Košický kraj to podložil konkrétnymi počtami – pri čeľustnej ortopédii napríklad „10 lekárov vo veku 70 – 79 rokov a 7 lekárov vo veku 60 – 69 rokov“. Trnavský kraj svoju potrebu zhrnul stručne, do slov „zabezpečenie generačnej obmeny“. Žilinský kraj vychádzal z vlastného registra poskytovateľov (eVÚC), v ktorom eviduje počty lekárov nad 63 rokov v jednotlivých odboroch, a doplnil ho odvolaním sa na dopyt pacientov, ktorý pri niektorých odboroch označil za enormný.

Druhým opakovaným argumentom bol dopyt a čakacie lehoty. Nitriansky kraj uvádzal, že vo viacerých okresoch presahujú čakacie lehoty tri mesiace. Trenčiansky kraj spojil viac dôvodov do jednej vety, ktorú zopakoval pri každom odbore: odvolal sa na vlastnú Koncepciu rozvoja zdravotníctva do roku 2030, na lekárov nad 63 rokov aj na vysoký dopyt a sťažnosti na dlhé čakacie lehoty. Banskobystrický kraj vypočítané optimum označil za „podhodnotenú“ hodnotu a žiadal stanoviť ho „aspoň nad úroveň súčasnej verejnej siete“.

V čom sa kraje zhodujú

100 % zhoda je na tom, že kraje volajú po vyššom počte ambulancií. Spoločným menovateľom je argument, že sieť treba udržať kvôli starnutiu lekárov, a väzba na súčasný stav: optimum by nemalo klesnúť pod to, čo je dnes zazmluvnené.

Banskobystrický kraj to napísal otvorene, ostatné kraje k rovnakému výsledku dospeli tým, ako si navýšenie vypočítali. Tým sa optimum prakticky nemôže dostať pod existujúcu sieť, aj keby ju dáta vyhodnotili ako predimenzovanú.

Druhá zhoda je v type odboru. Najviac pridávali tam, kde kapacity už boli, v somatických, teda telesných odboroch (vnútorné lekárstvo, chirurgia, oftalmológia) s naplnením nad sto percent. Do časti odborov, ktoré ÚDZS označil za najviac chýbajúce, kraje pridali: do neurológie, psychiatrie, fyziatrie a rehabilitácie aj klinickej psychológie. Úplne prázdne odbory, teda závislosti, paliatíva a liečebná pedagogika, však v pripomienkach takmer nezazneli.

V čom sa líšia

Pri pripomienkach krajov sú však viditeľné aj ich odlišnosti. Prešovský kraj má z návrhov najčistejší vzorec naviazaný výlučne na vek, Košický pracuje s konkrétnymi počtami lekárov, Trnavský svoju potrebu vyjadril stručne, jednou vetou.

Niektoré kraje stavali odôvodnenie na veku, iné na dopyte a čakacích lehotách. Avšak práve argumentácia „čakačkami“ v ambulante stojí do istej miery na vode. Dnes totiž reálne nikto nevie povedať, aké sú čakačky na vyšetrenie od špecialistov, keďže elektronický výmenný lístok nemáme implementovaný a reálnu dĺžku čakačiek nemeriame. A ako znie výrok pripisovaný štatistikovi W. Edwardsovi Demingovi: v Pána Boha veríme, na všetko ostatné potrebujeme dáta. Nuž a dáta o čakačkách nemáme ani omylom.

Bratislavský samosprávny kraj upozornil práve na absenciu elektronického výmenného lístka, čím sa najviac vymyká z pripomienok ostatných samosprávnych krajov. Ako jediný nespochybnil len jednotlivé čísla, ale samotnú metodiku výpočtu verejnej optimálnej siete.

Bratislavský kraj: namiesto modelu výmenný lístok

Bratislavský kraj navýšenia odôvodnil rovnako ako ostatní – doložkou o lekároch, ktorí v roku 2026 dosiahnu vek 63 a viac rokov, a tým, že vypočítané optimum bolo pod úrovňou súčasnej zazmluvnenej siete. K tomu ale pridal výhradu, ktorú iné kraje neuviedli. Podľa neho metodika tvorby verejnej optimálnej siete „opäť priniesla viacero výsledkov, ktoré sú v rozpore s našou empirickou skúsenosťou o potrebe ambulantných špecializácií“, a preto podľa kraja nie je správne, aby sa podľa týchto údajov plánovali ambulantné kapacity.

Namiesto súčasného modelu vyhodnocovania verejnej optimálnej siete ponúkol kraj iný nástroj. Za správny nástroj na meranie dostupnosti označil zavedenie elektronického výmenného lístka.

Ostatné kraje s optimom pracujú a chcú ho len posunúť vyššie. Avšak Bratislavský spochybňuje, či sa dostupnosť dá súčasnou metodikou vôbec merať, a navrhuje sledovať skutočný pohyb pacientov cez výmenné lístky namiesto modelovaného čísla.

Ambulancie sú v tvrdej konkurencií s platmi v nemocniciach

Kraje artikulovali svoje pripomienky, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou si splnil svoju zákonnú povinnosť a sieť vyhodnotil. Avšak kľúčové je, či budú vznikať nové ambulancie alebo či tie existujúce preberie postupne nová generácia lekárov, ktorí postupne nahradia tých v dôchodkovom veku.

Nič nenasvedčuje tomu, že by nám ambulancie mali začať vznikať ako huby po daždi a že by sa teda mohli naplniť skôr sny ako reálne požiadavky krajov o zvýšenie počtu ambulancií.

Sieťotvornú činnosť majú zdravotné poisťovne, no ich úlohu systematicky a cielene zmenšujeme naprieč vládnymi garnitúrami. Namiesto toho, aby sme to zdravotné poisťovne nechali robiť, im kladieme polená pod nohy a od zeleného stola sa ich snažíme riadiť cez centrálne plánovanie v podobe programovej vyhlášky a iných etatistických nezmyslov.

Byť ambulantný poskytovateľ je dnes adrenalínový šport, kde si musí lekár uvedomiť, že už nie je primárne len lekár, ale aj podnikateľ, s čím je spojených „milión“ ďalších povinností. Dnes ambulancie musia súperiť o zamestnancov, predovšetkým o zdravotné sestry, s nemocnicami, kde majú všetci garantovaný plat, ktorý im každý rok utešene rastie, a to navyše bez toho, aby bol naviazaný na výkon. Lekárov dnes v nemocniciach platíme za to, že sú, a logickou konzekvenciou teda je, že v nemocniciach lekári reálne sú, no častokrát sa „nepotrhajú“. A práve títo lekári dnes chýbajú v ambulantnej sfére, kde ich nutne potrebujeme. No samozrejme, platí to len vtedy, ak si reálne niekto na Limbovej myslí, že chrbticou poskytovania zdravotnej starostlivosti je ambulantný sektor.

Ak by sme do ambulantu liali také peniaze ako do nemocníc, tak by tento sektor rozkvitol. Namiesto toho máme príliš hustú sieť nemocníc, kde je prebytok ponuky, a súčasne nedostatok ambulantných poskytovateľov, kde je naopak prebytok dopytu.