Ešte 07. mája 2026 sme ministerstvu poslali otázky k liekovej reforme. Napriek opakovaným urgenciám a napriek tomu, že šéfka liekovej politiky prisľúbila odpovede, dodnes sme zo strany ministerstva zdravotníctva nedostali žiadne vyjadrenie. Pochopiteľne sme poslali infožiadosť a informácií sa domáhame všetkými dostupnými prostriedkami.

Zmeny v liekovej politike, ktorá je vlajkovou loďou ministerstva zdravotníctva, ponechávajú vyjednávania cien s farmabiznisom – mimoriadne vplyvným segmentom v zdravotníctve – na ministerstve zdravotníctva. Teda presne tam, kde vyjednávanie zmlúv nepatrí. Štát tak robí to, v čom je babrák (ergo vesluje), a rovnako nerobí ani to, čo by robiť mal, keďže je v tom identický babrák (a teda nevesluje).

Jedinou entitou na Slovensku, ktorá je schopná, ochotná a má know-how aj žetóny v hre na to, aby vyjednala čo najlepšiu cenu za lieky alebo za čokoľvek, čo sa platí z verejného zdravotného poistenia, sú len a len zdravotné poisťovne.

{{gift}}

Práve ony majú vyjednávať o cene liekov, napríklad v zastúpení Asociácie zdravotných poisťovní. Protiargument, že to poisťovne ani veľmi nechcú robiť, je irelevantný. Ak to zdravotné poisťovne nechcú robiť, tak presne preto tu má byť štát a ministerstvo zdravotníctva, ktoré im to nariadi. Tento argument je navyše o to menej relevantný, keďže minimálne dve z troch zdravotných poisťovní otvorene hovoria o tom, že zmluvy a ceny za lieky dojednávať chcú.

Dôvera to povedala úplne otvorene: „Privítali by sme návrat k uzatváraniu zmlúv medzi poisťovňami a držiteľom registrácie lieku.“ A presne tak to aj napísala do pripomienok k novele. Union žiadal to isté – chce byť zmluvnou stranou MEA zmluvy a reálne vidieť, čo podpisuje, lebo dnes je nútený preplácať lieky za podmienok, ku ktorým sa nikdy nemohol vyjadriť. A ministerstvo? Obe pripomienky hodilo do koša.

To isté hovorí Katarína Fedorová, právnička z Národného inštitútu pre hodnotu a technológie v zdravotníctve (NIHO). MEA zmluvy podľa nej mali dávno skončiť v rukách poisťovní a reči rezortu o opaku vyvracia priamo: „Ministerstvo hovorilo, ako náramne upravilo a stransparentnilo proces uzatvárania MEA zmlúv a posilnilo postavenie zdravotných poisťovní. Toto nie je pravda.“.

Katarína Fedorová: „Ministerstvo hovorilo, ako náramne upravilo a stransparentnilo proces uzatvárania MEA zmlúv a posilnilo postavenie zdravotných poisťovní. Toto nie je pravda.“

Namiesto toho, aby Limbová od seba tie najťažšie úlohy odsunula, robí presný opak. Úlohy, ktoré bežný byrokrat na ministerstve, ktoré je personálne asi tak stabilné, ako  stolička pod ktorýmkoľvek ministrom zdravotníctva, nemá šancu dobre zvládnuť. Cenu bude aj po novele vyjednávať ministerstvo zdravotníctva. Nuž a aké žetóny má v hre štátny úradník, ktorý dnes vo svojej funkcii je a zajtra byť nemusí? Žiadne. Pripomeňme si, že za prebiehajúce volebné obdobie má ministerstvo zdravotníctva už hádam piateho riaditeľa liekovej politiky.

{{odporucane}}

Žetóny v hre – po anglicky skin in the game – je presne ten pojem, ktorým Nassim Taleb opisuje, kto má a kto nemá čo stratiť, keď rozhoduje. A k nemu patrí jeho druhá veľká myšlienka: antifragilita. Ide o systém, ktorý z tlaku a chýb nezíska smrť, ale silu. Takýto systém nikdy nepostavíte tým, že všetko zveríte jednému človeku v jednej budove. Postavíte ho na viacerých hráčoch, ktorí si konkurujú a každý hrá o vlastné. Tri poisťovne sú presne tým príkladom. Keď jedna prestrelí cenu, zaplatí to z vlastného a ostatné dve si dajú pozor. Chyba ostane malá a systém ide ďalej. Keď cenu prestrelí jeden centrálny úradník na ministerstve, nezaplatí to nikto konkrétny. Riziko sa schová do začiernených MEA zmlúv a kope sa dovtedy, kým raz nevybuchne celé naraz. A nevybuchlo málo – Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) to vyčíslil na 244 až 356 miliónov eur za päť rokov.

A do tohto jedného krehkého bodu štát ešte nasype neistotu: piaty riaditeľ liekovej politiky za jedno volebné obdobie. To najcitlivejšie miesto, ktoré by malo stáť ako skala, sa kýve ako tá ministerská stolička – a konkurenciu poisťovní, ktorá jediná by ten tlak uniesla, odstavíme. Presne naopak, než ako má rozumný systém fungovať.

{{suvisiace}}

Štátnych úradníkov tak dostávame pod enormný tlak a biblicky ich uvádzame do obrovského pokušenia. Najväčšie a najbohatšie firmy v zdravotníctve totiž nie sú finančné skupiny, ktoré na Slovensku tak často obviňujeme. Aj Penta, aj AGEL sú oproti ktorejkoľvek farmafirme len liliputánmi medzi obrami. Nuž a majú títo štátni úradníci bez žetónov v hre odolať lákadlám, ktoré im dokáže farmasvet ponúknuť?