Ten Augiášov chliev, ktorým táto podnikateľská sféra bez debaty je, ma načisto prefackal. Nechápavo som hľadela na hospodárske výsledky, v čase pandémie tak vyťaženej ambulancie a žasla, ako sa dá takto fungovať roky. Keď mi už vytiekli nervy, napísala som v roku 2022 svoj prvý blog v živote, do Denníka N a ďakujem vyše 15 tisíc ľuďom, ktorí si ho vtedy prečítali.

Päť rokov po...

Je 5 rokov potom, odkedy som začala podnikať v ambulantnej sfére. Často rozmýšľam, kam sme sa posunuli. OK, v čase vyhasínajúcej pandémie získal náš odbor aspoň spoločenské povedomie: vie sa o tom, že tu sme, je nás málo a fakt to nemáme ľahké.

Pomerne často nás spomínajú médiá, lebo sme potrební a našich potenciálnych pacientov je stále viac a našich potenciálnych kolegov v tomto „biznise“ stále menej. Čo sa v zásade nezmenilo vôbec, je to, že bez vyberania poplatkov sa nedá ambulancia uživiť len poctivou medicínskou prácou.

Dá sa to len vtedy, ak niekto za medicínu považuje, že venuje chorému takých 5-7 minút svojho času, napíše mu nález v rozsahu 3 riadkov a ďalší prosím. Rozpor medzi reálnou cenou našich výkonov a tým, čo nám za ne platia zdravotné poisťovne, sa de facto prehlbuje.

{{odporucane}}

Aby ste sa dostali do problematiky, tak napr. hodinový náklad na chod mojej ambulancie je okolo 150 €. Za prvovyšetrenie pacienta, pri ktorom mám komplexne ako internista – pneumológ zmapovať jeho zdravotný stav, stanoviť diagnózu a zahájiť liečbu (má trvať aspoň 30 min.) dostanem od poisťovní v priemere 12 EUR. Existujú aj o trocha lepšie platené výkony, vyšetrenia na niektorých prístrojoch, ale tie by mali byť realizované vtedy, keď to stav vyžaduje a nemal by byť cieľ lekára „prehnať“ pacienta cez všetky prístroje, ktoré nakúpil, len aby niečo vybodoval.

Okrem toho, v pneumológii, pokiaľ ide o infekčného pacienta, nemám ho cez čo „prehnať“, lebo vyšetrenia na prístrojoch sú u neho pri infekcii kontraindikované. Čiže ak vyšetrím za hodinu 2 nových infekčných pacientov, naša ambulancia v zložení lekárka s dvoma atestáciami, sestra s dlhoročnou praxou a zľahka prekvalifikovaná administratívna sila, si na konto pripíše famóznych 2 x cca 12 € za prvovyšetrenie a cca 2 x 4 € za popis RTG snímky.

Tam sme sa teda posunuli v ohodnotení.

Katalóg valorizovaný slovenskou konštantou

Katalóg výkonov, ak by prišiel, v slovenskom prostredí veľa vody nenamúti. Kým nebude okrem názvov a špecifikácie nových výkonov obsahovať aj cenu a plán každoročnej valorizácie. Lebo ak sa len každoročne rozdelia „slovenskou konštantou“ vysychajúce verejné zdroje medzi výkony „tak, aby dobre bolo“ a aby všetko vyšlo, budeme mať kopu krásnych nových výkonov s cenovkou nula celých nula celých, viete ako to bolo ďalej v tom virálnom videu.

Posun vzad, dopredu ani krok

Ešte sme sa posunuli v poplatkoch a téme spoluúčasti. Vskutku míľovými krokmi. Hovorí sa o nich už na každej zdravotníckej konferencii, kde sedia aj ľudia blízki vládnej koalícii a všetci na prvú odpovedia: „bez spoluúčasti pacienta a zavedenia pripoistenia je ambulantná sféra neudržateľná“. A tam to asi tak aj končí.

Predstava priemernej voličky – staršej pani s letákom z Lidlu v kabelke, ako vyťahuje na ambulancii čo i len 10 EUR neprichádza predsa do úvahy. To, že pani bežne na niektorých pracoviskách vytiahne aj 100 EUR, lebo sa inak nedostane k potrebnej starostlivosti, nie je podstatné. Kým sa o tom nahlas nehovorí, dobre je. Mnoho politikov nechápe, že lekárov už nebaví brodiť sa týmto legislatívnym bahnom a skúšať, na aký kreatívny poplatok sa ľudia pôjdu a na ktorý nepôjdu sťažovať.

Mnohí z nás sa nedokážu tváriť, že nadštandard je, že si k nám na ambulancie nemusíte nosiť vlastný Biolit, ani jed na potkany, že u nás môžete skočiť na malú a že v lete v čakárni prúdi vzduch, alebo beží klíma. A že by sme skrátka uvítali legalizáciu primeranej spoluúčasti (pokrývajúcej ten mínus medzi cenou výkonu a tým, čo zaň dostávame od poisťovne) a otvorenie trhu pre pripoistenie. Takže opäť posun, smerom vzad.

V konkurenčnom boji ťaháme za kratší koniec

V jednej veci sme sa ale posunuli úplne najviac (tradične smerom vzad) a to je konkurencieschopnosť nás, ako zamestnávateľov zdravotného personálu v porovnaní so štátnymi nemocnicami. V mojom odbore existujú krásne príklady z niektorých regiónov, kde pracuje v nemocnici takmer plný stav atestovaných lekárov. V podstate ani nevedia prijať čerstvého absolventa lekárskej fakulty.

Z týchto atestovaných lekárov nikto nemá záujem prevádzkovať v regióne, kde zomrel, alebo vo vysokom veku skončil pneumológ, ambulantnú prax. Nemocnica im poskytuje sociálnu a finančnú istotu, rovnako ako sestrám, narozdiel od ambulantného fungovania plného neistoty. Pri navýšení, ktoré môžu poisťovne medziročne ambulantu poskytnúť (tento rok je to cca 2,5 %) ostávame ďaleko za nemocnicami nielen v lekárskych platoch, ale aj v boji o personál.

{{suvisiace}}

Ak by som mala jedným slovom vystihnúť, na čom si láme naša ambulantná sféra a jej financovanie zuby už veľa rokov, je to POPULIZMUS. Viete, čo tým myslím. Pred rokmi okolo toho starší kolegovia robili bububu, ktoré žiaľ nikto nebral vážne. My, dnešní poskytovatelia ambulantnej starostlivosti vás už sprevádzame zánikom zmluvných ambulancii. Tí po nás Vám už vysvetlia, že ste na Slovensku: v krajine, kde sa k zdravotnej starostlivosti mimo nemocnice a už bez zmluvy s poisťovňou, dostanú len bohatí ľudia...

Blog pred 5 rokmi som zakončila odkazom na hit od Megadeth – „Countdown to Extinction“. Po 5 rokoch sa snažím veci vidieť inak, sme na absolútnom dne, z ktorého sa dá už len odraziť. Ale bude to chcieť, ako spieva Iron Maiden – „No More Lies“.