Bývalá predsedníčka Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Renáta Blahová opäť popustila uzdu svojej fantázie a okrem rozprávania na mítingoch sa pustila do aktívnejšieho písania. O slovenskom zdravotníctve. Poďme sa teda pozrieť na to, čo sa jej opäť raz podarilo vytvoriť. A v čom sa zmýlila.

Mýtus: Toky vedia smerovať tam, kde im to vyhovuje, keďže za dve dekády žiadna vláda nedokázala dotiahnuť do konca také jednoduché a samozrejmé regulačné opatrenia, ako sú zákaz krížového vlastníctva alebo cenová regulácia. Zákaz krížového vlastníctva a cenová regulácia by vyriešili problémy slovenského zdravotníctva

Fakt: Téma krížového vlastníctva je téma, ktorá sa vždy objavuje pred voľbami a má jediný cieľ- populisticky sľubovať riešenia. Zrušenie krížového vlastníctva neprinesie nič. Ukazujú to aj všetky dáta, krížové vlastníctvo sa nijako nezneužíva, v prípade nemocníc to potvrdzujú zverejnené efektívne základné sadzby. Krížové vlastníctvo ani nie je možné zneužívať, príkladom sú lekárne, kde sú ceny pevne dané, navyše zdravotné poisťovne majú povinnosť uzatvoriť zmluvu s každou lekárňou. Mimochodom, všimli ste si, že pani expertka zase prehliadla najväčšieho krížového vlastníka v zdravotníctve na Slovensku? Najväčšie nemocnice, najväčšiu zdravotnú poisťovňu vlastní štát a výsledky ich hospodárenie sú ... slušne povedané nevalné.

Čo sa týka cenovej regulácie, zdravotníctvo je cenovo zaregulované, a to buď priamo ako v prípade ceny liekov, záchraniek, pohotovostí, urgentov, hospicov, a podobne. Štát navyše nepriamo reguluje zdravotníctvo prostredníctvom programovej vyhlášky, v ktorej presne určuje úhrady pre jednotlivé segmenty, teda presne povie, koľko peňazí majú dať zdravotné poisťovne nemocniciam, ambulanciám, koľko majú vyčleniť na laboratórne či zobrazovacie vyšetrenia, koľko pôjde na kúpeľnú liečbu. Už nie je čo regulovať, navyše to nemá žiadny súvis so smerovaním tokov. Aj vám sa zdá, že reguláciami zošnurované zdravotníctvo je ťažkopádne a niekedy nefunkčné? A teraz si predstavte, že by sa v regulácii pritvrdilo. Do štátnej nemocnice by ste zrejme nenosili len toaleťák ale aj pitnú vodu.

{{suvisiace}}

Mýtus: Ak by vláda uskutočnila potrebné reformy, našla by v sektore veľa úspor a zdravotné odvody by mohla znížiť.

Fakt: Keby bolo keby, boli by sme v „nemocničnom nebi“. Stačí sa pozrieť na Českú republiku alebo iné vyspelé krajiny Európy. Peňazí ide do zdravotníctva na Slovensku výrazne menej. Ak chceme ešte viac zaostávať, tak potom znížme  odvody. Aj v slovenskom zdravotníctve sú rezervy v efektivite. Ale najmä v dvoch oblastiach, ktoré bývalá šéfka úradu pre dohľad nespomína vôbec – a to mzdy v nemocniciach kombinované s nízkou produktivitou a v liekovej politike. Obe tieto oblasti plne reguluje štát. A všetci vidíme, že štát tam zlyháva. Naozaj chceme ešte viac štátu?

Mýtus: Tento proces sa nedá nazvať inak než oligarchizácia zdravotných odvodov. Ako sme sa dopracovali k tomuto stavu? Pozrite si graf vývoja výnosov zo zdravotného poistenia a všimnite si, kedy prišli prudké medziročné nárasty. Tie zväčša nasledujú v obdobiach po zmene moci.

Fakt: Vráťme sa do reality. Razantné zvýšenia odvodov sa riešia najmä vtedy, keď lekárski odborári úspešne povydierajú štát a pod hrozbou výpovedí si vydupú vyššie mzdy. Takže zvýšené zdroje smerujú na mzdy. Vyššie mzdy však nemajú pozitívny efekt na zdravie pacientov, ani na finančné zdravie nemocníc. Zvýšené odvody sa riešia tiež vtedy, keď štát zmení politiku, napríklad pri vstupe nových liekov.

Mýtus: Aktuálne zvýšenie zdravotných odvodov je presný opak toho, čo by mala vláda robiť. Miliardy budú miznúť naďalej v čiernej diere, pretože vláda znova bez nevyhnutnej reformy a akejkoľvek diskusie podľahla aj v roku 2025 tlaku oligarchov. Opätovné zvýšenie zdravotných odvodov o 1 % znova pomôže generovať zisky dvoch z najbohatších slovenských miliardárov. Tentoraz „ťah predátorského kapitálu na bránu“ pocítia milióny zamestnancov aj živnostníkov, ktorí do deravého potrubia verejného zdravotného poistenia nalejú v roku 2026 ďalších extra 360 miliónov eur.

Fakt: Ide o vyslovené zavádzanie. Zdroje zo zvýšených zdravotných odvodov o jedno percento, ktoré chystá vláda, neostanú v zdravotných poisťovniach. Tak to aj prezentoval minister financií.  O túto sumu bude štát bude štát platiť menej za svojich poistencov.

Mýtus: Predátorský kapitál a jeho lobisti sa pravdaže nevzdali a zmenu moci v roku 2023 využili na bezprecedentný nárast odvodov po dlhšom čase. Tento nárast na koaličnej rade 30. 11. 2023 presadil potichu minister školstva Tomáš Drucker, žiadne iné zmeny v daniach a odvodoch sa neschvaľovali.

Fakt: Tak oligarchovia alebo ministri? Pani expertka by sa mala rozhodnúť. A teraz vážne. Nie predátorsky kapitál, ale dva dôvody viedli k takému nárastu. Prvým boli lekárski odborári, ktorých úspešné požiadavky bolo potrebné pretaviť do peňazí, inými slovami, z niečoho sa tie ich vylobované vyššie platy musia platiť. Druhý dôvod bol oveľa prozaickejší, a tým bola masívna kategorizácia nových liekov.

Mýtus: Ak sa pýtate na to, čo považujem za Oligarchizáciu 2.0, podľa mňa je to bezprecedentné zrušenie stropu pre zdravotné odvody, ktoré presadil vtedajší minister zdravotníctva Drucker v roku 2016.

Fakt: Ajaj, niekto nemá naštudované dejinné udalosti. Toto nepresadili žiadni oligarchovia, ale socialisti a etatisti vo vláde. My to považujeme rovnako za nespravodlivé.

{{odporucane}}

Mýtus: Privatizáciou, ktorá prebiehala pod dohľadom oligarchov, sme si vyrobili na Slovensku peklo. Reforma zdravotníctva, ktorú presadzoval minister Rudolf Zajac začiatkom dvetisícich rokov, mala fatálne dôsledky.

Fakt: Ďalšia historická neznalosť vtedajších pomerov. Zajacova reforma viedla k finančnej stabilite systému. Pamätníci si určite spomínajú, aký tu bol dovtedy nepredstaviteľný chaos, každý dĺžil každému. Bežná bola druhotná platobná neschopnosť, poisťovne často platili až po 300 a viac dňoch. Toto všetko sa Zajacovou reformou skončilo, problém ostal len tam, kde sa reforma už nestihla, teda v štátnych nemocniciach a poisťovni. Prosím nezamieňajme si subjektívne pocity s faktami.

Privatizácia v slovenskom zdravotníctve totiž začala ešte za Mečiarových vlád. Treba tiež povedať, že privatizácii môžeme vďačiť za množstvo zachránených životov a zlepšenie kvality. Podfinancovanosť a nedostatok kapitálu bola tak obrovská, že sa to prejavovalo v absolútnej zastaranosti prístrojov, vybavenia, liečilo sa doslova na muzeálnych kusoch. Stačí sa opýtať pacientov, ako vyzerala dialýza, na ktorú v tých časoch chodili. Alebo aká záchranka pre nich prišla. Súkromný kapitál skrátka priniesol tak prepotrebné zdroje na zlepšenie zdravotníctva. A mali by sme ďakovať každému lekárovi, dialýze, laboratóriu alebo poliklinike, ktoré boli sprivatizované. Ani nemusela byť oddlžovaná z verejných zdrojov a nemuseli sa kvôli nim dvíhať odvody.

Mýtus: V Európskej únii neexistuje krajina, ktorá by takto privatizovala verejné zdravotné poistenie a nechala ho de facto bez regulácie viac ako dve dekády. Holandsko býva občas uvádzané ako príklad, ale tam je rozsah zásahov neporovnateľne menší. Slovensko sa, naopak, priblížilo k americkému modelu – a to bez potrebných poistiek a regulácií.

Fakt: Ejha, tak toto už zaváňa diletantizmom. Porovnávať zdravotníctvo na Slovensku a v USA a tvrdiť, že sa k sebe približujú, môže len niekto, kto o zdravotníctve nevie nič. Tvrdiť, že verejné zdravotné poistenie bolo a je bez regulácie môže len ten, kto vôbec nevie ako funguje, alebo chce cielene zavádzať. Mimochodom, my rovnako kritizujeme to, akým spôsobom vláda konsoliduje.

Čo dodať na záver? Možno ešte zopár faktov. Aj vlani zdvihla vláda zdravotné odvody, pre zamestnávateľov. Pravdou je, že sa to čiastočne prejavilo, ale nebolo to žiadne poctivé riešenie financovania zdravotníctva. A nebude to ani teraz. Pretože hoci zamestnancov a zamestnávateľov táto vláda žmýka, koľko sa dá, nie sú to oni, kto tvorí podstatnú časť chorých, hospitalizovaných či inak liečených pacientov. Väčšinu pacientov, a teda aj väčšinu peňazí spotrebujú na svoju liečbu tzv. poistenci štátu, čiže deti, študenti, dôchodcovia, nezamestnaní a pod. A za nich platí zdravotné odvody štát tak mizerne, že už dnes zásadne zaostávame napríklad v porovnaní so susednou Českou republikou.

Ak si k tomu pripočítame vplyv inflácie, investičný dlh v nemocniciach, zadlženosť najmä štátnych nemocníc, efekt tzv. programovej vyhlášky alebo tzv. platového automatu pre lekárov v nemocniciach a ďalších faktorov, dospejeme k jedinému poznaniu. Zdravotníctvo bude zase živoriť. A áno, riešiť by sa to dalo aj inak – ale to by si štát musel prestať strkať hlavu do piesku a začať systémovo riešiť poplatky.

‍

Marian Faktor, riaditeľ úseku vzťahov s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti ZP Dôvera

Článok bol uverejnený na stránke blog.sme.sk.