Otázka je identická už minimálne dve dekády a znie: ako zastaviť generovanie dlhov štátnych nemocníc? Túto otázku sme na našich stránkach položili opakovane viacerým hosťom redakčných podcastov.

V máji 2024 odpovedal vtedy nový štátny tajomník Michal Štofko: „Plán existuje, bol zverejnený ako dôvodová správa programovej vyhlášky.“

V máji 2025 odpovedal Dávid Mézes, generálny riaditeľ sekcie centrálneho riadenia nemocníc: „Do minulosti vám neviem zodpovedať.“

Koncom roka 2025 odpovedal opäť Štofko, tentoraz na pódiu konferencie ozdravme: „To, že nemocnica má náklady, neznamená, že sú to oprávnené náklady. To ešte nevie nikto.“

V apríli 2026 odpovedal šéf zboru poradcov ministra Kamila Šaška Matej Bobovník na konferencii Vizionári: „Uvidíme.“

Medzi prvou a poslednou odpoveďou narástol dlh štátnych nemocníc zo 652 miliónov eur na vyše 1,07 miliardy. Štyri rôzne formulácie toho istého: nemáme plán. Máme zámery. Máme stratégie. Máme audity. Máme ozdravné plány, plány na centrálne obstarávania a memorandá. Nemáme len jedno — to, čo nasleduje, keď nemocnica plán neplní. Celé to pripomína expremiéra Eduarda Hegera, ktorý si po dlhých mesiacoch konečne priznal, že sa z Plánu obnovy a odolnosti nestihnú postaviť Rázsochy. Vo svojej legendárnej reakcii vtedy povedal, že sa síce postaviť naozaj nestihnú, no plán to bol dobrý.

Tu je príbeh tých dvoch rokov.

{{suvisiace}}

Máj 2024: „Plán na zastavenie zadlženia existuje“

Michal Štofko sedel v podcaste ozdravme začiatkom mája 2024. V tom čase bol osem mesiacov vo funkcii prvého štátneho tajomníka. V podcaste sme sa okrem iného rozprávali aj o dlhoch štátnych nemocníc. Zaznela aj otázka, čo chce ministerstvo robiť s tým, že štátne nemocnice dlžia približne 1,2 miliardy eur (vrátane záväzkov v lehote splatnosti) a kedy bude predstavený plán, ako ich oddlžiť alebo aspoň zastaviť ich ďalšie zadlžovanie. Štofkova odpoveď bola priamočiara:

„Plán na zastavenie zadlženia existuje, bol zverejnený ako dôvodová správa programovej vyhlášky. Je to zatiaľ len plán, ktorý má len za cieľ zastaviť aktuálny nárast dlhu pre rok 2024.“

Aký „plán“ Štofko myslel?

Plán, na ktorý Štofko v máji 2024 odkazoval, je vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 55/2024 Z. z. — programová vyhláška na rok 2024, ktorá vyšla v marci 2024, dva mesiace pred Štofkovým podcastom.

V právnom obsahu však samotná vyhláška neobsahuje žiadny mechanizmus zastavenia zadlžovania nemocníc. Stanovuje len, koľko musia zdravotné poisťovne minimálne zaplatiť za jednotlivé typy starostlivosti — ústavnú, ambulantnú, lieky, špeciálny zdravotnícky materiál.

Do štátnych nemocníc šlo v rokoch 2024 & 2025 382 (191 miliónov ročne) miliónov eur navyše. Tých 191 miliónov eur pre štátne nemocnice je viazaných na splnenie KPI: ak nemocnica indikátory nesplní, dostane menej peňazí. Ako Mézes o rok neskôr otvorene priznal, menej peňazí znamená väčší dlh, nie menší.

Pažitný a Zajac vo svojej štúdii Udržateľnosť slovenských nemocníc túto vyhlášku rozoberajú samostatne a nazývajú ju politickým usmerňovaním rozdeľovania peňazí:

„Programová vyhláška znamená politické usmerňovanie rozdeľovania peňazí. PV prenáša politické rozhodnutia priamo do finančných tokov, častokrát obchádza objektívne hodnotenia efektívnosti a len krátkodobo rieši sociálne alebo politické tlaky, čím dlhodobo deformuje systém. Dôsledkom je chronické podfinancovanie niektorých segmentov a prefinancovanie iných, ale tiež rozptýlená zodpovednosť medzi ministerstvo a poisťovne bez jasného vlastníka problému.“

Plán, ku ktorému Štofko v máji 2024 odkazoval ako k riešeniu zadlžovania, teda v skutočnosti zadlžovanie nezastavuje. Definuje len, ako sa peniaze prerozdelia. Mechanizmus, čo nasleduje, keď nemocnica skončí v strate, v ňom nie je. Štofko si tým podpisom v máji 2024 v skutočnosti predznamenal odpoveď, ktorú o rok neskôr Mézes vyslovil priamo: „Prečo sa to doteraz nepodarilo? Neviem.“

Čo ten plán obsahoval? Štofko vymenoval konkrétne nástroje. Po prvé, do nemocníc malo ísť 191 miliónov eur navyše — peniaze viazané na splnenie kvalitatívnych ukazovateľov:

„Identifikovali sme tzv. kvalitatívne indikátory, ktoré musia tieto nemocnice napĺňať, aby sa tá suma rozdeľovala medzi ne. Riešime výšku očakávaného hospodárskeho výsledku jednotlivých nemocníc tak, aby sme férovo rozdeľovali aj túto sumu a v maximálnej možnej miere znižovali stratu.“

Po druhé, ministerstvo malo začať priamo vstupovať do procesov nemocníc. Štofko o tom hovoril takto:

„Ideme cestou dynamických nákupných systémov. Ideme cestou centrálnych obstarávaní. Ideme cestou centralizácie určitých častí riadenia, kontrolingu, kolektívnych zmlúv.“

Tu treba urobiť drobnú odbočku, ktorá sa neskôr ukáže byť pointou. To, čo Štofko v máji 2024 menoval ako kroky, ktoré sa rozbiehajú, sa o dva roky — v apríli 2026 — budú na konferencii v hoteli Bôrik prezentovať ako osem reformných opatrení, ktorými chce Šaškovo ministerstvo zlepšiť hospodárenie nemocníc. Centrálne obstarávanie liekov. Centrálne obstarávanie zdravotníckej techniky. Centrálne obstarávanie špeciálneho zdravotníckeho materiálu. Výkonnostné ukazovatele. Posúdenie kolektívnych zmlúv. Päť z ôsmich opatrení z apríla 2026 vymenoval Štofko ako prebiehajúce už v máji 2024.

K téme transformácie nemocníc na akciové spoločnosti — k otázke, na ktorú narazí každá ďalšia diskusia — sa Štofko vyjadril vyhýbavo, ale otvorene priznal, že sa o tom rokuje:

„Klamal by som, keby som povedal, že sa o tom nikto nikdy nerozprával. Mnohé politické strany aj dnes otvárajú tému transformácie na akciové spoločnosti. Za mňa je to však strašne drahé riešenie. V čase, keď sme v požiadavkách konsolidácie 1,5 miliardy eur, je to veľmi ťažko predstaviteľné, že by sme boli schopní ísť do transformácie na akciové spoločnosti.“

A na otázku, či ministerstvo vopred počíta s tým, že nemocnice skončia v strate, odpovedal s pozoruhodnou úprimnosťou:

„Je máj. Bolo by veľmi naivné očakávať, že štátna nemocnica sčista-jasna, bez akýchkoľvek opatrení zrazu bude v pluse.“

Tá veta je dôležitá. Štofko v máji 2024 nemá ilúzie. Vie, že rok 2024 sa nezachráni, vie, že nemocnice skončia v strate, vie, že dlh narastie. Hovorí to nahlas. Plán teda nie je o tom, aby sa rok 2024 ekonomicky zázračne otočil — plán je o tom, aby sa rast dlhu pribrzdil a aby sa od ďalšieho roka začalo niečo meniť. Dnes už vieme, že nemocnice skončili v roku 2024 v strate a rok 2025 dokonca v rekordnej strate.

Je to férová pozícia.

Čo z nej zostane o rok, je už iný príbeh.

{{odporucane}}

Máj 2025: „Prečo sa to doteraz nepodarilo? Neviem“

O rok neskôr si do tej istej podcastovej stoličky sadol Dávid Mézes, generálny riaditeľ sekcie centrálneho riadenia a pridružených organizácií ministerstva zdravotníctva — útvaru, ktorý v máji 2024 ešte neexistoval. Vznikol 1. októbra 2024 ako míľnik plánu obnovy. Mézes nastúpil v auguste 2024 a od októbra dostal pod kontrolu devätnásť štátnych nemocníc.

Keď v máji 2025 prišiel do podcastu, debata mala jednu prirodzenú otázku: čo sa stalo s plánom, ktorý mal podľa Štofka pribrzdiť rast dlhu v roku 2024?

Pribrzdený nebol.

Mézes prišiel s číslami. Dlh štátnych nemocníc bol v roku 2023 na úrovni 652 miliónov eur. Koncom roka 2024 narástol na 697 miliónov. To je 45 miliónov za rok — teda nie pribrzdenie, ale pokračovanie trendu. A potom prišiel apríl 2025, keď dlh dosiahol 790 miliónov eur. Za štyri mesiace narástol o 93 miliónov. Z toho 447 miliónov tvoril dlh voči Sociálnej poisťovni, zvyšok voči dodávateľom.

„Tento rok áno,“ odpovedal Mézes na otázku, či sa dlh ešte zvýši. „Zvýši sa určite z objektívnych dôvodov.“

Predikcia ku koncu roka 2025: deväťsto až deväťstodvadsať miliónov eur. „Až miliarda,“ dodal Mézes. Predikcia sa naplnila do bodky. K 30. novembru 2025 dosahovali záväzky po lehote splatnosti trinástich nemocníc v gescii ministerstva zdravotníctva 969,73 milióna eur. Len za rok 2025 narástli v týchto nemocniciach o 272,5 milióna eur. Po zarátaní vojenských nemocníc v Prešove a Ružomberku prekročil celkový dlh štátnych nemocníc už začiatkom januára 2026 hranicu 1,07 miliardy. Za rok a pol od Štofkovej odpovede o „existujúcom pláne“ narástol dlh o ďalšiu štvrť miliardy eur.

V podcaste nastal moment, ktorý definuje toto celé obdobie. Otázka znela jednoducho: prečo sa to v roku 2024 nepodarilo? Cieľ bol jasne komunikovaný, plán bol oficiálne zverejnený v dôvodovej správe programovej vyhlášky.

Mézes odpovedal:

„Do minulosti vám neviem zodpovedať, lebo som v podstate na ministerstve necelý rok. Centrálne riadenie vzniklo od 1. októbra. A teraz vám hovorím, že ja tu mám set desiatich-pätnástich opatrení a jasnú stratégiu, ako sa to podarí. Prečo sa to doteraz nepodarilo? Neviem.“

Človek zodpovedný za zadlžovanie devätnástich štátnych nemocníc, vyjadrujúci sa o pláne, ktorý existoval ako dôvodová správa programovej vyhlášky, hovorí: neviem, prečo to nefungovalo. Ja som tu nový.

Dlh nemocníc sa zvýšil aj napriek tomu, že do nich v roku 2024 naliali 191 miliónov eur. Tieto financie boli pre štátne nemocnice naviazané na KPI (kľúčové ukazovatele výkonnosti), ktoré mali plniť. Problém je, že ak nemocnice KPI neplnili, nestalo sa nič. Teda možno dostali menšiu porciu z alokovaného rozpočtu, no to je všetko. Na konci dňa jednoducho vytvorili väčší dlh.

V rozhovore prišla otázka aj na mechaniku KPI. Ako vyzerá konzekvencia, keď nemocnica nesplní indikátory naviazané na 191 miliónov eur?

„Ak neplní tie KPI, tak v podstate dostane menej z alokácie, ktorú mala dostať, a iná nemocnica, ktorá ich plní, tak dostane viac.“

Ak teda nemocnica nesplní KPI, dostane menej peňazí. A keďže má fixné záväzky — mzdy, energie, dodávateľov — menej peňazí znamená, že chýbajúcu sumu pokryje tým, že nezaplatí faktúry. Čiže: nemocnica, ktorá nesplní indikátory zamerané na zníženie dlhu, je za to „potrestaná“ tým, že vytvorí nový dlh. A ten dlh nakoniec zaplatia daňoví poplatníci.

Tento trest je rovnaký, ako hrať v poslednej lige, z ktorej sa už nedá zostúpiť nižšie. Dôsledkom je, že koniec sezóny nikoho nezaujíma, lebo dôsledky neexistujú. Mézes túto paralelu nepoprel. Reagoval citáciou o tom, ako má každý riaditeľ svoju motiváciu, vedie rokovania s dodávateľmi a snaží sa o najlepší výsledok. Otázku, čo sa stane, ak ten výsledok nedosiahne, obišiel. V opačnom prípade by totiž musel priznať, že sa nestane nič.

Ak by mal niekto pochybnosti o tom, že sa nič reálne nestane, tak rok 2025 je toho dokonalým dôkazom. Riaditelia nemocníc boli v minulosti už odvolaní za kadečo, no za hospodársky výsledok len zriedkakedy. Za vytvorenie najväčších dlhov v priebehu jedného roka nebol odvolaný ani jeden jediný riaditeľ.

Podcast pokračoval. A potom prišla najjasnejšia odpoveď. Na otázku, prečo sa štátne nemocnice zadlžujú, padla v podcaste téza: lebo môžu. Lebo neexistuje konzekvencia. Mézes s tým nesúhlasil, ale na podporu svojho nesúhlasu uviedol jeden argument:

„Čo sa týka tých nemocníc, že lebo môžu — možno som v tomto kontroverzný, ale podľa mňa to nie je o tom, či je to akciovka alebo príspevková organizácia. Je to o tom, či máte dobre nastavené procesy.“

Pripusťme na chvíľu, že má Mézes pravdu (hoci nemá). Podľa tejto logiky by to znamenalo, že ani jedna jediná príspevkovka z portfólia ministerstva zdravotníctva nemá dobre nastavené procesy. A kto je za tie procesy zodpovedný? A naopak, znamená to, že všetky akciové spoločnosti majú procesy nastavené dobre? Touto optikou áno. Zásadný rozdiel však predstavujú tvrdé a mäkké rozpočtové obmedzenia — akciovky dlhy tvoriť nemôžu.

Pažitný a Zajac to vo svojej štúdii formulujú bez okolkov:

„Významným systémovým problémom je aj konflikt rolí štátu. Ten je súčasne vlastníkom nemocníc, regulátorom zdravotníckeho systému a tvorcom cenových a úhradových mechanizmov. V praxi to často vedie k nastavovaniu pravidiel tak, aby chránili štátne zariadenia, nie aby objektívne odrážali výkonnosť a kvalitu poskytovanej starostlivosti.“

Mézesov argument o „dobre nastavených procesoch“ tak naráža na fundamentálnejšiu vec, než sú procesy. Naráža na to, že štát nastavuje pravidlá hry tak, aby v nej štátne nemocnice prehrávať jednoducho nemohli — a tým ich aj zbavuje motivácie sa snažiť o víťazstvo.

Akciové spoločnosti — VÚSCH, Popradská nemocnica či Nemocnica sv. Michala — dlhy v takomto rozsahu nerobia. Príspevkové organizácie ich robia notoricky. Mézes túto skutočnosť priznal letmo:

„Tie naše akciovky, tam v podstate viete, koľko má zazmluvnené, kde má skončiť, lebo inak vy jednoducho nemôžete ísť do straty.“

A potom rýchlo zmenil tému.

Plán z roku 2024 nefungoval. Plán na rok 2025 už ani neexistuje — Mézes ho zhrnul jednou vetou: „Tento rok teda nezastavíme tvorbu dlhov.“ Plán je teraz na roky 2026, 2027 a 2028. Audity sa rozbehli v piatich z devätnástich nemocníc. Výsledky budú známe do konca roka 2025. Implementácia ich opatrení začne v roku 2026. A Mézes pri tom úprimne poznamenal:

„Ak chcete zmeniť 2025, tak by ste tu mali byť koncom 2023. To proste tak funguje. Je tam časový posun rok, rok a pol.“

Inými slovami: aby ministerstvo zachránilo rok 2025, malo začať konať rok pred Štofkovou odpoveďou o existujúcom pláne. Plán teda bol oneskorený o dva roky už v momente, keď ho ministerstvo prezentovalo. Mézes nedokázal toto meškanie dohnať.

Mézes si počas celého rozhovoru držal jednu líniu obrany: nezačal v tomto systéme on, on tu nie je dlho, on hovorí o budúcnosti. „Centrálne riadenie vzniklo od 1. októbra,“ opakoval. „Ja sa pozerám skôr na rok 2026, 2027.“ Je to legitímne stanovisko nového funkcionára. Lenže v ďalšom horizonte prídu ďalší noví funkcionári — priemerná životnosť ministra zdravotníctva na Slovensku je 537 dní, riaditeľov nemocníc ešte kratšia.

Plán z mája 2024 nefungoval. Plán z mája 2025 hovoril, že prvé výsledky uvidíme niekedy v roku 2026. Už teraz sa na tie výsledky tešíme.

Koniec 2025: „Implementovať budeme v šiestom roku“

Koncom roka 2025 sedel Michal Štofko pred mikrofónom znovu - tentoraz však nie ako sólo hosť. Konferencia ozdravme zhromaždila na pódiu päť ľudí, ktorí spolu pokrývali väčšinu peňazí pretekajúcich slovenským zdravotníctvom: Štofko za ministerstvo, Mongi Msolly za NÚSCH a Asociáciu štátnych nemocníc, Peter Lednický za Pentu Hospital International, Jozef Koma za zdravotnú poisťovňu Union a Beáta Havelková za AGEL. Neskôr sa pripojil Michal Tariška, generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne — najväčší veriteľ štátnych nemocníc.

Bolo to možno najreprezentatívnejšie publikum, pred ktorým mohol Štofko o stave hospodárenia hovoriť. Stalo sa tak pol roka po Mézesovej predikcii, že dlh sa do konca roka priblíži k miliarde, a rok a pol po Štofkovej vlastnej odpovedi, že „plán existuje“.

Otázka znela jednoducho: kde sú výsledky auditu, ktoré Mézes sľuboval na koniec roka 2025?

„Mali by byť tento rok, áno,“ odpovedal Štofko. Presný termín však neuviedol.

A keď padla otázka, čo bude nasledovať po výsledkoch auditu, prišla formulácia, ktorá zhŕňa celý príbeh:

„Ten audit má obsahovať aj nástroje, ktoré majú byť implementované... Verím, že budú nejaké ucelené závery a opatrenia, ktoré budeme môcť implementovať aj v šiestom roku.“

V roku 2026 už poznáme výsledky auditov nemocníc a poznáme aj nástroje, ktoré chce ministerstvo využiť na to, aby sa tvorba dlhov zastavila.

Peter Lednický (Penta Hospitals) pomenoval princíp, ktorý sa v štátnych nemocniciach zakorenil:

„Kým v Česku je normálny princíp ‚ako robiť a zarobiť‘, tak na Slovensku prevládol princíp ‚ako nerobiť a zarobiť‘.“

Lekár dostane plat za to, že existuje. Nie za to, že operuje. A keďže paušálna platba garantuje nemocnici peniaze bez ohľadu na výkon, nikto sa neunúva merať, či sa vôbec niečo udialo.

Hlavnou príčinou zviazaných rúk manažmentov je platový automat. Pažitný a Zajac ho v štúdii Udržateľnosť slovenských nemocníc opisujú ako mechanizmus, ktorý odmeňuje roky praxe — nie výkon:

„Platový automat zabezpečuje, že mzdy zdravotníckych pracovníkov rastú podľa vývoja priemernej mzdy [...]. Tento mechanizmus je z pohľadu odborárov kľúčový pre stabilitu personálu a znižovanie fluktuácie, avšak má svoje zásadné medzery. Nereflektuje efektivitu, produktivitu a kvalitu lekárov a mzdy lekárom garantuje len na základe kvalifikácie a počtu odpracovaných rokov.“

Ten istý platový automat bol pred trinástimi rokmi výsledkom kolektívneho rokovania s LOZ. Dnes je v pracovných zmluvách. Obišiel zákon a stal sa súkromnoprávnym záväzkom medzi nemocnicou a každým jej lekárom.

Mongi Msolly priniesol informáciu, ktorá by mala byť ústredným bodom akejkoľvek diskusie o reforme. Memorandum, ktoré určuje automatické zvyšovanie platov lekárov v štátnych nemocniciach, je už zabudované v pracovných zmluvách:

„Väčšina lekárov v štátnych nemocniciach má tento vzorec a tento automat v pracovnej zmluve. To znamená, že o tom už nerozhodujú odbory a nie je to len o najvyššom štandarde, ani Zákonníku práce či zmene zákona. Je to o pracovnej zmluve.“

Štofko to potvrdil. Pri zhruba 2 500 lekároch je platový automat priamo v zmluve. Aj keby sa zákon zmenil, zmluvy zostávajú v platnosti. Štát si podpisom memoranda zviazal ruky na roky dopredu — a ministerstvo to koncom roka 2025 priznáva, no bez akéhokoľvek návrhu, čo s tým urobiť.

A potom prišiel Michal Tariška. Štátne nemocnice mu v tom čase dlhovali približne 700 miliónov eur. Keď v roku 2023 nastupoval do funkcie, bolo to 490 miliónov. Dnes je dlh opäť na úrovni 700 miliónov. Mesačné nedoplatky odvodov za zamestnávateľa zo strany štátnych nemocníc sa zo 16–18 miliónov vyšplhali k 20 miliónom.

Čo sa s tým dá robiť?

„Robíme mäkké vymáhanie,“ priznal Tariška. „Pobočky v daných regiónoch navštevujú poskytovateľov, ktorí dlhujú. A samozrejme, poskytovatelia niekedy uhradia odvody za svojich zamestnancov, ale za seba ako zamestnávateľa takmer nikdy.“

Prečo nie tvrdé vymáhanie ako u každého iného neplatiča? Pretože podľa nálezu Ústavného súdu Sociálna poisťovňa nemôže siahnuť na zdravotnícke výkony nemocnice. Môže siahnuť na auto, ale to pri nemocnici s 200-miliónovým dlhom nie je vymáhanie - je to len gesto. Najväčší veriteľ je teda v pozícii, v ktorej pri 700-miliónovom dlhu robí len „mäkké vymáhanie“. A dlh napriek tomu rastie.

V tomto bode padla na Štofka tá istá otázka, na ktorú v podcaste ozdravme nedal odpoveď ani Mézes: prečo by riaditeľ štátnej nemocnice plnil KPI, keď sa mu v prípade neúspechu nič nestane — len dostane menej peňazí a vytvorí dlh?

Štofkov pokus o odpoveď začal: „To, že nedostanete peniaze...“

A vetu nedokončil. Pokračoval, že už je veľa hodín a nemá zmysel otvárať debatu o akciových spoločnostiach.

A medzitým sa stále tá istá otázka vracia ako bumerang: ako zastavíte zadlžovanie štátnych nemocníc?

V máji 2024 znela odpoveď: „Plán existuje.“ V máji 2025 znela: „Prečo sa to doteraz nepodarilo? Neviem.“ Koncom roka 2025 znie:„Implementovať budeme v šiestom roku.“

A v apríli 2026 — ako sme už písali na ozdravme — odpovie šéf zboru poradcov ministra Šaška na rovnakú otázku jediným slovom: „Uvidíme.“

Pripojte si k tomu krivku dlhu. Štyri odpovede, jeden trend.

Apríl 2026: Audit prišiel. Plán je rovnaký

Audit, ktorý mal mať závery do konca roka 2025, ich nemal. Audit, ktorý sa mal podľa Štofkových slov implementovať „v šiestom roku“, svoje prvé výsledky doručil 9. apríla 2026 — na konferencii „Zdravé nemocnice — silné zdravotníctvo“ v hoteli Bôrik. Päťmesačné oneskorenie.

A obsah?

PwC identifikovalo v auditovaných nemocniciach potenciálne úspory v objeme 91,3 milióna eur ročne. V prepočte na celú sieť hovoríme o 255 miliónoch. To by takmer pokrylo očakávanú stratu 228 miliónov eur. Hlavné položky: nadčasy, nadstav personálu oproti normatívu, benefity nad rámec zákona a kolektívnych zmlúv, odmeny, mzdy nad rámec platového automatu. Detaily sme spracovali v samostatnom článku — Kapor si rybník nevypustí. Audit odhalilhrobárov slovenského zdravotníctva — a opakovať ich tu nemá zmysel. Pre tento text stačí jedna veta:

Audit potvrdil to, čo všetci roky vedeli. A za roky, keď sme to vedeli a nič sa s tým nerobilo, narástol dlh o ďalšiu štvrť miliardy eur.

Ozdravme samé predpovedalo výsledok auditu v komentári LOZ vs. vláda 2,5:0,5 ešte v decembri 2024 — nadstav lekárov, podstav sestier, prázdne sály. PwC to v apríli 2026 kvantifikovalo do bodky.

A nielen ozdravme. Pažitný a Zajac diagnostikujú v štúdii Udržateľnosť slovenských nemocníc príčiny tohto stavu o úroveň hlbšie:

„Krátka priemerná dĺžka mandátu ministra zdravotníctva (približne 1,5 roka), politizácia regulačných inštitúcií, zásahy do riadenia dominantnej zdravotnej poisťovne a absencia dlhodobej strategickej vízie systematicky podkopávajú kontinuitu reforiem. Zásadné projekty ako zavádzanie DRG systému, reforma siete nemocníc či výstavba koncových nemocníc boli opakovane prerušované, modifikované alebo odkladané.“

Ostáva otázka, čo má ministerstvo s týmto poznaním urobiť.

Minister Kamil Šaško zhrnul odpoveď do ôsmich opatrení:

1. Centrálne obstarávanie liekov. Centrálny sklad liekov, rámcové zmluvy s automatickou aktiváciou pri poklese zásob. Veľké nemocnice = jedna rámcová zmluva, menšie = viacero nemocníc na jednu zmluvu.

2. Rámcové zmluvy na zdravotnícku techniku. Centrálne vysúťažené pre hlavné typy techniky podľa úrovne nemocnice. Súťažné podmienky bude posudzovať Útvar hodnoty za peniaze.

3. Centrálne nákupy špeciálneho zdravotníckeho materiálu. Rámcové zmluvy na hlavné typy materiálov s využitím centrálneho registra cien.

4. Zavedenie elektronickej dochádzky. Povinná evidencia bez možnosti spätných zmien bez odôvodnenia.

5. Výkonnostné ukazovatele a benchmarking. Súbor KPI pre jednotlivé oddelenia — počet výkonov, priemerná doba hospitalizácie, readmisie, komplikácie, čakacie doby — s väzbou na variabilnú zložku mzdy.

6. Cost-benefit analýzy investícií. Povinné ekonomické posúdenie pred kapitálovými výdavkami.

7. Povinné ozdravné plány s míľnikmi. Každá nemocnica v strate predloží plán s mesačným odpočtom voči vedeniu MZ SR. Riaditeľ nemocnice bude zároveň verejne vypočutý zdravotníckym výborom NR SR.

8. Riadená nútená správa. Krajný krok pri opakovanej strate napriek ozdravnému plánu — odvolanie riaditeľa a celého manažmentu, ustanovenie krízového manažéra, krízový ozdravný plán schvaľuje vedenie MZ SR.

A teraz si tento zoznam položme vedľa toho, čo v máji 2024— teda pred dvoma rokmi — hovoril Michal Štofko v podcaste ozdravme.

Štofko vtedy povedal:

„Ideme cestou dynamických nákupných systémov. Ideme cestou centrálnych obstarávaní. Ideme cestou centralizácie určitých častí riadenia, kontrolingu, kolektívnych zmlúv.“

Centrálne obstarávania. Centralizácia kontrolingu. Štyri z ôsmich opatrení, ktoré minister Šaško v apríli 2026 prezentuje ako reformné kroky, sú doslova tým, čo Štofko v máji 2024 spomínal ako prebiehajúce procesy. Ubehli dva roky a implementované nie je nič. Teraz sa tie isté body prezentujú znova — ako reforma. Po dvoch rokoch a štvrť miliarda eur dlhu navyše.

Nútená správa, ktorá v zákone neexistuje

O ôsmom opatrení sa toho v slovenských médiách napísalo veľa. Každá redakcia ho odcitovala ako bod číslo 8: „riadená nútená správa ako krajný krok“. Tri veci o ňom však nikto nepomenoval.

Po prvé. V platnej legislatíve takýto inštitút pre nemocnice neexistuje. Nútená správa ako právny pojem je v slovenskom zdravotníctve definovaná len pre zdravotné poisťovne. Zákon 581/2004 ju zveruje Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, formálne nezávislému regulačnému úradu. Procesný rámec, sankcie aj súdny prieskum sú jasne ustanovené a výkon je oddelený od zriaďovateľa poisťovne.

Pre nemocnice nič z toho neplatí. Ani zákon 540/2021 o sieti kategorizovaných nemocníc, ani zákon 578/2004 o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, ba ani zákon 576/2004 o zdravotnej starostlivosti takýto inštitút nepoznajú.

Po druhé. Vie to aj minister. 9. apríla 2026 na tej istej tlačovej konferencii v hoteli Bôrik, kde ôsme opatrenie predstavoval, povedal pre STVR: „Ak nič z toho nepomôže, zavedieme inštitút nútenej správy štátnej nemocnice.“

Slovo „zavedieme“ je v tej vete priznaním: tento inštitút v zákone jednoducho nie je. Šaško musí najprv predložiť novelu, presadiť ju v parlamente a počkať na jej účinnosť — až potom by mal v rukách nástroj, ktorý dnes prezentuje ako jedno z ôsmich existujúcich opatrení. Reálny dosah nútenej správy je teda na úrovni dôvery v to, že novela príde, prejde a bude funkčná. Pre nemocnicu, ktorá už dnes generuje stratu, je to opatrenie, ktoré zatiaľ neexistuje.

Po tretie. Aj keby novela prešla, narazí na väčší problém. Konflikt záujmov. Podľa predstaveného návrhu by ministerstvo zdravotníctva ako zriaďovateľ poslalo do nútenej správy svoju vlastnú nemocnicu. Núteného správcu — „krízového manažéra“ — by tej istej nemocnici menovalo to isté ministerstvo. Krízový ozdravný plán by schvaľovalo to isté ministerstvo. Celý proces by viedlo to isté ministerstvo. Zriaďovateľ,vykonávateľ, audítor a schvaľovateľ v jednej osobe. #Kocúrkovo

Ten istý úrad, ktorý štátnu nemocnicu desaťročia personálne obsadzuje, financuje, oddlžuje a politicky sponzoruje, by mal sám seba potrestať za to, že jeho vlastný manažment zlyhal. Riaditeľa, ktorého sám vymenoval, by sám odvolal. Vymenil by ho za iného nominanta, ktorého by tiež sám menoval. To nie je nútená správa. To je v lepšom prípade výmena vedenia, no v realite ide o bohapustú frašku.

Pažitný a Zajac vo svojej štúdii Udržateľnosť slovenských nemocníc presne túto schému pomenúvajú slovom „krížové vlastníctvo“: štát akozriaďovateľ, štát ako regulátor, štát ako platiteľ, štát ako audítor. Kritizuje sa to už desaťročia. Riadená nútená správa podľa Šaškovho návrhu by tento kríž neoslabila — naopak, priložila by k nemu ďalšiu krížovú rolu.

A je tu ešte jeden detail. Pri poisťovniach má nútenú správu na starosti ÚDZS — inštitúcia, ktorej predseda mal byť podľa pôvodného zámeru z roku 2004 nezávislý. Aj keď sa táto nezávislosť v praxi opakovane prelomila, formálne tam aspoň existuje. Pri nemocniciach neexistuje nič. Núteného správcu by si ministerstvo vyberalo z vlastných radov, bez akejkoľvek nezávislej regulácie.

Galaktický nezmysel. A je to ôsme z ôsmich opatrení, ktorými chce vláda zastaviť zadlžovanie nemocníc.

Elektronická dochádzka má rovnaký osud. Štofko o nej v máji 2024 nehovoril, ale Mézes o rok neskôr potvrdil, že je súčasťou auditu a centrálneho riadenia. PwC v apríli 2026 zistilo, že dve z piatich auditovaných nemocníc — UNB a FN Nitra — dochádzku stále evidujú na papieri. UNB je najväčšia nemocnica na Slovensku. Rooseveltka v Banskej Bystrici elektronickú dochádzku používa už roky — bez toho, aby ju k tomu ministerstvo muselo nútiť. Ozdravným opatrením číslo štyri je teda návrh, aby UNB v roku 2026 konečne urobila to, čo iná štátna nemocnica robí roky bez príkazu.

To je dôvod, prečo Martin Vlachynský z INESS na konferencii Vizionári o pár dní neskôr otvoril otázku, ktorú ministerstvo systematicky obchádza:

„Prečo centrálny nákup zavádza ministerstvo? Prečo kontrolu dochádzky zavádza ministerstvo? Prečo to nespraví manažment? Vcelku logicky by takéto niečo malo byť v úlohe manažmentu jednotlivých podnikov.“

Henrieta Tulejová z Advance Healthcare Management Institute to doplnila:

„Ja nevidím problém v manažmentoch nemocníc. Máme veľmi dobrý manažment, ale častokrát majú zviazané ruky tým, čo môžu alebo nemôžu robiť.“

Zviazané ruky. Pretože platový automat je v pracovných zmluvách. Pretože kolektívne zmluvy zaviazali nemocnice prijať späť všetkých 3 300 lekárov, ktorí sa po memorande s LOZ vrátili z výpovedí. Pretože riaditelia sú politickí nominanti so životnosťou kratšou ako minister. A pretože — a to je pri ôsmich opatreniach to najdôležitejšie — medzi nimi chýba to jediné, čo zo skúseností reálne funguje.

Ten istý audit PwC, ktorý identifikoval 91 miliónov eur potenciálnych úspor, priniesol aj jeden jednoduchý údaj: 42 miliónov eur zaplatili príspevkové organizácie na pokutách, penále a úrokoch z omeškania. 0,2 milióna eur v jedinej akciovke, VÚSCH. PwC formulovalo svoje odporúčanie diplomaticky: „Do budúcna je odporúčané analyzovať dopady právnej formy na hospodárenie nemocníc.“

A pripomeňme jednu vec, ktorá v rétorike ministerstva systematicky chýba: do štátnych nemocníc pritieklo v rokoch 2024 a 2025 cez programovú vyhlášku dodatočných 382 miliónov eur. Bez týchto peňazí by bola situácia ešte horšia. S týmito peniazmi narástol dlh aj tak — len za rok 2025 o 272,5 milióna eur v gescii ministerstva zdravotníctva.

Týchto 382 miliónov dodatočných peňazí teda nedokázalo stabilizovať dlh ani v jedinom kalendárnom roku. Aj toto je súčasť odpovede na otázku, prečo plán z mája 2024 nefungoval — peniaze tam pretiekli, ale dlh narástol napriek nim.

Medzi ôsmimi opatreniami ministerstva táto analýza chýba. Transformácia na akciové spoločnosti — riešenie, o ktorom sa Štofko v máji 2024 otvorene hovoril ako o „strašne drahom, ale v hre“ — je v apríli 2026 zo zoznamu vynechaná. Riadená nútená správa ako sankčný mechanizmus áno. Akciová spoločnosť ako právna forma s tvrdým rozpočtovým obmedzením nie. Vláda sa totiž v memorande s LOZ zaviazala, že na akciovky transformovať nebude. A memorandum platí.

Pažitný a Zajac to vo svojej štúdii Udržateľnosť slovenských nemocníc, publikovanej v marci 2026, formulujú bez diplomacie:

„Štátne nemocnice fungujú v prostredí tzv. mäkkého rozpočtového obmedzenia. Majú implicitnú istotu, že ich dlhy budú skôr či neskôr sanované štátom, čo výrazne oslabuje tlak na vyrovnané hospodárenie. Neexistuje reálne riziko bankrotu, a tak dochádza ku kumulovaniu dlhov.“

A o krok ďalej:

„Riešením zadlžených nemocníc, nízkej produkcie a neefektívneho riadenia by bola transformácia na akciové spoločnosti.“

Vlády sa o ňu pokúsili dvakrát — v roku 2005 a v roku 2012. Oba pokusy boli prerušené predčasnými voľbami. Tretí pokus v roku 2026 sa do ôsmich opatrení nedostal vôbec.

Martin Kultan z Dôvery to v diskusii Vizionári zhrnul:

„Akonáhle sa objaví téma ‚ideme oddlžovať‘, pre mňa sa to rovná správe, že nejdeme nič spraviť. Pozrel som si päť vĺn oddlžovania. Vždy boli ozdravné plány, vždy museli „krvou“ podpísať, že už sa bude hospodáriť vyrovnane. Nikdy sa nič nezmenilo.“

Šiesta vlna sa volá „ozdravné plány s míľnikmi“. Bod číslo sedem z ôsmich opatrení. To, čo nefungovalo päťkrát, skúsime šiestykrát.

A tak sa vraciame na začiatok. V máji 2024 Štofko sľúbil, že plán existuje. V máji 2025 Mézes priznal, že plán z 2024 nefungoval. V novembri 2025 Štofko priznal, že implementácia príde až v šiestom roku. V apríli 2026 minister Šaško predstavil osem opatrení, z ktorých polovica už prebiehala v máji 2024.

A keď na konferencii Vizionári dostane Matej Bobovník — šéf zboru poradcov ministra — otázku, či ministerstvo plánuje aj transformáciu na akciové spoločnosti, čo je jediná možná konzekvencia auditu, odpovie dvakrát to isté:

„Uvidíme.“

To je celý plán.

Záver: Diagnózu máme 25 rokov. Plán nemá kto vykonať

Peter Pažitný a Rudolf Zajac napísali v roku 2001 v Modrej knihe — Stratégii reformy zdravotníctva, že dlh nemocníc je locus minoris resistentiae: miesto najmenšieho odporu. Len čo niekde vznikne ekonomický tlak, prenesie sa do dlhu. V marci 2026, o dvadsaťpäť rokov neskôr, vo svojej novej štúdii konštatujú, že táto diagnóza platí presne tak, ako platila vtedy. Ich slovami: „Vysoká zadlženosť nemocníc je chronickým problémom slovenského zdravotníctva, na ktorý upozorňujeme už 25 rokov.“

Pre tento článok sú podstatné tri ich konštatovania.

Po prvé, štátne nemocnice fungujú v režime mäkkých rozpočtových obmedzení — s implicitnou garanciou, že dlhy im niekto skôr či neskôr sanuje. Bankrot neexistuje. Dôsledok je predvídateľný: dlhy sa kumulujú a motivácia šetriť padá.

Po druhé, Pažitný a Zajac otvorene pomenúvajú riešenie: transformácia na akciové spoločnosti. To prináša tvrdé rozpočtové obmedzenie, oddelenie politiky od operatívy a jasnú zodpovednosť manažmentu za hospodársky výsledok. Nie je to ideologická preferencia — je to ekonomická mechanika. Akciovka VÚSCH zaplatila v roku 2024 na pokutách 0,2 milióna eur, kým štyri auditované príspevkovky zaplatili 42 miliónov.

Po tretie, a to je možno najdôležitejšie — dva pokusy o transformáciu už zlyhali. Vláda Mikuláša Dzurindu sa o ňu pokúsila v roku 2005, vláda Ivety Radičovej v roku 2012. Oba projekty zarezali predčasné voľby. Krátka životnosť ministra zdravotníctva sa odvtedy nezmenila. Dnes ministerstvo transformáciu už ani otvorene nenavrhuje. V dohode s LOZ z decembra 2024 sa vláda zaviazala, že na akciovky transformovať nebude. Bobovník na otázku, či je to v hre, dvakrát odpovedá: „Uvidíme.“

A tak sa vraciame k otázke, ktorou sa tento článok začal: Ako zastavíte zadlžovanie štátnych nemocníc?

Štofko v máji 2024: „Plán existuje.“

Mézes v máji 2025: „Prečo sa to doteraz nepodarilo? Neviem.“

Štofko v novembri 2025: „To ešte nevie nikto.“

Bobovník v apríli 2026: „Uvidíme.“

Pažitný a Zajac v marci 2026: „Riešenie poznáme.“

Rozdiel medzi prvými štyrmi odpoveďami a tou piatou nie je v poznaní. Diagnózu máme 25 rokov. Riešenie poznáme 25 rokov. Audit PwC v apríli 2026 ich znovu potvrdil.

Rozdiel je v tom, že prvé štyri vety povedali ľudia, ktorí majú právomoc niečo urobiť. A neurobili.

Plán v skutočnosti nikdy „neexistoval“. Existovali len zámery formulované do dôvodovej správy, audity rozbehnuté v polovici nemocníc, ozdravné plány podpísané pri šiestich vlnách oddlžovania a memorandá s LOZ, ktoré transformáciu výslovne zakazujú.

To nie je plán. To je len nepretržitý popis toho, prečo žiadny reálny plán nikdy nepríde.

A medzitým dlh narastá. Zo 652 miliónov v roku 2023 na vyše 1,07 miliardy v januári 2026. Ani 382 miliónov dodatočných peňazí, ktoré ministerstvo do nemocníc nalialo cez programovú vyhlášku počas dvoch rokov, nestabilizovalo dlh ani v jednom kalendárnom roku. Štyria ľudia po sebe odpovedali na tú istú otázku štyrmi rôznymi formuláciami toho istého: ešte nie. Vlastne — možno. Vlastne — uvidíme.

Pažitný a Zajac to celé zhrnuli jednou vetou: „Bez stabilného politického leadershipu, nezávislých regulačných inštitúcií, jasne definovanej siete nemocníc a tvrdých rozpočtových pravidiel bude systém naďalej reprodukovať cyklus zadlžovania a ad hoc sanácií.“

Cyklus sa reprodukuje. Dlh narastá. Plán je už dva roky pripravený na implementáciu. Implementácia príde v šiestom roku. Šiesty rok prejde. A potom si znova posedíme s ďalším šéfom ďalšieho zboru poradcov ďalšieho ministra, ktorý na tú istú otázku odpovie rovnako: „Uvidíme.“