý deň — ľudia, to beriete od Penty? No, beriete ich od Dr. Maxa, pomaly najväčšej lekárenskej siete v Európe. To znamená: nie o Pente, o Dôvere. Tento rok asi nie, lebo sa musia zaoberať týmto tu, ale už podľa mňa budúci rok bude mať väčšie postavenie Dôvera ako štátna.

Prvýkrát v histórii.

Ak nedôjde k nejakým iným krokom, ale to nechcem predikovať. A teraz zas to farizejstvo: všetci chcú, aby to riešil Protimonopolný úrad, ktorý s tým mimochodom nemá nič spoločné. Ak tento biznis prebehne, vzhľadom na parametre sa musí riešiť na úrovni Európskej komisie. No ale tu sa 20 rokov tvrdilo: Protimonopolný úrad je na to, aby trh nemal monopolné hrčky. Keď som napísal vtedajšej predsedníčke Protimonopolného úradu Danici Paroulkovej, či náhodou Všeobecná — vtedy mala 70 percent — nemá ako akciová spoločnosť tak trošku dominantné postavenie, čo je neprijateľné, odpísala mi, že však tu vlastne ani trh nie je. Tak o čom sa bavíme? Je tu ten trh, alebo nie? O trhu rozprávajú títo blázni, ktorí si nevidia na špičku nosa, o kartelových dohodách medzi poisťovňami a poskytovateľmi — ale to je zase pojem z trhu. Tak je tu trh, alebo je trh len v laboratóriách, v liekoch, v rožkoch a v energiách? Je tu konkurencia poskytovateľov, alebo nie? My sa musíme najprv naučiť pomenovať veci. My hovoríme konzistentne 20, pomaly 30 rokov: je tu trh, sú na ňom hráči. A preto sme postavili silného  regulátora — aby pacientov, poisťovne ako nákupcov a poskytovateľov ako predávajúcich veľmi kvalitne reguloval, strážil, kontroloval a dohliadal. A čo je z neho? Torzo. Nielen torzo, ale ešte aj panoptikum. Raz vyberá sanitky, samozrejme zle, a je z toho rušno. Inokedy vyberá neviem čo, zle, a je z toho rušno. A dnes supluje to, čo ani suplovať nemá — vyhadzuje von nejaké štatistiky a dáta. Načo potom máme NCZI a Štatistický úrad? Ale keď bol covid, ani ministerstvo, ani Úrad pre dohľad, ani Štatistický úrad nevedeli ani len porátať nadúmrtnosť na covid. A teraz tu z toho budeme robiť ramená, zvolávať petície a demonštrácie, ani nevieme kde a pred kým. Namiesto toho, aby sme sa pozreli do zrkadla a povedali si: do prčíc, však sami sme si na vine, že sme toto dopustili.

Ja som videl reakcie politikov a hádajte, kto je podľa nich na vine. Vy — lebo vy ste dovolili krížové vlastníctvo. Opäť sa spustila diskusia, že krížové vlastníctvo je problém. Oskar Dvořák hovorí o Lex Haščák, Marek Krajčí a Peter Stachura tiež tvrdia, že krížové vlastníctvo je veľký problém. Hovoria však len o Pente, nie o štáte — ktorý má poisťovňu, nemocnice, záchranky a je ešte väčším krížovým vlastníkom. Tak ako to je: dovolili ste krížové vlastníctvo vašou reformou vy?

Nás to vôbec nezaujímalo. To nemalo žiadny vplyv. A čo to je za holý nezmysel, krížové vlastníctvo? Naozaj — najväčší krížový vlastník je tu štát. A štát sám sebe to nezakáže, ani na to nepríde, že by to mal urobiť. No tak o čom sa bavíme?

{{odporucane}}

Kúpu Unionu Dôverou som nazval jednou z najväčších udalostí posledných dvadsiatich rokov. Keď porovnáte situáciu, keď Dôvera kupovala Apollo, s tým, čo sa deje dnes — vidíte podobnosti?

Podobnosti tam nie sú, ten historický kontext je trochu iný. Všetky tie zdravotné poisťovne vznikali z niekoho, ony tu neboli akciovky len tak. Jediná, ktorá bola zriadená zákonom ako verejnoprávna, bola Všeobecná; ostatné boli pod iným zákonom, že môžu byť. A tam sa ukázali aj „výhody" absolútneho amaterizmu. Poisťovňa — tuším Perspektíva —, ktorá točila 4 miliardy korún, mala majiteľa, ktorý sa rozhodol ísť do politiky. A keďže pamäť je krátka: na vysokom mieste kandidátky bol vtedy neskorší predseda LOZ a Lekárskej komory Marián Kollár. Kruh sa uzavrel. Keď boli prijaté transformačné zákony, poisťovne sa transformovali: železničiari mali svoju, policajti svoju, tie sa zlúčili — vtedy nikto ani neštekol. A neštekol ani vtedy, keď sa Spoločná, do ktorej sa zliali tie rezortné, neskôr zlúčila so Všeobecnou. Poisťovňa Dôvera zase vznikla tak, že kedysi istý Marián Kováčik založil zdravotnú poisťovňu na zelenej lúke. Mala byť pre nadštandardné služby, kúpele, lepšie masáže za úhradu — a mala nejaký taký kmeň. Penta túto poisťovňu kúpila, hoci nemala žiadnu hodnotu. Zaujímavejšie bolo, keď spadla Európska: mala asi 120 – 150 tisíc poistencov a spadla, pretože dávali také ceny, ktoré nemohli splniť, jednoducho napálili nákupy. Dali sa do likvidácie — a tam prvýkrát predviedol Úrad pre dohľad, ako nemá fungovať. Mali byť likvidovaní podľa lex specialis, teda zákona o zdravotných poisťovniach, ale šli podľa všeobecného zákona. Ostal tam kmeň a čo s ním? Union vtedy prejavil záujem časť alebo celý kmeň odkúpiť a boli reči, čo by asi tak za jedného poistenca mohli dať. Nakoniec to z nejakých dôvodov dali Apollu — 150 tisíc poistencov, čo je veľká cena. A následne Penta odkúpila toto Apollo aj s poisťovňou a stala sa z toho Dôvera. Ten názov Dôvera bol pôvodne pre úplne iný typ poisťovne: prakticky komerčnú, malú, nepodstatnú.

Podľa vašich odhadov, koľko mohla akvizícia stáť? Hovoríme o miliardách?

Neviem, ale mne je to jedno, nemám odhady. Asi to bolo viac ako dve eurá štyridsať centov, si myslím (smiech). Možno je to novinársky zaujímavé, ale táto informácia nenásobí ani nedelí. Keby som ja bol súčasťou tej akvizície, asi by som ju ani nikdy nechcel zverejniť, lebo to odpúta pozornosť od podstaty. A tá podstata je stále ešte dobrá: bude tu veľká poisťovňa, už skoro rovnocenná štátnej. A pokiaľ sa trošku uvoľnia pomery a prestane sa tu blbnúť s programovými vyhláškami, potom sa ukáže v tom súboji titanov: či štátny titán, alebo súkromný titán. No ale že krížové vlastníctvo... to sú halucinácie. Tí ľudia by nemali brať svoje platy, lebo majú halucinácie. A to už len tak pre vašich čitateľov: krížové vlastníctvo sa dá obísť toľkými cestami, že je škoda strácať čas ich vymenovaním.