Personál mobilného hospicu Národného onkologického ústavu (NOÚ) sa stará o pacientov s rakovinou v terminálnom štádiu. Aj chemoterapia je záťažou pre telo a na jej podávanie treba mať určitú kondíciu.

„My sme tu na to, aby sme zvládli všetko v poslednej fáze života, keď už pacienti neudržia moč a stolicu, prípadne majú preležaniny, onkologickí pacienti aj bolesti a dýchavicu. V tomto stave už nemocnica nepomôže, ale to je niekedy ťažké komunikovať pacientovi aj jeho blízkym. Aj na paliatívnom oddelení sa stále môže podávať chemoterapia, ale tá už nelieči, iba trochu spomalí ochorenie,“ hovorí sestra z mobilného hospicu NOÚ Henrieta Klimentová.

Výjazdy k pacientom s rakovinou

Medzi druhy rakoviny s najvyššou úmrtnosťou patria v Európe rakovina pankreasu, pečene, pľúc, pažeráka a mozgu. Majú často nízku mieru prežitia kvôli neskorej diagnostike. Najmä rakovinu pankreasu mnohokrát odhalia až v pokročilom štádiu. Rakoviny pažeráka a mozgu sú veľmi agresívne. Hlavnou príčinou úmrtí na rakovinu u žien je v Európskej únii rakovina prsníka a u mužov je významnou príčinou rakovina prostaty. Európania často zomierajú aj na rakovinu hrubého čreva.

Pre človeka, ktorý už je v poslednom štádiu ochorenia, je najdôležitejšie zmierňovať symptómy – napríklad bolesť, dýchavicu a vracanie. Dá sa to zvládnuť liekmi. „Veľa pacientov by chcelo zomierať doma, kde majú pocit istoty a bezpečia. Pre niektorých to môže byť domov sociálnych služieb, kde žijú niekoľko rokov a je už ich prirodzeným prostredím. Keď s tým príbuzní súhlasia a sú schopní sa postarať doma, my všetko vysvetlíme, zaučíme a sme nonstop na telefóne, takže sa s nami vedia poradiť,“ povedala pre portál ozdravme Henrieta Klimentová.

Mobilný hospic Národného onkologického ústavu vznikol v roku 2020 a na Slovensku je to prvý takýto hospic, ktorý patrí pod nemocnicu. Cestuje za pacientmi v Bratislave a v okolí približne do 50 km od NOÚ. Na výjazdy v rámci neho chodí paliatívny tím odborníkov, ktorí prinášajú do domácností pokoj a úľavu.

Okrem lekára a sestry je súčasťou tímu aj psychológ, sociálna pracovníčka, prípadne kňaz. Poslaním tímu je sprevádzať pacienta a jeho rodinu počas celého času umierania, či trvá niekoľko dní alebo týždňov až mesiacov. „Výjazdy robíme aj podľa akútnosti – u niekoho to stačí raz za týždeň alebo za dva týždne, podľa toho, ako sa má. Ak majú nejaký problém, vedia, že sa majú ozvať,“ hovorí Klimentová.

Riaditeľ NOÚ Tomáš Alscher doplnil, že prevádzkovaný mobilný hospic odľahčuje aj paliatívne oddelenie nemocnice, problémom je však jeho kapacita. „Financovanie z verejného zdravotného poistenia nie je dostatočné, aby sme ho dokázali prevádzkovať v adekvátnej kvalite,“ tvrdí.

Akútna vs. dlhodobá starostlivosť

Nielen pacienti a ich blízki, ale aj odborníci vnímajú na Slovensku problém s dostupnosťou dlhodobej a paliatívnej starostlivosti. Niekedy pacienti v terminálnom štádiu ochorenia blokujú akútne lôžka v nemocnici. „Niektorí príbuzní nevedia zabezpečiť 24-hodinovú starostlivosť z hľadiska času, práce alebo si na to netrúfnu, nemajú k tomu taký vzťah. Na to sú potom kamenné hospice, ktorých je tiež málo,“ podotkla sestra z mobilného hospicu.

Ako sme uviedli sme v článku Čoho sa najviac boja zomierajúci a ich blízki? Prieskum Viaticus prináša dôležité odpovede, napríklad v celom Bratislavskom a Trnavskom kraji sú spolu tri kamenné hospice, ktoré kapacitne nestíhajú. Hospicovú starostlivosť často suplujú zariadenia sociálnych služieb, ktoré na to nemusia mať personálne ani materiálne podmienky.

{{suvisiace}}

Dostať sa do takéhoto zariadenia je pritom tiež náročné. „Potrebujete rozhodnutie o odkázanosti a len na to, aby ste vôbec dostali rozhodnutie, má úrad práce, sociálnych vecí a rodiny 60-dňovú lehotu. Potom musíte mať žiadosť v nejakom zariadení, kde sú dlhé čakacie lehoty,“ poznamenala Klimentová s tým, že tieto zariadenia nemusia mať kapacitu ani odborné zázemie postarať sa o zomierajúceho človeka.

Potvrdzuje to, čo konštatovali aj respondenti v článku, ktorý sa venuje prieskumu postojov k umieraniu: „Zo zariadení volajú sanitky a tie robia veľa zbytočných výjazdov. A pokiaľ viem, potom sa často stáva, že ľudia zomierajú v nemocnici na tých akútnych lôžkach.“

Téma, o ktorej sa nehovorí

Téma zomierania je v spoločnosti stále tabu a hovorí sa o nej málo. „Je pravda, že veľa ľudí sa bojí o tom rozprávať. Mnohí ani nemyslia na to, že raz každý z nejakého dôvodu odídeme,“ tvrdí sestra z NOÚ. Podľa nej sa veľmi často stáva, že blízki pacientov tlačia na zdravotníkov a očakávajú zázraky.

„Je to veľmi ťažké pre lekára odkomunikovať, prečo už nejaká liečba nemá zmysel, ale môže pacientovi viac uškodiť. Možno by človek už sám povedal, že viac liečbu nechce, ale na Slovensku je to na rozhodnutí jeho príbuzných. U nás na paliatívnej ambulancii si lekári vyhradzujú viac času, ktorí trávia s pacientom a príbuznými. Snažia sa vysvetľovať, niekedy treba aj opakovane, kým si to ľudia pripustia,“ priblížila Henrieta Klimentová.