To je veľmi ťažká otázka. Žilina je špecifický prípad — keby nebola vedľa Martina, povedal by som, že áno. V tomto prípade je to na diskusiu. V žiadnom prípade nechcem povedať, že by som žilinskú nemocnicu sprivatizoval, to určite nie. Ale stojí to za prehodnotenie. Pôvodne to mala upratať optimalizácia siete nemocníc, ktorá mala postupne vyprofilovať tú základnú sieť — tá by potom ostávala čisto v rukách štátu. To celé, žiaľ, dosť nepekne zišlo z cesty.

Priamo o privatizáciu mi pritom nejde. Existuje predsa aj model, kde nemocnicu prevádzkuje vyšší územný celok v spolupráci s mestom a univerzitami. Je to pre vás alternatíva alebo je vaše stanovisko jednoznačné — že toto má ostať nemocnica, ktorú zriaďuje ministerstvo zdravotníctva?

Za súčasných podmienok je to nemocnica, ktorú zriaďuje ministerstvo. Neviem si technicky predstaviť, čo by sa muselo stať, aby sme ju dali do privatizácie — ani si neviem predstaviť, kto by bol záujemca. Všetko je tvarovateľné, ale to rozhodnutie by sa malo v každom momente prehodnocovať podľa jediného kritéria: musí to priniesť zásadný benefit pre pacienta. Keď ho tam nevieme nájsť, má to ostať v rukách štátu.

O tieto nemocnice teda neprejavuje záujem nikto. Nie je práve to varovný signál?

Je to varovný signál. S týmito nemocnicami určite niečo musíme urobiť. Žiaľ, za posledné tri-štyri roky sa s nimi neurobilo nič. Aj keď to nikto neberie ako systémové riešenie — kedysi bývalo zvykom robiť v nejakých vlnách oddlženia. V poslednej dobe sa nezrealizovalo nič. Ten stav je fatálny.

Ten dlh pritom stúpal aj počas Mareka Krajčího, aj počas éry Vladimíra Lengvarského. Do štátnych nemocníc sme naliali 191 miliónov, a to dvakrát za dva roky — a výsledkom je najvyšší dlh v histórii. Ako je to možné?

Ešte v roku 2022 alebo 2023 sme mali najnižšie tempo nárastu dlhu a samotný dlh bol najnižší. Za posledné dva-tri roky sme to dostali do najvyššieho extrému. To znamená, že sa niečo robí zle. Vtedy sa nám podarilo znížiť dlh a zastaviť tempo rastu vďaka covidu — z Európskej únie zrazu spadla na stôl kopa voľných finančných prostriedkov, ktoré boli veľmi vhodne nasmerované do nemocníc.

A to celé sa pritom odohralo ešte pred plánom obnovy, však?

Nie, hovoríme o predchádzajúcej vrstve. Keď sa to rozbiehalo, po dohode ministerstva zdravotníctva a ministerstva regionálneho rozvoja — to viem pomerne presne, lebo som vtedy sedel na stoličke generálneho riaditeľa sekcie eurofondov — sa nám v rámci operačného programu IROP podarilo presunúť ďalších zhruba 150 miliónov do zdravotníctva. To bola prvá pomoc. Potom prišiel plán obnovy ako ďalší nástroj nad tým. A pri rozdeľovaní kapitálových výdavkov — to bol vtedy balík okolo sto miliónov — sme peniaze nalievali najmä tam, kde bolo najviac dlhu. A zrazu sme pozorovali, ako sa tie nemocnice začali zlepšovať.

Časť eurofondov ste teda presunuli na splácanie dlhu?

Časť na bežné nákupy. Nemocniciam sa vytvoril finančný buffer — nemuseli si odkladať bokom peniaze na nákupy, ktoré inak museli pokryť. Začali sa vyplácať dodávatelia, prestali sa robiť splátkové kalendáre. Začalo sa im ľahšie dýchať, nemocnice sa nadýchli a začalo sa to trošku samo ozdravovať. Túto vec však treba kultivovať a ďalej investovať — nedá sa rok-dva investovať tam, kde sa dvadsať rokov poriadne neinvestovalo. Ten investičný dlh je v miliardách eur.

Poďme k riešeniam. Privatizácia nie, zmena štruktúry asi tiež nie — tak čo? Sú to tie riešenia, ktoré predstavil minister zdravotníctva Kamil Šaško? Tých osem bodov, ktoré majú ozdraviť nemocnice? Rudolf Zajac na ich margo povedal, že ho bude veľmi zaujímať, ako chcú oživiť mŕtvolu.

Bude to veľmi ťažké, obzvlášť na základe tých ôsmich bodov. Zaujímavé je, že ten materiál takmer vôbec nepracuje s témou dlhu — a nepracuje s ňou žiadny materiál ministerstva za posledné tri roky. Ja tú tému sledujem denne, lebo sám pôsobím v dodávateľskom sektore a stretávam sa s firmami, ktoré boli nastavené na to, že príde oddlženie, prežívali, čakali — a paradoxne najviac trpia tie slušné firmy. Za posledné tri roky som nezachytil žiadnu správu, čo ministerstvo s tým dlhom plánuje robiť.

Tak čo by sa teda s tým dlhom malo robiť?

V prvom rade — ten dlh v nemocniciach nevytvárajú nejaké temné entity zo súkromného sektora. Každý výdavok má mať hospodárnosť, účelnosť a efektívnosť. A podľa nákupných cien, ktoré denne vidím, vieme nákupy nemocníc zefektívniť strašným spôsobom.

To už hovoríte o centrálnom nákupe?

O centrálnom nákupe, ale nie v tej podobe, čo máme dnes. Slovensko je taký malý a nepodstatný trh, že nám veľkí dodávatelia ceny nedajú. Dlhé roky sme masírovaní tým, že Slovensko má najlepšie ceny tovarov, služieb aj liekov — a nie je to pravda. Prvá vec, ktorú by som urobil, je, že by som išiel do Čiech a poprosil ich, či sa môžeme pripojiť k ich nákupom. Skúsil by som získavať ceny ako na jeden spoločný trh — ako Československo.

To je prvý bod — zlacnenie obstarávania. Samo o sebe zadlžovanie nevyrieši, len ho spomalí. Čo ďalej?

To je výdavková strana. Ale obrovskú časť tvoria mzdy a k tým sa ešte dostaneme. Dôležité je zmeniť systém tak, aby bola efektivita odmeňovaná. A v prvom rade treba napratať príjmovú stranu nemocníc.

Sú tie príjmy naozaj nízke? Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou predsa každý kvartál zverejňuje, že najlepšie platené sú práve štátne nemocnice.

Áno, štátne sú platené najlepšie. Ale to, že niekto je platený najlepšie, neznamená, že je platený dostatočne. Sú tam nuansy, kde by si nemocnice príjmovú stránku voči poisťovniam mohli vylepšiť. Nehovorím, že tam bezbreho nalievať — musí to byť naviazané na efektivitu z pohľadu pacienta. A nemocnice dokážu robiť aj doplnkové činnosti, zlepšovať si príjmy mimo platieb od poisťovní. Čítal som nedávno, ako sa s tým vysporiadali v Izraeli — nemocnica má obrovský priestor si zaujímavo zarobiť napríklad zapojením do startupov.

Veď doplnkové činnosti môžu nemocnice robiť aj dnes, nie?

Môžu, ale nerobia. Je to úloha vrcholového manažmentu nemocnice a, žiaľ, robotu riaditeľa nemocnice netreba nikomu závidieť.

Otvorili ste tému platov. Slovenské nemocnice dávajú niekedy až 92 percent disponibilných príjmov na platy. A obrovský platový skok nastal práve vtedy, keď ste boli generálnym tajomníkom služobného úradu a Vladimír Lengvarský bol ministrom. Bolo to tesne pred Vianocami, bola z toho koaličná kríza a skončilo to kapituláciou ministerstva a totálnym víťazstvom Lekárskeho odborového združenia. Spravili ste vtedy chyby?

Chyby sa určite spravili na všetkých stranách. Ale treba povedať jednu dôležitú vec: ten problém sa ťahal niekoľko rokov, ešte od ministra Ivana Uhliarika. Nebol neriešený preto, že by ministri zdravotníctva nechceli — väčšinou to nechce minister financií. A dohnalo sa to na hranu práve v období, keď to trafilo Lengvarského. Treba objektívne povedať, že tie platy sa zvýšiť mali a museli.

Lengvarský pritom žiadal peniaze na zvýšenie platov už na jar — a rezort financií viedol Igor Matovič. Čiže problém ležal skôr tam?

Áno, bol hnaný odkladaním problému zo strany ministerstva financií. Situácia bola dohnaná až do veľkého extrému, kde sa diali aj isté iracionality.

Nie je to vlastne aj vaša zodpovednosť? Korene platového automatu siahajú ešte k ministrovi Uhliarikovi a k vášmu obdobiu. Kamil Šaško ho potom len zdedil — a bol ešte štedrejší, lekárom dal viac, než pýtali.

Platy lekárov idú mimo štandardnej agendy generálneho tajomníka služobného úradu. Nechcem povedať, že by som sa nepodieľal na politickej zodpovednosti — dokonca som bol pri tom, keď sa formovalo znenie memoranda. To bolo obdobie, keď sa diali pomerne veľké iracionality. Treba povedať A aj B: tie platy sa mali presadiť, ale zároveň sa mali vyvinúť aj mechanizmy.

Hovoríte, že platový automat je v poriadku?

Bol by v poriadku, keby sa k nemu doplnili audity, z ktorých by benefitoval pacient. Nech majú aj najväčší plat na Slovensku — ale musí z toho prichádzať zásadný benefit pre pacienta.

Ako motivuje lekára robiť viac, keď má plat istý? Sám si neviem predstaviť, čo by ma hnalo do väčšieho výkonu, keby som mal výplatu istú bez ohľadu na to, koľko urobím.

Netreba sa na slovenské zdravotníctvo pozerať ako na uzatvorený celok. Máme tu voľný pohyb pracovnej sily po celej EÚ. To, že Slovensko muselo pristúpiť ku zmenám v platoch lekárov, bolo vyvolané aj tým, že nám lekári mizli do zahraničia. Keď zadefinovali, že je to o platoch, štát musel urobiť všetko, aby ich tu udržal.

Takže vám je platový automat sympatický, alebo nie?

Nie je mi sympatický. Beriem ho ako systémovú nutnosť, ktorá v prospech pacienta pomohla udržať pracovnú silu na Slovensku.

Veď to je presne argument Petra Visolajského — že práve vďaka tým platom tu lekári ostali, nie?

Potiaľto áno. Ale hovorím aj B: na toto všetko by mali byť naviazané mechanizmy — a stále sa to dá spraviť. Mojou ideou je, aby sa mzdy od istej úrovne dali korigovať koeficientom závislým od hospodárskeho výsledku nemocnice. Lekári tvoria výdavky — žiadanku na prístroj podpisuje lekár. Keby sa mali podieľať na hospodárskom výsledku, vtedy by to začalo fungovať.

Ale 65-ročný podpriemerný lekár podľa tohto automatu zarába viac ako 45-ročný excelentný kardiochirurg. Čo s tým?

V tejto fáze to úplne jasne neviem predstaviť. Máme tu nejaké rozostavenie figúrok na šachovnici a neviem si predstaviť, ako prinútiť lekárov vzdať sa polovice platu. To sa nedá. V tomto štádiu už nevieme spraviť krok späť.

Dobre, základná otázka. Za Sme rodina: platový automat zrušiť, alebo nezrušiť?

To je otázka, na ktorú v tomto štádiu neviem odpovedať.

Neviete, alebo nechcete?

Neviem a ani nechcem.

Tým pádom z vás nebudem ťahať viac. Poďme k plánu obnovy. Prijímal sa v čase, keď ste boli na ministerstve. Boli to bombastické titulky o generačnej šanci — Marek Krajčí vybavil 1,3 až 1,4 miliardy. Dnes je jún, do konca mesiaca by sme mali celý plán obnovy minúť a kadečo malo byť hotové. Čo sa s tou generačnou šancou stalo?

Predikcie nie sú dobré, hoci nerád odsudzujem niečo, čo ešte neskončilo. Klobúk dole, Krajčí priniesol veľmi veľký balík. Ale — a nech to neznie blbo — stále je to iba miliarda. To je zhruba desať percent rozpočtu na zdravotníctvo. Pánboh zaplať za ňu, ale potrebujeme ďaleko viac, a nie takých náhodných príjmov. Časť plánu obnovy sa napísala ako zoznam snov. Keby som sníval, snívam to rovnako — ale chýbalo realistické uchopenie toho, čo za ten čas reálne dokážeme.

Vráťme sa k tomu od začiatku. Moja spomienka je, že vtedajší minister Krajčí povedal: všetko dáme štátnym nemocniciam, koniec diskusie. Aký bol váš postoj?

Plán obnovy sa písal za neho, písali to jeho ľudia. Ja som to, ako generálny riaditeľ sekcie eurofondov, nepísal. To, čo tam bolo, bolo pomerne zrejmé, nič prekvapivé. Horšie bolo, že nikto nehodnotil, či to dokážeme kapacitne reálne urobiť — preto niektoré veci dodnes nie sú splnené. A hoci sa dnes ukazuje prstom, veta o tom, že prostriedky pôjdu bez ohľadu na to, kto je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, tam bola posunutá ešte za Krajčího. To znamená, že zadné vrátka pre súkromný sektor boli otvorené už vtedy.

Nezohral v tom rolu aj protest Asociácie nemocníc Slovenska na Európsku komisiu, ktorá pôvodné nastavenie označila za diskriminačné?

Presne tak. Za tie roky, čo som robil eurofondy, viem, že Európska komisia je v tomto tvrdá a zásadová. Akonáhle sa štát snaží zvýhodňovať štátny sektor a dávať súkromný bokom, v momente na to udrie. Filozoficky s tým súhlasím. Mám len jednu morálnu dilemu — kto ostane vlastníkom toho majetku. To však bolo v pláne obnovy elegantne ošetrené vyrovnávacími mechanizmami a schémami štátnej pomoci.

Problém bol, že to celé meškalo. Mal som dojem, že Lengvarský by bol rád postupoval rýchlejšie, no nemohol — je to tak?

Nie je tajomstvom, že v tom čase vzniklo na úrade vlády akési tieňové ministerstvo zdravotníctva, pod gesciou Eduarda Hegera. K personálnym otázkam by som sa nerád vyjadroval. Ale niektoré veci v ňom mali svoju vlastnú predstavu — a začali narážať tie sny, ktoré niekto napísal ako sen, na realistické uchopenie. Niekto niečo vymyslel ako sen a ty to máš potom naplniť v realite. To sa veľmi ťažko robí.

Učebnicovým príkladom sú asi Rázsochy, však?

Presne. Verejné obstarávanie na Rázsochy bolo rozbehnuté ešte z čias ministerky Kalavskej, bol tam dobrý projekt — a v jednej dobe sa to absolútne iracionálne stoplo takmer na trištvrte roka, ktorý sa potom veľmi ťažko dobiehal. Tá istá skupina nechcela pochopiť, že verejné obstarávanie sa dá zrušiť len za parametrov, ktoré hovorí zákon. V hre boli štyri-päť firiem, ktoré do takého tendra dali nemalé peniaze. A zrazu niekto chcel úplne nové obstarávanie na úplne nový režim. Ešte začiatkom roka 2023 bola podľa mňa šanca v Rázsochách pokračovať. Potom prišla úradnícka vláda a prepla sa do módu „len svietiť, nič nepokaziť" — a tam tá nádej definitívne zhasla. Pánovi Palkovičovi nechcem krivdiť, že by zásadne zlyhával. Ale nemal niekto po voľbách začať snívať o tom, že zbúra Ružinov a postaví na jeho mieste Rázsochy, prípadne ich premiestni do Vajnor.

Vaše meno sa spája s jednou kontroverziou — posledným rozhodnutím Vladimíra Lengvarského, ktorý tesne pred odchodom z postu ministra vyhlásil víťazov projektov z plánu obnovy na výstavbu a rekonštrukciu nemocníc. Masívne uspela firma Agel s viacerými projektmi, plus nemocnice v Spišskej Novej Vsi, Poprade a Bardejove. Denník Postoj na vás spustil silnú kritiku, že ste boli jedným z ľudí, ktorí o tom rozhodovali.

Tá kritika bola pomerne veľká. Spresním to. Bol som spojený najmä s tým, že som v tom čase sedel v dozorných radách niektorých nemocníc. Dozorná rada je entita s prakticky nulovou právomocou — mne to skôr pripadá ako mediálna barlička. Vznikla ako kľúčový nástroj na oddlženie za ministra Druckera, ako odpoveď na otázku, čo urobiť, aby sa nemocnice ďalej nezadlžovali. Plán obnovy navyše nikdy nebol v portfóliu mnou riadených odborov. Na výber projektov bol vydaný samostatný mechanizmus — taký zložitý a kombinovaný, že ani keby niekto chcel, nedokáže ho ovplyvniť. Ja som reálne nemal žiadny vplyv ani cez dozorné rady, ani na výber projektov.

Lenže v dozorných radách viacerých z tých nemocníc, ktoré nakoniec uspeli, ste sedeli práve vy. Nevidíte v tom problém?

V Poprade, Skalici, myslím, že troch — z hlavy to neviem, je to nepodstatné. Zástupcovia ministerstva sú v dozorných radách zadarmo, preto sa preferuje obsadzovať ich ľuďmi z ministerstva, aby nemocnica nemusela platiť externistov. Aj keď som odišiel z ministerstva, ešte dlho som musel ostať v tých orgánoch, lebo nevedeli nájsť náhradu. Že tie nemocnice uspeli, je úplne irelevantné. A z toho obrovského balíka 99 percent zobrali štátne nemocnice — aj Poprad je štátna nemocnica. Vôbec sa nedá povedať, že by peniaze boli vyhodené na stranu súkromníkov.

Tá kontroverzia sa však spája skôr s nemocnicou v Čadci — tá uspela, no financie nakoniec nedostala. Čo sa tam podľa vás stalo?

To je otázka najmä na tých, ktorí ten proces vyhodnocovali. Vznikla trošku v chaose a pod časovým tlakom — rôznili sa dátumy predkladania projektov. Zákon hovorí, že konanie nastáva predložením žiadosti o nenávratný finančný príspevok, a táto časť je nespochybniteľná: predložili to načas a v poriadku. Ja sám ani neviem, kde presne je problém. Za tie dlhé roky v eurofondoch som tisíckrát zažil, že niečo je na hrane a pravidlá to nedokážu obsiahnuť — vtedy sa spraví komisia, urobí sa záznam a zahlasuje sa. Z môjho pohľadu je to absolútne zbytočná senzácia.

Odmietate akékoľvek pochybenie?

Pochybenie ani nemám aké mať — ja som ten projekt nepredkladal a je to štátna nemocnica. Hľadať tu senzácie je zbytočné.

Počas pôsobenia na ministerstve ste spolupracovali aj s dnešnými aktívnymi politikmi - s Oskarom Dvořákom, ktorý mal na starosti optimalizáciu siete nemocníc, aj s Petrom Stachurom, dnešným zdravotníckym lídrom KDH. Ako vnímate týchto dvoch?

Vnímam ich v rôznych rovinách. Oskara považujem za veľmi dobrého a šikovného kolegu, ktorý vo svojej agende urobil pomerne veľa. Nemyslím si, že by mal vnútornú potrebu hádzať polená pod nohy súkromníkom na úkor pacienta. So Stachurom som pracovne tiež nezažil nič, čo by bolo na hrane — ale do kategórie obľúbených kolegov, ako je Oskar, by som ho nedával. Politicky sa mi pri ňom zdá až priveľa politikárčenia na úkor súkromného sektora a trošku okaté získavanie politického kapitálu na konšpiráciách.

Poďme ešte k Sme rodina. Jedným z výsledkov toho, keď Boris Kollár zabŕdol do zdravotníctva, sú aj lieky — strana zvýšila všetkým deťom a dôchodcom limity na doplatky a Kollár rád používa príklad, že jeho deťom „platíme Sunar". Ustanú teraz, keď ste v strane vy, takéto populistické vlny?

Mám dostatočne veľký priestor nastaviť si mantinely. Ale buďme realisti — rušiť niečo je ťažké. Nemôžem hovoriť za celú stranu, musel by som vnímať, čo koho viedlo k tomu pôvodnému rozhodnutiu. Naučil som sa, že najprv treba viesť stranícku politickú diskusiu, a tam, kde to presahuje do sociálnej sféry, má predseda strany, ktorá sa profiluje aj ako sociálna, právo veta. Každá strana má svoju DNA. Na druhej strane som rád, že som v type strany, kde si predseda vie buchnúť po stole, aby si to upratal. Predsedu má každá strana — ale nie každý je naozaj predsedom.

Posledné mesiace sa hovorí, že posilami Sme rodina by mohli byť Richard Sulík a Jana Cigániková. Privítali by ste tieto akvizície, alebo ste skôr oponentom ich príchodu?

K tejto téme sa nerád vyjadrujem — to rozhodnutie ešte zreje na oboch stranách. Čo sa týka pána Sulíka, v zdravotníctve mi osobne nevadí, do interakcie sme prišli párkrát. Zarezonovalo mi pár jeho geopolitických názorov, ktoré boli trošku na hrane. Ale aj on by sa musel prispôsobiť DNA strany. S Jankou sa poznáme dlhé roky a nemám s ňou žiadny problém — už sme v minulosti spolupracovali a nemyslím si, že ide mimo toho politického smerovania, ako som ho načrtol. Rozumieme si, možno len drobné hrany.

Na záver rýchla hra — koho si vyberiete:

Baláž alebo Dolinková?

Baláž.

Baláž alebo Šaško?

Baláž.

Baláž alebo Stachura?

Baláž.

Baláž alebo Dvořák?

Nechcem uraziť ani jedného, môžem povedať, že obaja nie. Ale Dvořák.

Dvořák alebo Szalay?

Szalay.

A Szalay alebo Ferjančík?

Tak to by asi pôsobilo blbo, keby som povedal sám seba.