Na tento svet nikto neprichádza sám a rovnako by z neho nemal sám odchádzať. Tieto slová povedala prezidentka Asociácie na ochranu práv pacientov (AOPP) Mária Lévyová. Nastavenie systému poskytovania zdravotnej starostlivosti tak, aby človek zomieral dôstojne a v prítomnosti svojich blízkych, považuje Lévyová za jednu z hlavných výziev.

Ťažké je však už len začať o tejto téme hovoriť. Zomieranie je stále tabuizovanou témou.

Nezisková organizácia Viaticus predstavila výsledky svojho najnovšieho reprezentatívneho prieskumu o postojoch spoločnosti k téme zomierania a smrti, paliatívnej starostlivosti a o vopred vyslovených prianiach. Vopred vyslovené prianie, inak povedané medicínska vôľa pacienta, je definované v Dohovore OSN o ľudských právach a biomedicíne: „Ak nastane situácia, že chorý človek už o sebe a svojej liečbe nie je schopný rozhodovať sám z dôvodu jeho zlého zdravotného stavu, budú musieť tieto rozhodnutia robiť iní. Tí by potom mali zohľadniť jeho vôľu a spravovať jeho záležitosti, vrátane liečebných postupov podľa jeho vopred vyslovených prianí."

Výskum sa realizoval od septembra do novembra 2025. Riaditeľka Viaticus Jana Červenáková poukázala na to, že ľudia podľa jeho výsledkov vnímajú, že o umieraní sa hovorí málo. Približne polovica respondentov pritom uviedla, že rozprávať o ňom pre nich nie je ťažké. „Nie sme však pripravení o tom spoločne racionálne hovoriť. Keď s tým niekto začne, často reagujeme nejako takto: Babka, nehovor o tom. Neprivolávaj to," podotkla.

{{odporucane}}

Ako teda hovoriť o vážnych až tragických témach s blízkymi ľuďmi či s deťmi? Ako sa vyrovnať so smútkom po strate blízkeho? „Rozhovory o smrti patria k tým najťažším," priznávajú zástupcovia neziskovej organizácie, ktorá prevádzkuje aj portál Zomieranie.sk.

Nezaobaľovať informácie

Skôr či neskôr sa vo svojej rodine alebo širšom okolí stretnú so smrťou aj deti a musia o nej pochopiť niekoľko vecí - že je nezvratná, týka sa všetkých bytostí a že jej príčiny môžu byť rôzne.

Pri komunikácii s deťmi je potrebné používať konkrétne príklady, korigovať možné nebezpečné fantázie o smrti a trpezlivo odpovedať aj na opakované otázky. Rovnako treba deťom vysvetliť príčinu smrti primerane veku, uistiť dieťa o jeho nevine a o tom, že hoci umierajú aj deti, je to menej časté. Nie je vhodné používať eufemizmy, ktoré by mohli najmä mladšie deti zobrať doslovne a podporiť ich strachy. Napríklad "babka zaspala" - strach zo spánku, "odišiel na večný odpočinok" - strach z každého odchodu alebo oddychu, "vzal si ho k sebe anjel" - personifikácia smrti a predstava, že si vezme aj dieťa, "bola tak dobrá, že si ju Boh povolal" - strach poslúchať, prípadne "už je na krajšom mieste v nebi“ - riziko samovražednosti.

Komunikácia o smrti sa musí diať aj na príslušných oddeleniach v nemocniciach. „Treba to brať veľmi empaticky a zabezpečiť pacientom a ich blízkym intimitu aj pri oznamovaní negatívnych správ," povedala pre ozdravme Mária Lévyová, ktorá pracovala ako sestra na onkohematológii. „Nikdy sa nehovorí o šanci na prežitie, lebo to je u každého individuálne. Povie sa, aká je diagnóza a aká je prognóza. Že zdravotníci sa budú maximálne snažiť, ale rozhoduje aj vyššia moc a ďalší priebeh. V súčasnosti sa to už hovorí pacientom alebo ich zákonným zástupcom priamo - existuje informovaný súhlas," vysvetlila. Pacienti potom majú právo si vybrať, či a ako budú informovaní ďalší ľudia.

AOPP združuje 52 pacientskych organizácií, ktoré sa venujú pacientom s rôznymi chorobami a diagnózami. Lévyová podotkla, že v rámci prípravy stratégie následnej a dlhodobej starostlivosti pacientska asociácia poukazovala na potrebu zmien, keďže táto starostlivosť na Slovensku nie je dobre nastavená.

Nemajú kam ísť

V súčasnosti sa zatvárajú napríklad liečebne pre dlhodobo chorých – problémy s prevádzkovaním týchto oddelení a s financiami mali v hlavnom meste napríklad Univerzitná nemocnica Bratislava v Podunajských Biskupiciach alebo Nemocnica Milosrdní Bratia. Andrea Vándorová, ktorá je primárkou Geriatrického oddelenia Fakultnej nemocnice Trnava v rozhovore pre MY Trnava povedala, že hoci populácia starne a počet pacientov na geriatrii sa zvyšuje, počet geriatrických lôžok v nemocniciach klesá. Niektoré sa zatvárajú z dôvodu nedostatku personálu. Politici nemajú záujem tieto témy riešiť.

Chýbajú kapacity mobilnej hospicovej starostlivosti a chýba aj záujem zdravotníkov takúto starostlivosť vykonávať. „Táto zdravotná starostlivosť je veľmi náročná. Bola finančne poddimenzovaná, čo sa trocha zmenilo, ale stále vidieť najmä úžasnú spolupatričnosť ľudí pokiaľ ide o dary, podporu hospicov a podobne. Všetci si totiž uvedomujeme, že starostlivosť budeme potrebovať aj my," hovorí prezidentka AOPP s tým, že pre príbuzných pacienta je veľmi nepríjemné, keď im v nemocnici povedia, že už nie je zrelý na liečbu a oni si to majú riešiť. „Alebo povedia zoberte si ho domov, no bez dostupnej zdravotno-sociálnej starostlivosti. Napríklad v celom Bratislavskom a Trnavskom kraji sú spolu tri hospice, ktoré kapacitne nestíhajú," poznamenala. Tohtoročný tretí reprezentatívny prieskum organizácie Viaticus o tom, ako ľudia vnímajú zomieranie a smrť, zrealizovala agentúra 2muse. Prieskum odhalil predovšetkým to, že ľudia by chceli zomierať doma a kľúčová je pre nich blízkosť rodiny alebo partnera. V zdravotníckom zariadení by sa cítili sami.

Starostlivosť suplujú sociálne zariadenia

„Pacient by nemal byť pasívnym prijímateľom zdravotnej starostlivosti, ale tým, ktorý rozhoduje. Má právo aj nesúhlasiť s navrhovanou liečbou a rozhodnúť - samozrejme na základe informácií od lekára - napríklad o tom, či chce byť v prípade zdravotných komplikácií resuscitovaný," tvrdí Lévyová. Podľa nej sú často sú aj tlaky blízkych ľudí na zdravotníkov enormné: „Nerozumejú tomu (medicínskym faktom o zomieraní – kedy je možné človeka zachrániť a kedy už nie) a očakávajú zázrak."

Stáva sa, že človek si sám vie povedať, či chce byť doma alebo v hospici, ale v praxi nemá možnosti. Hospicovú starostlivosť často suplujú zariadenia sociálnych služieb, ktoré na to nemusia mať personálne ani materiálne podmienky. „Posudzovanie nároku na umiestnenie v takomto zariadení môže podľa zákona trvať 60 kalendárnych dní. A ja sa pýtam - kým vás posúdia, kam máte ísť?" podotkla prezidentka AOPP.

{{suvisiace}}

Najväčšou prekážkou v starostlivosti o blízkeho v domácom prostredí sú pritom podľa prieskumu obavy zo zlyhania, ktoré má 94 % ľudí. Boja sa, či domácu starostlivosť zvládnu ľudsky, odborne a časovo. 33 % respondentov sa bojí finančnej záťaže a kolízie s pracovnými povinnosťami. Zároveň si ale dve tretiny opýtaných myslia, že je možné postarať sa o zomierajúceho doma. „Ľudia sú pripravení dlhodobú starostlivosť financovať aj z vlastných zdrojov. Prípadne obetovať nehnuteľnosť, požičať si peniaze a podobne. Viac sa obávajú toho, že  nebudú mať technickú a odbornú podporu ako peniaze. Chcú, aby bola starostlivosť o ich blízkych zabezpečená správne," konštatovala na základe prieskumu Červenáková. Potrebné financie na starostlivosť by sa respondenti snažili zabezpečiť najmä z vlastných zdrojov, z predaja pôvodného bytu pacienta, pôžičkou od rodiny a podobne (85 %). Štvrtina z nich by siahla aj po iných finančných nástrojoch.

Čoho sa boja zomierajúci a ich blízki?

Správu o blížiacej sa smrti by sa viac ako polovica respondentov chcela dozvedieť najskôr sama. Ďalších 20 % by pri tom malo rado niekoho blízkeho.