Jedným z najrýchlejších a najjednoduchších spôsobov priblíženia zdravotných služieb bližšie k zákazníkovi je rozšírenie možnosti predaja niektorých liekov bez lekárskeho receptu (OTC) na maloobchod.
Článok vychádza z publikácie INESS: Bližšie k zákazníkom - lekárne a maloobchod.
Maloobchodné predajne sú totiž z hľadiska kombinácie geografie a otváracieho času najdostupnejším poskytovateľom služieb v krajine.
Súčasný stav v Európe
Z pohľadu otvorenosti predaja OTC liekov v Európe nepanujú jednotné pravidlá. Krajiny môžeme rozdeliť na dve skupiny: na štáty, v ktorých nie je predaj liekov mimo lekární povolený a štáty, kde povolený je za určitých podmienok.
Predaj OTC mimo lekárne vždy sprevádzajú rôzne druhy obmedzení. Môže byť obmedzené samotné miesto predaja. Príkladom sú predajné automaty vlastnené lekárnikmi (Bulharsko), špecializované predajne zamestnávajúce farmaceuta (Chorvátsko), či drogérie zamestnávajúce „farmaceutického technika“ (Rumunsko).
Zvyšné krajiny s liberalizovaným prístupom k predaju umožňujú predávať OTC bez obmedzenia miesta predaja, avšak vždy s nejakými ďalšími obmedzeniami. Jedná sa o kombinácie:
- zoznamov povolených OTC liekov (OTC mimo tento zoznam je možné predávať len v lekárni)
- verejnou inštitúciou udeľovaných povolení na predaj OTC
- splnenia logistických a skladovacích podmienok a zriedkavo aj vekových obmedzení kupujúcich
- množstevných obmedzení na nákup
- minimálnej doby existencie látky na národnom trhu
- iné
Z krajín mimo EÚ spomenieme USA, kde je predaj OTC pomerne voľný, čo je dané historickým vývojom. V riedko osídlených oblastiach USA bola často nevyhnutnosť poskytovať služby „všetko v jednom“ a americká lekáreň bola a je skôr kombináciou našej lekárne, drogérie a supermarketu. Medzi 5 najväčších lekárenských sietí v USA dnes patrí aj obchodný reťazce Walmart1. Najväčšia americká lekárenská sieť CVS Health je zároveň rozsiahlou korporáciou poskytujúcou aj iné zdravotné služby. OTC sú v USA veľmi široko dostupné a kategória OTC je o niečo širšia, ako je na Slovensku. No napríklad z antibiotík medzi OTC patria len niektoré topické antibiotiká a nie orálne, ako sa neraz traduje.
V Kanade je predaj OTC liekov o niečo prísnejšie regulovaný ako v USA. Existujú 4 stupne („schedules2“) liekov – s lekárskym predpisom, OTC s výdajom v lekárni, OTC s výdajom v predajni, kde na požiadanie zákazníka musí byť dostupný farmaceut a poslednou kategóriou sú OTC s voľným predajom. Do poslednej skupiny spadá napríklad aj paracetamol, či lieky s obsahom pseudoefedrínu3. V Kanade aj USA však platí, že federálne regulácie sú často ešte dotvarované jednotlivými štátmi a samosprávami4.
V prípade Slovenska sa diskusia o predaji OTC aj mimo lekárne otvárala už v roku 20045, ku zásadnej regulačnej zmene odvtedy neprišlo. No ako popisujeme aj v ďalšej časti, aj pri existujúcom regulačnom rámci prišlo v oblasti predaja liekov ku vzniku nových obchodných modelov, ktoré postupne čoraz viac ovplyvňujú celý trh.
Argumenty pre a proti liberalizácii
Liberálnejší prístup k predaju OTC liekov je podporený viacerými argumentami za, ale aj odmietaný argumentmi proti takejto zmene.
Samoliečba
Oleszkiewicz a kol. pri pozitívach „samoliečby“ (self-treatment; môže zahŕňať aj vzájomnú liečbu rodinnými príslušníkmi) vyzdvihujú, že vedie k zníženiu podielu zdravotného systému na liečbe ľahkých ochorení a má pozitívny vplyv na kvalitu života pacientov trpiacich chronickými a opakujúcimi sa ochoreniami:
„Samoliečba prispieva k zvyšovaniu vedomostí pacientov. Zvyšuje pocit zodpovednosti za vlastné zdravie a podporuje aktívnu prevenciu. Ak sa vykonáva vedome a zodpovedne, vedie k zlepšeniu kvality života, čo má následne pozitívny vplyv na zdravie spoločnosti. Umožnenie samoliečby prináša úspory pre štátny rozpočet (ročné úspory z presunu 5 % liekov na predpis do kategórie voľnopredajných liekov v siedmich európskych krajinách sa odhadujú na viac ako 16 miliárd eur) a tiež časové úspory, a to tak pre pacientov, ako aj pre celý systém zdravotnej starostlivosti. To prispieva k zlepšeniu kvality služieb poskytovaných všeobecnými lekármi a k rozšíreniu rozsahu a úrovne odbornej starostlivosti o vážne chorých ľudí.“
Poukazujú ale ja na hroziace negatíva. Problémom samoliečby môže byť nedostatočná zrozumiteľnosť príbalových letákov. Jednou z najvážnejších hrozieb vyplýva z risík polyfarmácie, pri ktorej pacient užíva viacero liekov súčasne. Odhaduje sa, že takmer 50 % starších ľudí užíva jeden alebo viac liekov, ktoré sú potrebné zo zdravotných dôvodov. „Správne vedená farmaceutická starostlivosť môže prispieť k rozvoju samoliečby a zvýšiť informovanosť pacientov o výhodách a rizikách. Dôvera k lekárnikom pomáha meniť nevhodné návyky pacientov, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť dodržiavania odporúčaní pre zavedenú farmakoterapiu.“
© ozdravme s.r.o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.