„Skutočným problémom nie je zisk, ale informačná asymetria." Týmito slovami otvoril ekonóm Eugen Jurzyca svoj nedávny facebookový status na obranu zisku v zdravotníctve - a zdvihol vlnu reakcií. Práve o téme, prečo zákaz zisku pacientovi nepomôže, prečo bolo zrušenie poplatkov katastrofa a kde leží skutočný problém slovenského systému.

Napísali ste status na obranu zisku v zdravotníctve. Ľudia majú z neznámych príčin dojem, že v zdravotníctve zisk nemá byť. Z čoho podľa vás toto presvedčenie pramení?

Pramení to z toho, že väčšinu toho, čomu veríme, je tvorené emóciami — a tie sú praveké. 90 % histórie sme nežili v trhovej ekonomike, a tak ľudia majú základný inštinkt proti nej. Preto sa tak ťažko presadzuje a nepáči sa im ani zisk. Veria, že keby sa zisk zrušil, tieto peniaze by išli spotrebiteľovi.

Našťastie v našom regióne máme skúsenosť, že tento pokus u nás prebehol — trval 40 rokov a ukázalo sa, že to tak nie je. Keď zrušíme zisk, spotrebiteľ nezbohatne. Ľudia to už vedia: keď je to kaviareň alebo reštaurácia a zakázali by sa zisky, nepomohlo by im to. Ale keď niekde chýbajú peniaze a je to monopolnejšia štruktúra, kde nie je konkurencia a nie je to ani blízko ľuďom, aby si to mohli overiť ako v kaviarni, majú tendenciu zákaz ziskov podporiť.

Pôvodne sa snažili zákaz zisku presadiť úplne — v zdravotníctve aj v iných oblastiach. Teraz sa to trochu posunulo, tlak je na zdravotné poisťovne. Ľudia čoraz viac vnímajú, že malé aj väčšie firmy môžu mať zisk. Akceptovali, že aj firma, ktorá stavia štátu diaľnice, môže mať zisk. Aj firma, ktorá dodáva zariadenie policajtom — to im už nevadí. Ale v zdravotníctve stále áno.

Myslím si, že je to čiastočne naviazané na praveké emócie, ale čiastočne tam je aj logika, o ktorej málokto hovorí. Spočíva v tom, že kým zariadenie pre policajtov si vieme porovnať — aj bežný človek vie, či je rozprávkovo drahé alebo nie — v zdravotníctve si bežný človek nevie porovnať, či operácia stojí 300, 3 000 alebo 30 000 eur. Nemá informácie.

Teda problémom je informačná asymetria.

Jedným z hlavných problémov — podľa mňa hlavným — je informačná asymetria. Tá spôsobuje, že keďže pacient nemá informácie, peniaze v sektore zmiznú. Či tam zisk bude, alebo nebude. Takže zákaz zisku pacientovi aj tak nepomôže — peniaze sa stratia iným spôsobom a menej transparentným. Dokonca nebudeme ani vedieť, kde sú.

Paradoxné je, že v časti spoločnosti vadí zisk, ale nemám dojem, že by im vadila strata. A pritom tú stratu — aj dlhy — zaplatia.

Áno. Keď poisťovňa alebo nemocnica majú dlhy, nakoniec ich zaplatia ľudia. Aj s úrokmi. A tie úroky už sú miliardy, čo platíme celkovo za dlh. Sú to obrovské peniaze, ktoré by mohli byť použité napríklad v zdravotníctve. Ale to im nevadí.

Chce to veľa vysvetľovania. Stále hovorím — netreba sa až tak čudovať. Pár storočí žijeme v trhovej ekonomike, my ešte menej než Rakúšania alebo Nemci. A chýba nám to. Kým ľudia prijmú princípy trhovej ekonomiky, trvá to. Ale myslím, že sa to zlepšuje.

Fico odložil ideologické okuliare. Aj to je veľká vec — pričom za to bol spravodlivo kritizovaný našou bublinou. Čím to je, že politickí súperi sa musia poraziť, musia vždy negovať a nedokážeme priznať, že aj politický súper môže mať raz za čas pravdu. Vy ste boli — a ešte ste — dlhé roky v politike.

Mrzí ma to. Myslím, že je to taká snaha, ktorú bohužiaľ aj veľa voličov oceňuje: politickému súperovi musím vždy dať facku. To je základ. Voliči to očakávajú a podľa mňa je to škoda. V takom systéme ťažko môžeme vydiskutovať dobré riešenie. Nemôžeme sa dostať k pravde — vždy len povieme, že to, čo súper urobil, je zlé, a súper povie to isté o nás. V debatách sa to očakáva: nikdy nemôžem pochváliť súpera. Výnimočne sa to stane raz za pol roka. Pritom dobré riešenia sa vymýšľajú na oboch stranách. Ľudia majú radi čiernobiely svet, ale on taký nie je. Je to škoda.

Ak by ste mali bežnému čitateľovi vysvetliť, prečo je zisk v zdravotníctve dôležitý, čo by bola odpoveď?

Lebo zisk je dôležitý všade v súkromnom sektore. Je to odmena majiteľa za to, že sa dobre stará o svoju firmu. Aj socializmus preto zle dopadol — porazila ho trhová ekonomika úplne na celej čiare. Aj keď ľudia hovoria, že nie. Ľudia v skutočnosti socializmus nechcú. Keby chceli, zvolili by si ho. Nechcú ho — len to tak hovoria.

Ale chcú aj to, čo vidíme na politickej mape. Keď sa pozrieme na zdravotníctvo, 80 percent politického spektra chce etatizmus. Napriek tomu, že máme skúsenosti so Železničnou spoločnosťou Slovensko.

Tu môžem trochu odbočiť. Ekonómia hovorí zopár prelomových vecí a jedna z najsilnejších je, že dopyt je definovaný ako ochota a schopnosť platiť. A my máme množstvo všelijakých ankiet. Pýtajú sa ľudí, či sú spokojní s cenami v obchode — povedia, že ani nie, mohli by byť nižšie. Samozrejme. Ale to je úplne irelevantná, zbytočná informácia na jej základe nemôžeme zákonom znížiť ceny na úroveň, ktorú by si respondenti želali. Dôležité je, za čo sú ochotní a schopní zaplatiť. To je tá cena. Z toho by sme veľmi nemali uhýbať.

A tak je to aj s orientáciou na Rusko a na socializmus. Ľudia hovoria, že by chceli socializmus a aby všetko riešil štát. Ale nevolia komunistickú stranu, ktorá by im socializmus priniesla. A nakoniec platia aj u toho lekára, lebo vidia, že to inak nejde. V skutočnosti nežiadajú, aby boli všetky firmy štátne. Len to tak hovoria. A s Ruskom je to krásne — hovoria, že nie na všetky štyri svetové strany, smerujeme do Ruska. Samozrejme, že ľudia si môžu hovoriť čokoľvek, aj nepravdu. Ale nepravda má svoje náklady.

Napríklad sa jej chytia populisti a presadia „tisíc“ malých krôčikov pripomínajúcich socializmus. A keďže „tisíc drobností zabije aj slona“ stala sa z rekordne rastúceho Slovenska s malým dlhom krajina s najhoršou dlhodobou udržateľnosťou verejných financií a takmer bez rast. Nepravda nás stále tlačí k etatistickým riešeniam nad zdravú úroveň (súkromné nemocnice fungujú dobre, ale my staviame štátne, lebo ani Rázsochy zatiaľ nestačili na poučenie). Nepravda nás dezorientovala aj geopoliticky.

Politika na všetky štyri svetové strany, a sú to tieto tri. Rusko a Čína

Áno, takých príkladov je viacero. Tieto „nepravdivé dopyty“ sa dajú poznať tak, že ľudia nie sú ochotní za to zaplatiť cenu. Keď posielajú deti do zahraničia, neposielajú ich do Ruska. To je tá cena. Ona nemusí byť vždy pri pokladni — pozerajme sa na to, čo sú ľudia ochotní zaplatiť a sú toho schopní. Tú cenu často nezaplatia. Nevolia socializmus, lebo vedia, čo by ich čakalo. Navštevujú vo veľkom súkromné nemocnice, poisťujú sa v súkromných poisťovniach a nesťahujú sa do Ruska. Podľa mňa mnohí jednoducho klamú v prieskumoch, alebo, ako by povedal politológ, neboli dobre položené otázky. Každopádne to, čo z toho vychádza, nie je pravda. Ľudia, najmä tí, čo zažili reálny socializmus, nechcú ani socializmus, ani byť súčasťou Ruska a po skúsenosti s prevažne štátnym zdravotníctvom úplne zadarmo, už nechcú ani to. Len to tak hovoria.

{{odporucane}}

Občas to však tak hovoria tak intenzívne, že politici im to aj dodajú. To bolo vtedy, keď sa ľudia postavili proti poplatkom v jemne regulačnom, civilizovanom návrhu na reformu zdravotníctva.  Mohli sme to dnes mať celkom civilizované, ale ľudia  veľmi brblali , že chcú zdravotníctvo úplne zadarmo, ani jedno euro nezaplatia. Tak teda nie. A pozrite sa, čo z toho je — úplne divoký Západ.

Len sme zmenili menu. Už neplatia 20 a 50 korún, ale eurá.

Áno. A hlavne to platia chaotickým spôsobom. To už sa dá povedať, že je to neefektívne. Vykoledovala si to ale čiastočne verejnosť — a tí ľudia v sektore, ktorí tomu rozumeli. Veľa politikov a ľudí v sektore vedelo, že zákaz  poplatkov bude katastrofa, že nie sme schopní zadarmo dodať zdravotnú starostlivosť porovnateľnú s Rakúskom alebo s Českom. Bola to otázka času, kedy ten systém skolabuje. A teraz je to problém — teraz naozaj ľudia doplácajú neefektívne, teda nespravodlivo. Pacienti aj lekári a sestričky. Tí prví platia a často nevedia za aký prínos pre ich zdravie, tí druhí nie sú platení podľa výsledkov práce.

Hovoríme o dôsledkoch, nehovoríme o príčinách. Poplatok je dôsledok.

Áno, poplatok je dôsledok toho, že neboli vytvorené podmienky na pripoistenie a na legálne, transparentné platby. To sa dalo riešiť uznaním, že také niečo môže byť. A potom aj tým, že by ľudia vedeli viac o tom, na čo majú nárok. Čiže nižšia informačná asymetria. Často sa ten chaos a etatizmus v zdravotníctve obhajuje tým, že je v ňom málo peňazí. Ale ak by neefektívnosť, neporiadok a dogmaticky presadzované štátne vlastníctvo bolo receptom na nedostatok peňazí, mali by sme ho zaviesť aj v školstve, v armáde, pri stavbe diaľnic a mostov, vo výskume, nie? Určite nie.

{{suvisiace}}

Problém je, že tvrdíme, že majú nárok na všetko.

Tak — všetci vieme, že nemajú. Každá nepravda, každá lož má svoj náklad. A toto je lož, ktorú spoločnosť akceptovala. Pozrite sa na ten náklad, aký je obrovský. Ombudsman prišiel s reportom o poplatkoch v zdravotníctve a vidno, že tam sú aj poplatky za preventívnu starostlivosť. Pričom práve preventívna naozaj môže byť — podľa odborníkov — najlacnejšie a veľmi efektívne riešenie. Keď štát na niečo má, má zaplatiť práve preventívnu, aby na ňu ľudia chodili. A nezaplatiť nejaké chrípkové veci, ktoré si každý môže vyliečiť sám.

O tomto teraz píšem v súvislosti s poplatkami. Videli to ombudsman; Zajac s Pažitným vydali dve krásne monografie, Henrieta Tulejová k tomu písala. Keď sa pozrieme na rozpočet a krivku, ako stúpajú náklady na ústavnú starostlivosť a financie na ambulancie, je to nezlučiteľné. Pri pláne obnovy sme do nemocníc dali 1,3 miliardy a na ambulancie 50 miliónov. Ambulantných lekárov si politici môžu dovoliť v neporovnateľne väčšej miere ignorovať, lebo nepýtajú peniaze, netreba ich oddlžovať, sú podnikatelia, starajú sa o seba a platia odvody. Dostupnosť nie je zlá — Slovák si neuvedomuje, že nemáme zlú dostupnosť. Nech sa skúsi dostať na CT v Británii. Keď Fico či Pellegrini povedal, že ľudia z Británie sa tu chodia liečiť, fakt to tak je. Poplatky v ambulante sú dofinancovaním sektora cez súkromné zdroje.