Stavrovská upozorňuje aj na neprimerane dlhé súdne konania, najmä vo veciach týkajúcich sa spôsobilosti na právne úkony a opatrovníctva. Hoci Ústavný súd opakovane konštatoval, že ich treba urýchliť, prvostupňové konania často trvajú najmenej jeden rok. Keď účastníci podajú odvolanie alebo mimoriadne opravné prostriedky, môže celková dĺžka dosiahnuť dva až sedem rokov. Medzitým si rodiny musia pomôcť samy. Prístup k bezplatnej právnej pomoci navyše nie je zabezpečený pre všetky osoby so zdravotným postihnutím.

Zneužívanie v zariadeniach a diskriminácia v škole i v práci

Ďalej absentuje komplexná politika zameraná na práva žien a dievčat so zdravotným postihnutím. Pretrvávajú problémy v prevencii, identifikácii a vyšetrovaní rodovo podmieneného násilia páchaného na ženách s postihnutím a majú obmedzený prístup k primeranej ochrane a podpore. Podnety doručené komisárke Stavrovskej hovoria o tom, že keď ľudia so zdravotným postihnutím podajú oznámenia o násilí, orgány činné v trestnom konaní ich nie vždy posudzujú s potrebnou vážnosťou. Obete sú sekundárne viktimizované a v konaniach pred orgánmi verejnej moci nie sú dostatočne zohľadňované ich potreby vyplývajúce zo zdravotného postihnutia.

V niektorých pobytových zariadeniach sociálnych služieb komisárka identifikovala riziká sexuálneho zneužívania, vykorisťovania a finančného zneužívania. Niektoré konania o opatrovníctve u žien s psychosociálnym postihnutím zase vyvolali vážne obavy z hľadiska ochrany ich telesnej integrity a reprodukčných práv. Objavili sa aj pokusy využiť opatrovníctvo za účelom udelenia súhlasu s reprodukčnými zákrokmi bez slobodného a informovaného súhlasu ženy. Môže ísť napríklad o nútené sterilizácie.

Deti so zdravotným postihnutím podľa komisárky Stavrovskej čelia diskriminácii pri prístupe k inkluzívnemu vzdelávaniu blízko svojho bydliska a majú obmedzené možnosti zapojiť sa do vzdelávacích a voľnočasových aktivít, lebo školy a ďalšie inštitúcie im často nedokážu zabezpečiť primerané úpravy. Školy naďalej poukazujú na nedostatočné financovanie, nedostatok pedagogických asistentov a ďalších odborných zamestnancov, ako aj na výrazné regionálne rozdiely, ktoré vedú k nerovnému prístupu k inkluzívnemu vzdelávaniu. Komisárka zdokumentovala prípady, v ktorých boli deti so zdravotným postihnutím nútené prejsť na domáce vzdelávanie, boli označené za „bezpečnostné riziko“ alebo ich po ukončení povinnej školskej dochádzky vylúčili z ďalšieho vzdelávania. Takéto praktiky dokazujú, že inkluzívne vzdelávanie v praxi nie je dostatočne vymožiteľné. Ani práva detí na náležité zohľadňovanie ich názorov vo všetkých rozhodnutiach, ktoré sa ich týkajú, neraz nie sú napĺňané.

Pretrvávajú nedostatky pri zabezpečovaní primeraných úprav na pracoviskách, dostupnosť podpory a flexibilných foriem zamestnania je obmedzená a spolu s predsudkami zamestnávateľov to často vedie k tomu, že človeka s postihnutím na pracovné miesto neprijmú alebo má problém si ho udržať.

Ako k tomu prispievajú verejní činitelia?

Komisárka opakovane vyjadruje znepokojenie nad vyjadreniami verejne činných osôb, ktoré stigmatizujú ľudí so zdravotným postihnutím, najmä tých s psychosociálnym postihnutím alebo osoby podstupujúce psychiatrickú liečbu. Neraz totiž spochybňujú ich schopnosť pracovať alebo zapájať sa do verejného života. „Takéto vyjadrenia posilňujú škodlivé stereotypy, prispievajú k diskriminácii a narúšajú dôstojnosť osôb so zdravotným postihnutím,“ upozornila komisárka vo svojom podaní pre Výbor OSN.

Od predchádzajúceho podania podľa nej došlo k významnému legislatívnemu pokroku v oblasti prístupnosti. Novely zákonov odstránila požiadavku, aby debarierizácia priestorov v bytových domoch bola podmienená súhlasom všetkých spoluvlastníkov. Nová právna úprava mediálnych služieb posilnila požiadavky na prístupnosť audiovizuálneho obsahu a nový stavebný zákon spolu so zákonom o prístupnosti výrobkov a služieb zavádzajú širšie povinnosti v oblasti prístupnosti. Mnohé nové povinnosti však ešte nie sú zavedené, lebo až do roku 2030 „beží“ prechodné obdobie, alebo si vyžadujú prijatie vykonávacích predpisov, najmä technických noriem podľa nového Stavebného zákona.

{{odporucane}}

Stavrovská tiež poukázala na to, že vláda doposiaľ nevytvorila účinný kontrolný mechanizmus, ktorý by zabránil výstavbe architektonicky neprístupných budov. Mnohé verejné budovy vrátane škôl zostávajú napriek rekonštrukciám neprístupné, pričom náhradné riešenia, ako sú schodolezy alebo poskytovanie služieb mimo budovy, nedokážu nahradiť skutočnú prístupnosť.

Namiesto nezávislosti chudoba a sociálne vylúčenie

Nedávne konsolidačné opatrenia a rast životných nákladov ešte zvýšili finančnú zraniteľnosť mnohých ľudí so zdravotným postihnutím a ich rodín. Títo ľudia na Slovensku patria medzi skupiny najviac ohrozené chudobou, finančnou neistotou a sociálnym vylúčením. Existujúce mechanizmy sociálnej ochrany len slabo kompenzujú dodatočné náklady spojené so zdravotným postihnutím a neposkytujú účinnú podporu, aby ľudia mohli žiť nezávisle a dôstojne.

Zlá dostupnosť verejne financovaných podporných služieb, osobnej asistencie, zdravotnej starostlivosti a rehabilitácie často núti jednotlivcov spoliehať sa na neplatenú starostlivosť rodiny, na mimovládne organizácie, verejné zbierky alebo súkromne financované služby.

Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím ďalej poukazuje na nedostatky v ochrane týchto osôb v rizikových situáciách a počas humanitárnych kríz, napríklad obmedzenú prístupnosť systémov včasného varovania alebo asistencie počas mimoriadnych udalostí či neprístupné evakuačné trasy. Tiež upozornila na nútené hospitalizácie psychiatrických pacientov a nadmerné používanie obmedzovacích prostriedkov pri hospitalizáciách, na neprimerané zásahy do súkromia zo strany opatrovníkov alebo iných osôb, potrebu deinštitucionalizácie sociálnych služieb a začlenenia ľudí s postihnutím do komunity a do spoločnosti. Prístup k rehabilitačným službám, ale aj k reprodukčnej starostlivosti a informáciám o sexuálnom zdraví zostáva nedostatočný. „Okrem toho na Slovensku nie je zo systému verejného zdravotného poistenia hradená žiadna forma antikoncepcie, a to ani v prípadoch, keď je antikoncepcia medicínsky indikovaná. To vytvára ďalšie prekážky pre ženy a dievčatá so zdravotným postihnutím pri uplatňovaní ich práva na prístup k reprodukčnej zdravotnej starostlivosti na rovnakom základe ako ostatní,“ zhodnotila komisárka.

Celé podanie Zuzany Stavrovskej, ktoré popisuje problémy pri napĺňaní práv osôb so zdravotným postihnutím na Slovensku, nájdete na tomto odkaze.