Komentár Martina Vlachynského: Nikto vám nepostaví toľko nemocníc, koľko vám my sľúbime
Smelé vzhľadom k tomu, že za posledných 30 rokov štát postavil jednu malú nemocnicu, ale aj vzhľadom k dnešnému katastrofálnemu stavu verejných financií. Alebo nie tak smelé, ako vypočítavé. Rok 2030+ je ďaleko a dovtedy sa vystriedajú minimálne 3-4 ďalší ministri zdravotníctva. Dovtedy je možné voličom predávať pekné vizualizácie.
Z Rázsoch sa stal Ružinov. Je to správne? Rázsochy sú vlak, ktorý sa už dávno vykoľajil. No aj argumenty odporcov Ružinova majú nemalé rácio. Tajnosti okolo rozhodujúcej analýzy diskusii rozhodne nepomohli.
Prešovská nemocnica sa zakryla čarovným plášťom s názvom armáda, čím vyriešila všetky otázky. Je známa vec, že civil sa do vojenských vecí nemá čo pliesť, takže na otázky okolo financovania, zmysluplnosti konkrétneho projektu, či prevádzkových nákladov si nechávame pre seba.
{{suvisiace}}
Národný ústav detských chorôb (NÚDCH) je projekt, ktorý tak nejak spadol z neba. Ešte včera sa mal rozsiahlo rekonštruovať aj s pomocou plánu obnovy a absolvoval administratívne koliesko EIA, dnes sa má stavať nový inde.
Ako ekonóm sa musím trocha zamyslieť nad efektivitou nápadu postaviť takúto nemocnicu fyzicky oddelene od inej nemocnice, čo znemožní zdieľať niektorú infraštruktúru a náklady so susednou „dospelácku“ nemocnicou. Neprišlo toto rozhodnutie len preto, aby sa na Rázsochách aspoň niečo postavilo? Snáď nám ministerstvo prezradí viac.
Celé to vyzerá, že napriek všetkým rečiam o tom, že zdravotníctvo potrebuje pevnú ruku a nemôže byť ponechané trhovému chaosu, je to práve štátne riadenie, ktoré vytvára dokonalý chaos. V ňom sa imaginárne projekty hýbu po mape Bratislavy hore-dolu a nikto ani nevie, čo sa stane so starými budovami.
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
{{odporucane}}
Systémové otázky
Téma priestorového umiestnenia nového betónu a tehál zároveň dokonale zaplyňuje verejnú debatu a odvádza pozornosť od ďalších pridružených tém. Napríklad od otázky, prečo štát po toľkom točení sa na mieste nejde do výstavby (a ideálne aj následnej správy) nových nemocníc formou PPP projektov. Tie nie sú všeliek pre každý infraštruktúrny projekt, no v prípade nemocníc by boli veľmi zaujímavou a logickou alternatívou.
Alebo od otázky, ako sa prejavia nové nemocnice v prevádzkových nákladoch nemocničného systému, kde sa dnes každoročne generuje gigantický dlh. Ak pribudnú nové budovy a žiadne neubudnú, bude to znamenať vyššie výdavky. Keď už sa ide robiť rošády v UNB, prečo to nevyužiť na transformáciu na akciovú spoločnosť? A spojiť to komplexným auditom činností, vrátane personálneho auditu. Lepšia príležitosť na upratanie v tejto inštitúcii už nebude. Začali sme betónom, ale dostali sme sa zase nazad k systémovým otázkam.
Úplne bokom ostala téma autonómie týchto inštitúcií. Tak nejak sme akceptovali, že o nových nemocniciach rozhoduje práve vládnuci minister či ministerka. Takže musíme akceptovať aj fakt, že to rozhodnutie sa mení tak často, ako sa mení menovka na dverách v ministerstve. V ekonomicky funkčnejšom svete by minimálne iniciatíva, ak nie rozhodnutie vychádzalo priamo zo samotných inštitúcií, teda UNB, či NÚDCH, ideálne aj s ich kapitálovým vkladom. Že kde by na to zobrali? No a sme pri nastavení financovania a finančnom riadení nemocníc.
Nové projekty a sľuby
Môžeme ísť v uvažovaní ešte o level vyššie. Penta si zrátala, že sa jej oplatí investovať peniaze do nemocnice Bory. To, čo Bory odlišovalo od Rázsoch, bolo viac lôžok a výukové zázemie pre medikov v navrhovanej štátnej nemocnici. Celkové investičné náklady by to zodvihlo možno o niekoľko desiatok percent.
Ak by štát nemal taký odpor k súkromnému sektoru, mohol pred rokmi nájsť cestu, ako sa s Bormi dohodnúť na partnerstve a otázka koncovej nemocnice mohla byť dávno vyriešená aj s finančnou úsporou. Tu sa však opakuje, že takúto záležitosť predsa musí mať v rukách plne štát, ako by to vyzeralo, keby sa tam plietol súkromník. Výsledkom je žiadna nemocnica, len nové a nové projekty.
Máme tu paletu sľubov. Ak sa ich aj náhodou podarí naplniť, bude to trvať až za rok 2030. Sľúbené sú nové, pekné budovy, ale žiadne systémové zmeny. Možnosť zapojiť súkromný kapitál a know-how bola nevyužitá, ale nie je úplne stratená. No štát by si musel najskôr priznať, kde sú v zdravotníctve reálne hranice jeho schopností.
Autor je analytikom INESS.
