Cievna lekárka a internistka Iveta Kopalová pozná diabetes mellitus 1. typu roky z ambulancie. V marci 2023 ju však zastihol z druhej strany – diagnózu dostal jej sedemnásťročný syn Tomáš. „Keby sme nemali inzulín, môj syn už dva roky nežije," hovorí dnes bez príkras. V podcaste spolu so synom otvorene rozprávajú o diagnóze, liečbe aj o tom, čo dnešné technológie znamenajú pre kvalitu života diabetika.

Deň, ktorý zmenil všetko

Začalo sa to nenápadne – poháre s vodou po celom byte a syn, ktorý chodil neustále močiť. Tomáš si vtedy myslel čokoľvek, len nie cukrovku: „Či nemám náhodou rakovinu prostaty alebo niečo také," utrúsil otcovi. Kopalová pripomína, že u mladých býva nástup dramatický a niektoré deti končia v bezvedomí na JIS-ke, pričom, ako dodáva jej syn, „rozklad organizmu prakticky začína zvnútra."

{{suvisiace}}

Matka trpí, pacient žije ďalej

Paradoxne, ťažšie diagnózu niesla lekárka než jej syn. „Nenávidela som diagnózu diabetes mellitus," priznáva Kopalová, ktorá za 25 rokov v ambulancii videla najhoršie podoby ochorenia. Tomáš to bral vecnejšie – schudol vtedy tak, že „možno mi k tomu tá cukrovka trochu ironicky pomohla." Matka zatiaľ zvládala emócie v ústraní: „Zavrela som sa niekde do kúpeľne, tam som sa vyplakala, vyvrieskala a potom som vyšla a tvárila sa, že všetko máme pod kontrolou."

Liečba dnes stojí na moderných inzulínoch, kontinuálnom meraní a vedomostiach pacienta. Tomáš začínal s perami a senzorom, neskôr prešiel na pumpu. „To je niečo, čo skrátka musíte vedieť ovládať sám, je to 24-hodinová vec, sedem dní v týždni," opisuje. Spojenie pumpy a senzora Kopalová nazýva malým zázrakom: „Robí 250 meraní denne, každých päť minút," a v noci dokáže sama stiahnuť inzulín. Technológia však nie je všeliek – „cukrovka je hrozne individuálna," dopĺňa Tomáš.

{{odporucane}}

Senzory a hranice úhrad

Najcitlivejšou témou sú peniaze. Do 19 rokov pokrýva poisťovňa deťom zhruba 85 % nákladov na senzory v limite 1 900 eur ročne, po dosiahnutí dospelosti však limit prudko klesá. „A aj keby som nemala čo jesť, tak mu ho kúpim," hovorí Kopalová o senzore, ktorý si po vyčerpaní úhrady doplácajú sami. Lekárka varuje, že bez kontroly sa diabetici „zrazu prebudili slepí, alebo na dialýze, alebo skrátka s infarktom," a apeluje: „Boli by sme nesmierne vďační, keby sa to zvýšilo aspoň na 10 mesiacov ročne."

{{gift}}

Žiť s cukrovkou, nie zomrieť na ňu

Napriek všetkému znie odkaz oboch hostí prekvapivo zmierlivo. „Nie je to vôbec koniec sveta, je to len nejaká pridaná časť do tvojho dňa," odkazuje Tomáš novodiagnostikovaným.  A dodáva pointu platnú ďaleko za hranice cukrovky: „Má zmysel sa trápiť nad vecami, ktoré sa dajú zmeniť. Toto sa nedá."

V podcaste hovoríme aj o týchto témach:

🩸 Ako sa diagnóza cukrovky 1. typu prejaví a prečo je nástup taký dramatický

💧 Príbeh rodiny lekárov: poháre s vodou po celom byte ako prvý signál

😢 Prečo diagnózu ťažšie niesla matka než samotný pacient

💉 Inzulínové perá verzus pumpa – výhody, nevýhody aj alergia na náplaste

📈 Senzory: 250 meraní denne a predikcia hypoglykémie

💶 Úhrady poisťovní, vekový limit 19 rokov a doplácanie stoviek eur mesačne

🇪🇸 Ako rieši úhradu senzorov Španielsko a čo z toho plynie pre Slovensko

🍺 Prečo je alkohol pri cukrovke 1. typu obzvlášť nebezpečný

🎓 Edukácia a zodpovednosť pacienta ako tretí pilier liečby

💪 Odkaz novodiagnostikovaným: rozdiel medzi životom s chorobou a smrťou na ňu