Think-tank INESS uverejnil tento rok už svoju druhú publikáciu zameranú na zdravotníctvo . Tá najnovšia sa s názvom Domnienky a fakty o prepoisťovaní a tak, ako naznačuje titul publikácie, venuje sa téme prepoistenia. Po novele zákona a po tom, čo sa zaviedla možnosť späťvzatia prihlášky, trvá prepoisťovacia, respektíve retenčná kampaň o mesiac dlhšie a kompletné výsledky kampane sú známe až koncom decembra.

Autor publikácie Martin Vlachynský v úvode píše, že „našťastie po 20 rokoch už vychladla debata o jednej zdravotnej poisťovni.“ Čo je možno krátkodobo pravda, no armáda etatistov rozhodne túto myšlienku nezavrhla.

Ako ďalej uvádza, dočasne pozastavenú debatu o jednej poisťovni nahradila regulačná iniciatíva. Šéf Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS) Michal Palkovič opakovane na verejných fórach prezentoval myšlienku, aby sme zdravotnú poisťovňu smeli zmeniť len raz za dva roky.  Ďalším regulačným nápadom je obmedzenie formy oslovenia poistencov, zaviesť povinnú návštevu pobočky, notárske overovanie podpisov a podobne.

Všetky tieto snahy majú minimálne jednu spoločnú črtu, navrhujú reguláciu pre reguláciu. Autori týchto zámerov sa so svetom totiž doposiaľ nepodelili o to, čo by mali tieto regulácie priniesť.

„Novým politickým ideálom mnohých strán už nie je jedna zdravotná poisťovňa, ale v kombinácii s cenovými reguláciami a programovou vyhláškou premeniť poisťovne na mŕtve škrupinky, ekonomicky a manažérsky nesvojprávne zúčtovacie centrá pre vykonávanie ministerských politík bez reálnej šance odlíšiť sa v konkurenčnom boji a ponúknuť pridanú hodnotu,“ uvádza Vlachynský v úvode publikácie.

Plytvanie? Nie

Tí, ktorí volajú po obmedzení a regulácii prepoistenia, majú v princípe dva argumenty. Prvým je, že prepoistenie = plytvanie. Táto rétorika je blízka predovšetkým Všeobecnej zdravotnej poisťovni. Kritika prepoistenia a toho, že kampaň niečo stojí, však „nazerá na marketingovú komunikáciu ako neproduktívnu parazitujúcu činnosť“.

{{odporucane}}

Druhý argument je však častejší, ako píše Martin Vlachynský: „Je verejne známym tajomstvom podporeným štatistikami, že časť prepoisťovania sa odohráva masovým náborom v marginalizovaných skupinách. Nie že by ho poisťovne priamo organizovali, no môžu privierať oči, keď zrazu dostanú na stôl kôpku prihlášok z podozrivej adresy.“

Problém často prepoisťovaných osôb však už riešený je a to cez tzv. prerozdeľovák. Sú minimálne dve definície toho, kto sa za takéhoto prepoisťovacieho fluktuanta považuje.

• Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS) definuje „často prepoisťovaných poistencov“ ako tých, čo sa za posledných 10 rokov prepoistili 6- a viackrát.
• Zákon o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov definuje nadmerné prepoistenie ako 3 zmeny poisťovne za 5 rokov predchádzajúcich aktuálnemu prepoisťovaciemu obdobiu.

Ak poisťovňa vo svojom kmeni sústreďuje príliš veľa poistencov, ktorí sa často presúvajú medzi poisťovňami, prichádza následne o časť financií. Tento mechanizmus zrejme prispel k tomu, že počet takýchto častých zmien poisťovne celkovo klesol.

Často prepoisťovaní poistenci

Samotná tabuľka však nevypovedá o tom, aká veľká je táto skupina často prepoisťovaných poistencov. Ako sa spomína v publikácii INESS Domnienky a fakty o prepoisťovaní.

Na základe dát, ktoré spracoval INESS, je vidno, že najčastejšie po poistných fluktuantoch siahala Všeobecná zdravotná poisťovňa a to „v absolútnom počte, tak v relatívnom pomere k novým poistencom“. Na prvom mieste sa umiestnila aj vtedy, keď si INESS pre kampaň 2025 vypýtal dáta o troch a viac prepoisteniach za posledných 5 rokov.

{{suvisiace}}

Ako trefne podotkol v publikácii Martin Vlachynský, „ak štátu vadí podozrivé prepoisťovanie, mal by najskôr začať od svojej poisťovne. V nej má vplyv ako na manažment, tak dozornú radu“.

Prepoisťovanie tých, ktorí patria často medzi marginalizované a najzraniteľnejšie osoby, problémom je, no primárne morálnym a spoločenským problémom. A ako hovorí Martin Vlachynský, takéto praktiky majú svoje dôsledky, keďže títo občania „miesto výchovy k lepšej spolupráci s verejným zdravotným systémom sa v ňom stávajú hračkou niekoho iného“. Čo je však ešte dôležitejšie, pre tých, ktorým pluralita zdravotného poistenia vadí, sú práve prípady, kedy sa takíto občania Slovenska pokútne prepoisťujú, slameným panákom, ktorého môžu mlátiť.

Mlátenie tohto slameného prepoisťovacieho panáka je symptómom absencie vízie o tom, ako slovenské zdravotníctvo zlepšiť. A tak namiesto toho, aby „experti z Wishu“ riešili reálne výzvy, ktorým zdravotníctvo čelí, riešia „prkotiny“.

„Celá diskusia má ale tú zlú vlastnosť, že odvádza pozornosť od skutočného problému. Tým je relatívne nízka miera prepoisťovania medzi širokou populáciou. Kým v Holandsku ročne zmení poisťovňu 6-9% poistencov, na Slovensku okolo 2%,“ uvádza Vlachynský.

Slovenské zdravotníctvo má DNA Holandska a má operovať v systéme manažovanej konkurencie. Problémom Slovenska je však absencia jasnej definície nároku pacienta a v neexistencia poistných balíkov. Na Slovensku totiž existuje zo zákona len jeden balík za jednu cenu.

Celá diskusia má ale tú zlú vlastnosť, že odvádza pozornosť od skutočného problému. Tým je relatívne nízka miera prepoisťovania medzi širokou populáciou. Kým v Holandsku ročne zmení poisťovňu 6-9% poistencov, na Slovensku okolo 2%

A tak ako na konci spomenul Martin Vlachynský: „problém nadmerného prepoisťovania by štát mal riešiť na úrovni svojej poisťovne a systémovo sa sústrediť nie na obmedzenie možnosti prepoistenia ale naopak, na posilnenie konkurenčného procesu v zdravotníctve“.