Keďže sa blížia jesenné spojené voľby, županka Erika Jurinová (OĽaNO) spustila sériu videí o diskriminácii župných nemocníc štátnou VšZP. Oháňanie sa diskrimináciou znie vyviňujúco, no aj nemocnice Žilinského samosprávneho kraja sú platené lepšie, ako stanovuje Centrum pre klasifikačný systém.

Žáner dátovej krivdy sa stal v posledných mesiacoch mimoriadne populárnym. Po Lekárskom odborovom združení a po šéfovi NKÚ, ktorého narábanie s číslami sme rozobrali v texte Andrassy vs. analýza NKÚ, prichádza Žilinský samosprávny kraj. Županka Erika Jurinová zverejňuje sériu krátkych videí, v ktorých štátnu Všeobecnú zdravotnú poisťovňu obviňuje z nespravodlivosti voči štyrom župným nemocniciam v Čadci, Dolnom Kubíne, Trstenej a Liptovskom Mikuláši. Refrén znie „za porovnateľnú zdravotnú starostlivosť porovnateľná platba“ a vinníkom straty 4,5 milióna eur, do ktorej sa nemocnice vlani prepadli, má byť poisťovňa.

{{suvisiace}}

Kampaň má profesionálny strih a jasného vinníka. S dátami je to horšie

Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zverejnil za rok 2025 prepočet, ktorý sa v tejto debate cituje málo, hoci hovorí jasne. Úrad v ňom porovnáva, koľko poisťovne za jednotku nemocničnej produkcie reálne zaplatili, s referenčnou cenou, ktorú za ňu stanovilo Centrum pre klasifikačný systém. Pod štátnou cenou neskončila ani jedna skupina nemocníc v krajine. Krajské a mestské nemocnice, kam patria aj štyri žilinské, dostali o 2,9 percenta viac. Ešte v roku 2024 pritom ako jediná skupina v krajine dostávali menej, o 0,9 percenta, vtedy sa mali na čo sťažovať. Za rok 2025, ktorý županka sama opisuje ako definitívne uzavretý, už pod cenníkom nie je nikto.

Potvrdzujú to napokon vlastné čísla župy. V inzertnom článku, ktorý si kraj zaplatil v regionálnych novinách, uvádza presné sumy za rok 2025: jeho nemocnice dostali od VšZP 3 029 eur za jednotku produkcie pri referenčnej sadzbe 2 996 eur, Penta 3 403 eur a AGEL 3 499 eur. Kto dostáva nad sadzbu, nie je podfinancovaný. Oprávnená otázka znie inak a župa ju aj kladie: prečo dostali súkromné siete nad tú istú sadzbu o 374 až 470 eur viac?

Niečo z toho rozdielu vysvetľuje zloženie sietí. Penta má vo vyššej cenovej kategórii nemocnice Bory a Michalovce, AGEL Košice-Šacu, kým všetky štyri župné nemocnice patria do nižšej kategórie C, takže priemer súkromníkov mechanicky dvíhajú tie nemocnice, ktoré sú v OSN kategorizované vyššie. Ani to však rozdiel nezmaže. Podľa dát Centra pre klasifikačný systém dostávajú súkromné nemocnice v tej istej kategórii C nad vlastnú sadzbu o sedem až deväť percentuálnych bodov viac ako župné.

Sadzobník CKS ukazuje, že župné a súkromné nemocnice sú si bližšie, než kampaň županky pripúšťa. Celoslovenská referenčná sadzba za rok 2025 predstavuje 3 269 eur a skupinové sadzby menších nemocníc, župných aj súkromných, ležia pod ňou, medzi 2 963 a 3 227 eurami. Vyššie ceny priznáva sadzobník len najväčším a špecializovaným ústavom. K tomu treba prirátať 191 miliónov eur, ktoré štátne nemocnice vlani dostali mimo systému DRG a ktoré sa do výpočtu referencie nepočítajú; keby sa započítali, celoslovenská sadzba by vyskočila na približne 3 515 eur.

Župné nemocnice sú tak s Agelom a Pentou na jednej lodi: sadzby majú pod celoslovenským priemerom, doťahujú sa o bonusy nad nimi a peniaze mimo cenníka tečú inam, do veľkých štátnych nemocníc. Ak župa hľadá systémovú krivdu, nájde ju skôr v sadzobníku CKS než v poisťovni.

Časť odpovede na videá županky Jurinovej už prišla. VšZP v tlačovej správe zo 14. augusta tvrdenia o nedofinancovaní odmietla, uvádza úhradu 3 039 eur na prípad, o desať eur inú ako župa, a predseda predstavenstva Matúš Jurových hovorí o preplatení o takmer milión eur. Prečo si súkromné siete dokázali vyrokovať násobne viac, poisťovňa nevysvetlila ani v nej, metodiku rozdielov dlhovala aj po nej.

Župa navyše tvrdí, že náklady na jednotku produkcie majú všetky tri skupiny podobné, okolo troch tisíc eur. Ak to sedí, rozdiel v úhradách je čistá marža súkromných sietí a je to najsilnejší argument celej kampane, na ktorý by VšZP mala odpovedať číslami, nie mlčaním.

V druhej tlačovej správe z 25. augusta VšZP pritvrdila. „Ak žilinská župa hľadá vinníka za zlé hospodárenie svojich nemocníc, klope na nesprávne dvere,“ odkázal Jurových a doplnil fakty, ktoré kampaň obchádza. Župné nemocnice sa k platbám za reálne poskytnutú starostlivosť samy prihlásili podpisom memoranda o spravodlivom financovaní. Úhradový mechanizmus na rok 2026 majú podľa poisťovne rovnaký ako siete Agel a Penta a vzišiel z rokovaní, ktoré obe strany akceptovali. Navyše Kysucká nemocnica v Čadci dostala koncom vlaňajška takmer milión eur nad vyrokovanú sumu, poisťovňa jej doplatila reálne výkony.

Kampaň sa pritom potichu posunula. Kým vo videách županka hovorila o nespravodlivosti a pacientoch ako rukojemníkoch, v zaplatenom článku už vraví: „Nikdy sme netvrdili, že VšZP platila našim nemocniciam menej, ako bola základná referenčná sadzba.“ Spor nie je o podfinancovaní, ale o veľkosti prilepšenia nad regulovanou cenou. Župa si k tomu spočítala, že pri platbách ako Penta by jej nemocnice mali o 5,1 milióna eur viac. Znie to dramaticky, no porovnávajú sa dva bonusy nad štátnou cenou, menší s väčším. O krivde to nehovorí nič.

{{gift}}

{{odporucane}}

Avšak jednoznačne priznajme to, čo z čísel objektívne vyplýva: nemocnice sietí Penta a AGEL boli v uplynulom období platené lepšie ako nemocnice ŽSK. Úhrady sú však výsledkom vyjednávania a dohodnúť podmienky, za ktorých sa dá slušne fungovať, patrí k základnej zodpovednosti každého riaditeľa nemocnice.

Súkromné siete k rokovaniam zjavne sadajú s profesionálnymi tímami a dôkladnou znalosťou vlastných nákladov, preto z nich odchádzajú s lepšími číslami a lepšími zmluvami s ktoroukoľvek zo zdravotných poisťovní.

Ak župné nemocnice roky podpisovali zmluvy, ktoré ich zriaďovateľ dnes označuje za diskriminačné, časť vysvetlenia treba hľadať u riaditeľov, ktorí ich podpisovali, a u župy, ktorá si tých riaditeľov vybrala.

Strata nemocníc ŽSK z roku 2025 sa už prelieva do neplatenia odvodov. Dolnooravská nemocnica v Dolnom Kubíne ešte na Silvestra nedlhovala Sociálnej poisťovni nič, v aktuálnom zozname dlžníkov z 24. augusta má 2,3 milióna eur a tempo rastie, len od júla pribudlo takmer 780-tisíc. Liptovská nemocnica bola v júli pod hranicou najväčších dlžníkov a dnes dlhuje takmer 1,25 milióna. Kysucká a Hornooravská nemocnica v zozname dlžníkov nefigurujú a nefigurovali medzi väčšími dlžníkmi ani počas roka, tie si odvody platia. Tento scenár poznáme od štátnych nemocníc: najprv strata, potom neplatenie odvodov a nakoniec volanie po peniazoch zvonka. Župa medzitým točí videá o poisťovni.

Vlastniť nemocnice pritom nie je pre kraje žiadna výhra. Okrem Žiliny si všeobecné nemocnice nechal už len Trenčiansky kraj a jeho trojica dlhuje Sociálnej poisťovni podľa zoznamu z 24. augusta spolu takmer 45 miliónov eur: Bojnice 26,2 milióna, Považská Bystrica 16,3 milióna a Myjava 2,1 milióna. K prevádzkovej strate sa pridávajú investície do budov a prístrojov, ktoré nik iný ako kraj nezaplatí, a ostatné župy, ktoré svoje nemocnice kedysi odovzdali súkromným prevádzkovateľom alebo ich nikdy nemali, si dnes zrejme vydýchli. Prevádzka aj obnova župných nemocníc visí na krajských rozpočtoch a tie na ne prestávajú stačiť, nech v centrále poisťovne sedí ktokoľvek.

Nadlimity nezaplatí nikto na svete

Vážnejší problém má druhá časť kampane. Hornooravská nemocnica v Trstenej požiadala VšZP o navýšenie počtu hradených endoprotéz a poisťovňa jej v odpovedi z 2. júla, ktorú župa citovala vo svojich videách, napísala, že na to nemá zmluvný priestor. Pre županku je to dôkaz, že poisťovňa nemocnici škodí: má lekárov, kapacity aj čakajúcich pacientov, a viac ako osem výmen kĺbov jej nezaplatí. Kysucká nemocnica v Čadci si zas pýtala doplatenie vlaňajších úhrad nad dohodnutý objem a nepochodila, hoci koncom vlaňajška dostala od poisťovne takmer milión eur nad vyrokovanú sumu. „Na jednej strane nám poisťovňa hovorí, že spravodlivé je platiť za skutočný výkon. Na druhej strane nemocnici, ktorá má kapacitu aj pacientov, stanoví nízky strop,“ hovorí šéfka župného zdravotníctva Silvia Pekarčíková.

Župa tu žiada preplácanie nadlimitov, čiže elektívnych výkonov nad zmluvne dohodnutý objem. Také niečo neprepláca plošne žiadna poisťovňa, štátna ani súkromná, a nerobí to ani jeden systém v našom okolí. Zmluvný objem je ochranné pásmo, ktoré drží rozpočet verejného poistenia pohromade. Neodkladnú starostlivosť musí poisťovňa uhradiť vždy, plánovanú operáciu nad limit nie, inak by si objem svojej produkcie určoval poskytovateľ a rozpočet poisťovne by bol len odporúčanie. Toto pravidlo pozná každý riaditeľ nemocnice v krajine.

Nepomôže ani odvolávanie sa na spravodlivú platbu za výkon. VšZP tento rok prepína nemocnice na úhrady podľa reálnej produkcie, do júna ich bežalo v tomto režime sedemdesiat, a full DRG sa stal zaklínadlom každej debaty o financovaní. V sérii o slovenskom DRG (diel I, diel II, diel III) sme podrobne opísali, ako ten režim vyzerá zvnútra. Nemocnica má mesačný strop, nad ktorý jej poisťovňa nezaplatí, garantované minimum, ktoré dostane, aj keby urobila menej, a bez obmedzenia sa uhrádza len úzky okruh diagnóz, pri ktorých sa čakať nedá, napríklad pôrody a infarkty. Výmena bedrového kĺbu medzi ne nepatrí, dá sa naplánovať, preto stojí v zmluvnom objeme. Full DRG sa nerovná plateniu všetkého, čo nemocnice vykážu.

Platiť všetko bez limitov je cesta ku krachu a kolapsu celého systému. Verejné zdravotné poistenie hospodári s vopred daným balíkom peňazí, a keby poisťovne preplácali každý vykázaný výkon, ten balík by bol zdrap papiera. Dopyt po plánovaných operáciách je prakticky neobmedzený, takže systém bez stropov by sa nezastavil na strate jednej župnej siete, zložili by sa všetky tri poisťovne a s nimi platby pre každého, kto na Slovensku lieči. Ani krajiny s dospelým DRG nič také nerobia, česká úhradová vyhláška aj nemecké rozpočtové rokovania limity poznajú, len im dávajú kultivovanejšiu podobu: zmluvný objem produkcie, degresívne sadzby nad dohodnutý rámec, riziková deľba medzi poisťovňou a nemocnicou. Systém, ktorého sa županka dovoláva, by jej nadlimity nezaplatil tiež.

Županka to má napokon vo vlastnej gescii. Kraj vlastní a spravuje cesty druhej a tretej triedy a nikdy neopravil viac kilometrov, než na koľko mal v rozpočte krytie. Keď chcel kraj viac, buď si požičal a nechal v rozpočte dlh, alebo počkal na ďalší rok. V oboch prípadoch sa muselo plánovať: koľko úsekov, za koľko, z čoho a čo počká. Nikomu na úrade nenapadne dať opraviť tri okresy naraz a poslať faktúru ministerstvu financií s odôvodnením, že cesty boli rozbité a kapacity na ich opravu voľné.

Zmluvný objem je pritom rozpočtová položka ako každá iná a limit na endoprotézy funguje rovnako ako limit na kilometre asfaltu. Ak nemocnica vyčerpá ročný objem v lete, nie je to dôkaz krivdy, ale výsledok toho, že si ho nikto nerozvrhol na dvanásť mesiacov. Plánovať cesty župa vie. Pri vlastných nemocniciach to zjavne nerobila.

Nevedomosť to nebude

Najmenej uveriteľná je predstava, že to na župe nevedia. Odbor zdravotníctva ŽSK vedie od roku 2018 Silvia Pekarčíková, jedna z najskúsenejších zdravotníckych manažérok v slovenských samosprávach. Predsedá zdravotníckej sekcii združenia žúp SK8, prešla klinickou praxou, laboratórnou diagnostikou aj manažovaním projektov v sieti súkromných nemocníc a v rozhovore pre ozdravme do detailu rozobrala, koľko župné nemocnice stojí memorandum s lekárskymi odborármi. Zmluvy s poisťovňami, vrátane objemov a limitov, jej tím dojednáva ôsmy rok a dlho to robil dobre, župná sieť patrila k finančne najzdravším v krajine. Ak dnes tá istá župa tvrdí, že nepreplatenie nadlimitov je nespravodlivosť, nevedomosť to nebude.

Motív netreba hľadať ďaleko. Na jeseň tohto roka sa konajú župné voľby a séria emotívnych videí proti štátnej poisťovni, zakončená sľubom „budem vám postupne ukazovať, ako rokovania dopadajú v praxi“, je predvolebná komunikácia, nie zdravotná politika. Zároveň je to pokus vyviniť sa z politickej zodpovednosti. Za hospodársky výsledok nemocnice zodpovedá jej vedenie a zriaďovateľ, v tomto prípade župa, ktorá si riaditeľov vyberá a schvaľuje im rozpočty aj zmluvy. Kultúra, v ktorej sa vlastné hospodárenie zhadzuje na niekoho iného, je perfídna a slovenské zdravotníctvo ňou prerástlo od štátnych nemocníc až po kraje. Časť politického spektra má navyše na každý neúspech v zdravotníctve vopred hotového vinníka: poisťovne. Nech zlyhá čokoľvek, od hospodárenia nemocníc po čakacie lehoty, odpoveď je vždy rovnaká a vždy smeruje do ich centrál. Tento reflex nič nevysvetľuje, zato spoľahlivo prehlušuje otázku, kto mal čo riadiť. Doplatí na to dôvera pacientov: divák si z videí odnesie, že mu štátna poisťovňa berie kĺby, hoci sa v skutočnosti rieši, o koľko nad regulovanú sadzbu má župná nemocnica dostať.

Dve veci môžu platiť naraz. VšZP dlhuje verejnosti zrozumiteľné vysvetlenie, prečo v roku 2025 platila súkromným sieťam nad sadzbu násobne viac ako župám, aj zverejnenú metodiku. Žilinská župa zase priznanie, že jej nemocnice sú platené nad referenčnou sadzbou a že pri nadlimitoch nežiada spravodlivosť, ale výnimku z pravidiel, ktoré držia systém nad vodou. Kto z rozdielu medzi dvoma prilepšeniami vyrába diskrimináciu a z limitov krivdu, nerobí zdravotnú politiku. Robí kampaň, tretiu v poradí, a dáta jej stoja v ceste rovnako ako tým dvom predchádzajúcim.