Myslím, že je to vynútené aj vďaka komore, pretože často sa vyjadrujeme, často na problém upozorňujeme. Tak aby sme dali pokoj, urobia  zo svojej strany nejaký ústupok. Vytvoria nám pozíciu na odbore ošetrovateľstva, dajú riaditeľa, ktorý tam vydržal rok a pol. Tri roky už nemáme žiadneho riaditeľa, lebo kto pôjde do takej pozície, keď vie, že tam vydrží rok, maximálne dva? Vieme, ako skončila pani Hrindová ešte v roku 2018. Takže je to len PR, ktoré nám na chvíľu zatvorí ústa, aby sme nemali argument, že nefungujú veci tak, ako majú.

Keď sa rozprávame s kolegyňami zo zahraničia, hovorievam, že nám sa veľmi ťažko pretláčajú veci politicky cez naše ministerstvo. A kolegyňa zo Švédska sa ma pýtala: „Ako že sa ti ťažko pretláčajú?“ Povedala som jej, že prídem na ministerstvo a vysvetľujem, čo potrebujeme zmeniť, lebo vieme, že to funguje v zahraničí, a cítime, že to bude dobre. Máme na to štúdie. To nie je na základe môjho pocitu, že ja chcem. Ale nikto to neurobí. A tá kolegyňa zo Švédska nechápala, ako že to nikto neurobí. „Veď oni sú tam pre teba. Ja keď prídem na ministerstvo u nás, povedia mi: Samozrejme, veď vy najlepšie viete, čo bude dobre, tak to urobíme,“ povedala mi.  A u nás mám pocit, že som prosebník, že sa doprosujem, aby niekto urobil len minimálnu zmenu, lebo už sa nedá takto ďalej fungovať.

Teraz sa bavíme napríklad o primárnej sfére. 60 percent činností v ambulancii robí sestra. Dajme sestre kompetenciu, lebo robí aj za doktora. Predpisuje pacientom lieky na lekárovu kartičku, lebo sestry nemôžu predpisovať lieky. A to preto, že to nemajú podľa zákona v kompetenciách. Hovoríme o tom, že sestry by mali robiť triáž, predpisovať zdravotnícke pomôcky, plienky. Má dnes lekár predpisovať plienky, obväzy alebo mokré hojenia na chronické rany? S prepáčením doktori ani nevedia, čo predpisujú, lebo sestry ošetrujú rany. Sestry im samy napíšu, že predpíšte toto, lebo to je vhodné. Ale nechcú sa toho vzdať tí doktori. Prečo? Dietetické potraviny, základné EKG, základné biochemické vyšetrenie, môžem mu dať urobiť krvný obraz, základnú biochémiu, vyšetrenie moču, to sú základné veci, ktoré nestoja až tak veľa, aby sa nimi plytvalo. Neverím, že by sestra plytvala zbytočnými vyšetreniami. A urýchlilo by to starostlivosť o pacienta, s už hotovými výsledkami by išiel za doktorom. To sú veci, ktoré v zahraničí fungujú, a u nás sa nič nedá. Už som z toho zúfalá.

Lekári o to nemajú záujem?

Keď sa rozprávam s organizáciami, ktoré zastrešujú všeobecní lekári, detskí lekári, špecialisti do určitej miery, tak oni by to aj radi zmenili, pretože chápu, že nezvládajú pacientov. Potom nemajú čas na pacientov, ktorí ich naozaj potrebujú, lebo sú zahltení zbytočnosťami, vatou, ktorú môže vyriešiť sestra. Lenže štýlom ako to robíme dnes, že jeden lekár má jednu sestru, to nemôže fungovať ďalej.

Musí byť reforma primárnej sféry v tom, že jedna sestra bude k dispozícii trom doktorom a bude robiť len sesterské činnosti, na objednávanie pacientov bude asistent. Sestra nebude dvíhať telefóny, ale bude realizovať veci, ktoré má. Musia sa naučiť pracovať iným spôsobom, ale naučte 70-ročného doktora pracovať iným spôsobom, keď sestra musí niektoré veci robiť za neho, lebo on nevie ani otvoriť počítač.

Nedá sa zovšeobecňovať, ale vek je asi dôvodom, prečo lekári nie sú nadšencami elektronizácie.

Lekári nechcú, aby elektronický systém fungoval, lebo kedykoľvek sa môže poisťovňa pozrieť, kedy konkrétny lekár ošetril pacienta, čo mu predpísal, koľko pacientov denne ošetril, kedy bol v ambulancii, kedy tam už nebol. Elektronizácia im robí veľké problémy, a preto sa o to nezasadzujú. My hovoríme, že bez toho sa nepohneme. Ja ako sestra musím mať prístup k dokumentácii pacienta. Nehovorím, že musím mať prístup ku všetkému, ale do určitej úrovne by som mala mať. Aké má pacient pridružené ochorenia, aké lieky berie, to by som mala vedieť, keď rozhodujem zo svojej činnosti. Bez toho sa nevieme pohnúť.

Aj v prípade odovzdávania informácií, či som na ADOS-ke u pacienta, alebo je lekár-špecialista v ambulancii, obidvaja si vieme pozrieť to isté a vieme si navzájom odovzdať informácie. Nie je možné, aby pacient po hospitalizácii sa musel po týždni alebo po dvoch vrátiť po výsledok z histológie, aby ho odniesol naspäť doktorovi-špecialistovi. Špecialista si ho odfotí a ešte výsledok má pacient zaniesť svojmu všeobecnému lekárovi.

V nadväznosti na stav s lekármi sa rozhodlo ministerstvo školstva v spolupráci s ministerstvom zdravotníctva zakročiť a oznámili navýšenie počtu študentov medicíny o 150. Urobil sa podobný krok v prospech sestier?

Nie, už v roku 2016 sme ministrovi zdravotníctva Tomášovi Druckerovi predstavili 9 opatrení, ktoré by mohli viesť k zlepšeniu situácie. Jedným z nich bola možnosť prijímať viacej študentov, lebo záujem o štúdium je. Je tam previs 100 percent. Dvesto študentov sa hlási, sto môžu prijať na niektorých fakultách ošetrovateľstva. Nehovorím, že by sa všetci rozhodli pre ošetrovateľstvo, vieme, ako to je, idú na 4 fakulty a potom sa rozhodujú, kam pôjdu. Ale ukazuje sa, že je záujem vyšší. Už vtedy sme poukazovali na to, aby umožnili fakultám prijať viac študentov. To znamená dať im peniaze, aby prijali vyučujúcich, aby mali kapacity, a tak ďalej.

Bola nejaká odozva?

Nikto nič. Stále sa iba medicína rieši. My sa stále iba rozprávame, že máme nedostatok sestier. Ale nič s tým nerobíme. Niektorí majú pocit, že keď teraz zvýšili sestrám mzdy o 10 percent, že sme to už vyriešili. Chodím na konferencie po celom Slovensku, pýtam sa kolegýň, či sú spokojné so mzdami, nemôžem povedať, že sú negatívne ohlasy. Aj keď by si predstavovali na to, čo robia v porovnaní s ostatnými profesiami, že by to mohlo byť aj lepšie. Ale nemôžem povedať, že mzda je teraz na prvom stupni riešenia.

Čo chceme vyriešiť, sú kompetencie. Nemôžem povedať, že sto percent sestier je z toho nadšených. Mám aj negatívne ohlasy, pretože im chcem pridať prácu a pláca nič. Ja im na to hovorím, že nemusia prijať zvýšené kompetencie. Keď sa to uzákoní, dá sa im to do náplne práce a sestry to nemusia podpísať. Nechce byť zaradená ako sestra špecialistka, má síce špecializáciu, ale radšej chce robiť základnú sestru? Má na výber. Ona to nemusí prijať, ale nemôžeme brzdiť tie, ktoré sa chcú posúvať, ktoré chcú mať kariérny rast, ktoré chcú byť sestry s pokročilou praxou, chcú pracovať pacientmi, chcú ísť do komunít, chcú predpisovať. Mrzia ma negatívne ohlasy, lebo si myslím, že každé povolanie by sa malo snažiť, aby sa rozvíjalo. Ja vždy musím pozerať na to, čo je v prospech profesie, nie jednotlivca.

Je to tak aj pri farmaceutoch, ktorí majú záujem očkovať v lekárni. Očkovanie v lekárňach nie je povinnosťou pre každého farmaceuta, je dobrovoľné. Ak je niekto proaktívny, urobí si to dodatočné vzdelanie, a keď lekáreň splní všetky podmienky, môže očkovať. V tejto veci je i taký pekný paradox, že slovenský farmaceut, keď vyštuduje a odíde do zahraničia, tam môže očkovať.

Aj slovenská pôrodná asistentka, keď vyštuduje a ide do zahraničia, môže sa starať o tehotnú, môže robiť pôrody. Za všetko berie zodpovednosť. Iba keď ide do Čiech, už tam má úplne inú pozíciu ako na Slovensku.

Kto robí tie prekážky?

Nám robia prekážky najviac lekári, či to boli pôrodné asistentky, keď sme sa bavili o kompetenciách, či to boli sestry. Stretli sme sa na ministerstve zdravotníctva, kde ministerstvo bolo akože mediátor našich konfliktov. A vždy sme skončili pri tom, že lekári nás prevalcovali. Prečo by som sa ja alebo komora mala zaujímať o to, že nie sú na Slovensku sestry? Veď to je vecou štátu, aby zabezpečil svojim ľuďom, svojim občanom dostatok pracovníkov. Ja 10 rokov dookola rozprávam, že robte niečo, lebo je nedostatok sestier. Mňa to trápi kvôli pacientom aj kvôli sestrám. Vidím, že drú a nemuseli by, keby nás bolo dosť.

Poviem kolegyniam v Bratislave, že budeme mať valné zhromaždenie budúci týždeň, príďte, lebo treba schváliť rozpočet, ako budete fungovať. A kolegyňa mi povie, že nemôže prísť, lebo musí slúžiť. No nemusí slúžiť, ju nemusí zaujímať, kto príde do práce. Ale ony to majú v sebe, sú zodpovedné za to, že nebude mať kto byť pri pacientovi. Ale to nie je ich starosť. To je starosť manažmentu. Lenže sestry často berú na seba zodpovednosť a manažment je vysmiaty. Prečo by sa sa mali starať, hľadať sestry, keď majú služby zabezpečené a stojí ich to menej?

Nechápem ten laxný prístup k sestrám, pretože – či je to nemocnica, alebo ambulancie, hocijaké iné zdravotnícke zariadenie – prvý a posledný dojem necháva sestra. Ona je zväčša pri prvom a poslednom kontakte s pacientom.

A máme ešte generačný problém v praxi. Máme sestry so strednou zdravotníckou školou, ktoré študovali do roku 1984. Nechcem ich dehonestovať, vtedy bolo také vzdelávanie legislatívne zakotvené. Tieto sestry prídu do kontaktu s kolegyňami, ktoré prídu zo školy, majú bakalárske vzdelanie. Tie so strednou zdravotníckou školou sú naučené, že pán doktor je pán Boh, a tie s bakalárskym vzdelaním povedia, že nebudú robiť za doktora. A je to taký konflikt, že to si neviete ani predstaviť. Tie so strednou zdravotníckou školou by robili všetko – upratovačky, doktorky, sanitárky, inštrumentárky, ale tie s bakalárskym vzdelaním už sú inak školené, tie si povedia, že za toto neberú zodpovednosť, lebo sú si vedomé zodpovednosti. A potom tie stredoškoláčky povedia, aké sú múdre tie bakalárky, lebo majú vysokú školu a myslia si, že už nič nemusia robiť.

To denne počúvam, na konferenciách, na seminároch skĺzne debata do generačného problému. Ale musia si zvyknúť, že je tu nová generácia, nech sa len pozrú na svoje deti, ako pristupujú k veciam, ako ony v minulosti riešili rôzne situácie, ako to riešia ich deti dnes. To isté majú v robote, prídu do kontaktu s mladými, ktorí nechcú pracovať nadčas, chcú žiť, chcú cestovať, užívať si a nechcú sa pretrhnúť v práci. Potom naše kolegyne so strednou školou ich zhadzujú pred lekármi, rozprávajú, že bakalárky nič nevedia, nič nechcú robiť, sú lenivé… a doktori to preberajú a potom povedia, že načo je sestrám vysoká škola, však stredná bola najlepšia.

Občas i na sociálnej sieti pod príspevkami komory si všimnem komentáre, že treba vrátiť vzdelávanie späť na zdravotnícke školy, ako to bolo v minulosti.

Veď preto nás niektorí obviňujú, že to je naša vina, že nemáme sestry, lebo my stále rozprávame, aké je to zlé. Mrzí ma, že nás ako komoru stavajú do pozície, že sme vždy v opozícii, že vždy len kritizujeme a poukazujeme len na negatíva. No ak by sme videli, že kompetentní sa snažia veci meniť, určite by nebolo mojím cieľom len stále kritizovať.

Ak vo verejnom priestore počuť väčšinou iba o negatívach v zdravotníctve, ako motivovať študentov, mladých ľudí, aby sa stali sestrami, zdravotníkmi?

Ťažko povedať. Záujem o štúdium je. Fakulty mávajú deň otvorených dverí. Pozývajú nás s prednáškami, čo sa týka registrácie, ako je to po štúdiu, čo je ich povinnosťou, že sa majú zaregistrovať, že majú potom sústavné vzdelávanie, povinnosti. Hovoríme im, aká je činnosť komory, čo pre nich môžeme urobiť, ako im pomôcť pri adaptačnom procese. Máme dobrú spoluprácu s fakultami, aj preto viem, že záujem o štúdium je. Naše fakulty tiež bojujú so svojimi problémami, napríklad nemajú simulačné centrá. Poliaci pri hraniciach majú také simulačné centrum, že nám sa oči otvárali.

Veľmi rada by som hovorila o kráse tej práce, lebo mne chýba pôrodná asistencia, to je veľmi pekná práca. Ale zdá sa mi divné, že by som teraz rozprávala, aké to je krásne povolanie, keď viem, že nemáme zabezpečenú základnú vec, a to ústretovosť k zamestnancom. Nám sa často prelína odborárska tematika. To nemám rada, lebo ja by som sa skôr venovala odbornej činnosti, ale tým, že nemáme odbory také, aké by sme mali mať, sa nám to prelína.

To je ďalšia vec, ktorú je možné zachytiť v diskusiách, že sestry kritizujú, ako komora (ne)bojuje za platy.

Ony to od nás očakávajú, lebo nevedia, na koho sa s tým problémom majú obrátiť, lebo odbory nefungujú. Už keď sa na nás s takým problémom obrátia, snažíme sa im pomôcť, ale nie je to naša agenda.

Rozprávali sme sa aj o záujme politikov. Rada by som vám teraz povedala citát jedného politika. Bolo to v máji v roku 2018 a išlo o poslanca SNS (pozn. Peter Pamula): „Nie som zdravotník, ale veľakrát som ležal v nemocnici s rôznymi zraneniami, takže dokážem posúdiť správanie sestier a ich vzdelanie.“ Ako hodnotíte takéto výroky?

Ak vie posúdiť vzdelanie, tak klobúk dole. To je, ako keď prezident lekárskej komory Jaroslav Šimo bol v Nemecku na stáži. Predpokladám, že tam bol ako lekár a že sa o ošetrovateľstvo zaujímal len okrajovo a nešiel do detailov. On povedal, že načo je sestrám vysoká škola, veď kompetencie nemali. No ale aj Nemecko sa od 90. rokov posunulo a tým, že sme ako nová krajina vstupovali do EÚ, tak sme museli splniť podmienky na vzdelávanie. Kým staré krajiny, Rakúsko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, začali až teraz uplatňovať smernicu na vzdelávanie. Až teraz sa začali vzdelávať na vysokých školách a doteraz mali najvyššie vzdelanie sestier diplomované, čiže vyššie odborné vzdelanie.

Takže ja by som Nemecko ako príklad určite neuvádzala. Viem, že platili 300 000 eur pokutu, pretože Európska komisia skonštatovala, že nedodržiavajú smernicu, ktorá sa vzťahuje na všetky krajiny. Viem, aká situácia je v krajinách, však sa stretávame v rámci EÚ. Takže pri všetkej úcte k pánovi doktori Šimovi tiež by som vedela povedať, aké vzdelávanie v rámci krajín lekári majú, ako fungujú. Ale vyjadrovať sa k tomu nebudem. Pripadá mi to neúctivé a ani mi neprináleží to hodnotiť. Ale oni sa potrebujú vyjadrovať ku všetkému.

Toto je naša tragédia, neuznávame autority. Však predsa keď niekto je vo svojom odbore odborník, akceptujme ho. Nechcem sa chváliť, ale myslím si, že ako prezidentka mám široký rozhľad o tom, ako ošetrovateľstvo funguje v zahraničí, ako sa kde pracuje, musím vedieť všetko, čo sa týka ADOS-ov, aké majú problémy, čo robia sestry v kúpeľoch. Toto dennodenne riešim, takže môžem povedať, že som odborník v tejto oblasti. Ale vždy ma niečo zaskočí. Ja sa už držím hesla, že ťažko je rozprávať sa o mori so žabou, ktorá celý život žije v studni. Toto máme v parlamente, nevytiahli pätu do sveta, nevedia, ako to funguje. Darmo im budem niečo rozprávať, ich to nezaujíma.