Komentár Martina Vlachynského: Analytik na lôžku

Obličkovú koliku som mal zaradenú medzi diagnózy, na ktoré frflú starí chlapi pri pive. Teraz už viem svoje.

No popri počítaní kvapiek padajúcich z infúznych vakov som krátko po Novom roku dostal po dlhej dobe  príležitosť zamyslieť sa nad fungovaním slovenského zdravotníctva aj ako pacient.

Dobré správy

Začnem pozitívne. Nebolo to zlé – ba dokonca to bolo dobré. Celý reťazec záchranka – urgent – oddelenie, vrátane diagnostiky, prebehol hladko a rýchlo.

Komunikácia všetkých zdravotníkov bola veľmi profesionálna a interiér oddelenia nemocnice v Piešťanoch nebol síce najnovší, ale bol dôstojný.

Starnutie zabolí

Na „mojom“ poschodí chirurgie som bol pravdepodobne s veľkou rezervou najmladší pacient. Väčšinu tvorili veľmi starí ľudia, s obmedzenou pohyblivosťou, ťažkou komunikáciou a v niektorých prípadoch so zjavnými psychickými problémami.

To, samozrejme, nie je prekvapenie, veľká časť celoživotnej zdravotnej starostlivosti sa spotrebováva zhruba dva roky pred smrťou človeka.

To pravé starnutie Slovákov ešte len začína. V tejto dekáde pribudne zhruba 200 000 dôchodcov a v ďalšej opäť toľko. Nápor na systém, najmä z pohľadu potreby ľudskej práce, bude enormný.

Zdravá myseľ, zdravé telo

Sám som bol prekvapený, ako rýchlo som sa apaticky adaptoval na nemocničný režim. Čas prakticky stojí, pri zákaze návštev sú vrcholom dňa výmeny infúzie. Po dvoch dňoch som sa vzmohol na mobil a knihu. No väčšina pacientov trávila dni pozeraním do steny.

Často jedinou emočnou vzpruhou v nemocnici je potenciálna návšteva kňaza. Pritom profesionálna psychologická podpora predlžuje pacientom život. Zamestnať armádu psychológov v slovenských nemocniciach asi nie je príliš realistické očakávanie. No treba hľadať zlepšenia, nie riešenia.

Tými môže byť aj laická podpora (aj angažovaním tretieho sektora, ako je Červený nos pri detských pacientoch), alebo aspoň telekomunikácia s rodinou za pomoci dedikovaného ne-zdravotníka.

Všade dobre, v domácej nemocnici najlepšie

Liečba v domácom prostredí je ideálom pre psychiku, aj pre zníženie zaťaženia nemocníc. Ja by som bol skvelým kandidátom na otestovanie konceptu „domácej nemocnice“.

Celá liečba spočívala v infúziách a krátkych verbálnych výmenách informácií s lekármi. Riziko dodatočných komplikácií (mimo záchvatov paralyzujúcej bolesti) bolo nízke.

Teoreticky – konzultácie by boli možné na diaľku a výmenu infúzie by zvládla sestra či zdravotnícky asistent počas krátkej návštevy. Možnosť prevozu pri zhoršení stavu by bola stále otvorená.  

Liečba v domácom prostredí je ideálom pre psychiku, aj preto ale aj takýto „ideálny“ prípad ukazuje, že posledný krok k domácej starostlivosti je ten najťažší. Vzdať sa osobného dohľadu nad pacientom so sebou nesie dávku medicínskej aj právnej neistoty, ktorej rozmery a „vlastníctvo“ musia byť dobre zadefinované.

Budúcnosť nás však naučí, že netreba hľadať dôvody, prečo to nejde, ale spôsoby, ako by to ísť mohlo.  zníženie zaťaženia nemocníc. Ja by som bol skvelým kandidátom na otestovanie konceptu „domácej nemocnice“. Celá liečba spočívala v infúziách a krátkych verbálnych výmenách informácií s lekármi.

Riziko dodatočných komplikácií (mimo záchvatov paralyzujúcej bolesti) bolo nízke. Teoreticky – konzultácie by boli možné na diaľku a výmenu infúzie by zvládla sestra či zdravotnícky asistent počas krátkej návštevy. Možnosť prevozu pri zhoršení stavu by bola stále otvorená. 

Budova budúcnosti

Budova tejto nemocnice (presnejšie, tri zlepené 100-ročné budovy) dáva do budúcna jasné limity rozvoja. Nemocnica pozostávajúca z bludiska chodieb, schodov a výťahov nemá šancu stať sa flexibilnou.

S pribúdajúcim počtom starých pacientov s množstvom diagnóz bude logistika v priestorovo roztrieštených nemocniciach zaberať stále viac drahocenného času personálu. Plávajúce lôžka sú ideou starou najmenej 25 rokov a v ostatných rokoch sú považované za jednu z kľúčových vlastností pre efektivitu nemocnice.

Ich logika spočíva vo vytvorení virtuálnych oddelení, ktoré si fyzické lôžka zdieľajú podľa potreby. Len máloktorá stará budova však umožňuje naplno rozvinúť potenciál plávajúcich lôžok.

Dáta stále chýbajú, papier nie

Počas prvých 40 minút som zas a znova odpovedal: „Nie, alergie nemám. Lieky neberiem.“ S pacientom stále necestujú takmer žiadne dáta. Prepustení ste s konkrétnymi odporúčaniami na ďalšie vyšetrenie.

To v realite znamená, že s prepúšťacím papierom v ruke si idete vybavovať papierový výmenný lístok (e-výmenné lístky existujú už 4 roky, ale sú stále skôr raritou) a následné telefonáty.

Chápem, že termín u špecialistu sám z neba nespadne. No „papierovosť“ všetkých procesov je v roku 2023 ešte stále zarážajúca.

Martin Vlachynský
INESS

© ozdravme s.r.o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.