Keď však nastala chvíľa prezentácie, nezaznelo nič šokujúce. Žiadne čísla. Viete si predstaviť audit bez čísel? O čom sa chceme baviť? O šírke okrajov? O použitom fonte? O tom, že po okne lezie lienka?

Skončilo to jalovou debatou o tom, aké ťažké to ten-ktorý riaditeľ má. Predstavenie riešení? Hľadanie zhody? To by sme chceli priveľa.

(Odbočím, ale stojí to za to. Príklad, aké ťažké to má riaditeľ UNB Alexander Mayer: pokúša sa zaviesť elektronický dochádzkový systém. Zatiaľ len na riaditeľstve. A niekto tam chodí preštikávať káble.)

Minister Šaško potom na tlačovke ohlásil opatrenia, ako centrálny nákup liekov a materiálu, rámcové zmluvy na obstarávanie techniky, zvýšenie využitia operačných sál či ozdravné plány pre nemocnice v strate.

Teoreticky teda dobre. Premiér dal ministrovi mandát na zmeny. A teraz už bude lepšie, či?

{{suvisiace}}

Mrzí ma, že kazím očakávania. Na takéto opatrenia minister nepotreboval mandát od premiéra. Toto je jeho domáca úloha – a štát ju neplní už desať rokov. O centrálnom nákupe liekov rozpráva každý minister, ale nič sa neudialo. Porovnávanie cien sa zaviedlo za Druckera, potom sa zrušilo a nik ho neobnovil. Ozdravné plány nemocnice píšu dvadsať rokov – a nikto nikdy nečakal, že sa budú plniť.

Skrátka a dobre: z tohto mráčka nezaprší. Navrhnuté, x-krát prevarené opatrenia nepovedú k zníženiu tempa zadlžovania ani k zvýšeniu produktivity.

Audit, o ktorého kvalite sa dá viesť samostatná diskusia, bol príležitosťou predstaviť skutočné riešenia. Kamil Šaško ju premrhal, hoci mal deklarovanú podporu premiéra aj prezidenta. Vyzerá to, že má strach z reakcií odborárov – a preto neurobí nič zásadné.

Zmeny sa nestanú samé od seba. Politikov s dobrými nápadmi je habadej. Ale vízia bez exekúcie je halucinácia. Nestačí vedieť, ČO treba robiť. Treba vedieť AKO a mať na to ODVAHU. Ministerstvo dnes nemá ani plán, ani odvahu.

V štátnych nemocniciach treba upratať. Operačné sály v najväčšej nemocnici sú využité len pár hodín denne. Máme viac lekárov, než určujú normy, a aj tak platíme milióny za nadčasy. To nie je nedostatok kapacít. To je ich zlé využitie.

{{odporucane}}

Zmeny sa začnú diať až vtedy, keď na ne bude motivácia. Dnes očividne chýba. Väčšinu príjmov nemocníc tvorí paušál – peniaze bez ohľadu na výkon. Nečudo, že produkcia stagnuje. Zato náklady za 5 rokov narástli o bezmála 60 %. Platíme vyššie odvody (16 % namiesto 14 %) – ale máme lepšiu dostupnosť, vyššiu kvalitu, menej poplatkov, nemocnice bez dlhov?

Pokračujme v motiváciách. Platový automat odmeňuje existenciu zdravotníka, v niektorých profesiách aj vek. Stačí BYŤ. A STARNÚŤ. Do vzorca nevstupuje starostlivosť o pacienta, výkon ani kvalita. Výsledkom je stagnácia.

Tieto problémy sa nevyriešia mikromanažmentom z ministerstva. Akokoľvek dobre znie opatrenie „zvýšiť využitie operačných sál o 20 %“, skončí sa ako vždy. Na papieri budú operácie trvať dlhšie. Úloha splnená.

Nemocnice a ich zamestnanci musia mať motiváciu fungovať efektívnejšie. Tú vytvára systém. Právna forma akciovej spoločnosti nie je privatizácia. Je to spôsob, ako zaviesť zodpovednosť, štandardné účtovníctvo a reálnu kontrolu hospodárenia.

Platový automat je v súčasnej podobe neudržateľný. Zamestnancov treba odmeňovať za prácu, nie za existenciu.

Audit mal byť moment pravdy. Moment, keď štát prizná, že problémom nie je nedostatok peňazí, ale nedostatok riadenia. Namiesto toho sme dostali zoznam opatrení, ktoré nefungovali doteraz a nebudú fungovať ani teraz.