Komentár Martina Vlachynského: Čo treba, aby „viaczdrojové financovanie“ nebola len fráza
No v auguste sme zažili malé prekvapenie. Slovenská lekárska komora (SLK) venovala tlačovú besedu téme viaczdrojového financovania zdravotníctva. Hovorili o spoluúčasti pacienta, doplnkovom pripoistení, väčšej finančnej angažovanosti samospráv a rezortu školstva.
V druhej časti výroky predstaviteľov SLK už potom bohužiaľ trocha vbehli do zabehaných koľají o „vyjedených hrozienkach“, Zajacovej reforme a ziskoch poisťovní. To najmä v kontexte prvej časti nedáva vôbec zmysel, keďže spoluúčasť, či pripoistenie patria k myšlienkovým základom Zajacovej reformy.
{{suvisiace}}
Ale dajme to v tomto texte bokom a konštruktívne sa pozrime na to viaczdrojové financovanie. Pretože to je téma, pri ktorej sa so SLK plne zhodnem na jej dôležitosti. No treba ju začať rozmieňať na drobné.
Spoluúčasť pacienta sa zdá byť tou najjednoduchšou časťou myšlienky o viaczdrojovom financovaní. Jediný náklad je politický, ale keď sa nájde dosť prstov na stlačenie tlačidiel v parlamente, jednoduchá forma spoluúčasti sa dá zapnúť jednou novelou.
Problém nastane až vtedy, keď okolo nej budem chcieť postaviť ochrannú sieť limitov. Je k tomu treba vymyslieť mechanizmus finančného vysporiadania v trojuholníku medzi pacientom, poskytovateľom a poisťovňou. Ochranné limity doplatkov pri liekoch nám ukazujú, že sa to dá. No zároveň nám ukazujú, že takéto systémy v čase populizmu degenerujú, ochranný limit sa neustále rozširuje a doplatok stráca svoju funkciu.
{{odporucane}}
Pripoistenie je ťažší oriešok. Katarína Fedorová v publikácii Priestor pre zdravotné pripoistenie na Slovensku k tomu pre nás napísala: „Z legislatívneho hľadiska to aj jednoduché je – v podstate stačí zobrať „červené pero“ a vyškrtať všetky nevykonateľné aj nevykonávané ustanovenia, protirečenia a duplicity.“
Pripoistenie vznikne vtedy, keď bude mať poisťovňa pre svojho klienta „čo“ pripoistiť. To znamená, keď regulátor zadefinuje nárok z medicínskeho, finančného, časového, geografického aj administratívneho pohľadu. To je veľký kus analytickej aj politickej práce. Nemôžem napísať, že sa táto práca nerobí – optimalizácia siete nemocníc, katalóg výkonov, čakacie lehoty sú konkrétne projekty z tejto oblasti. No je ich málo, postupujú pomaly a nie sú vždy dobre vymyslené.
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
Zapojenie samospráv a regiónov je vo verejnej diskusii často prehliadaný aspekt. Slovensko je svojou veľkou centralizáciou rozhodovania o zdravotníctve v Európe tak trochu unikátom. Samosprávy a regióny v mnohých štátoch hrajú v zdravotníctve oveľa väčšiu úlohu. Je to logické, sú bližšie k pacientom a majú lepší prehľad o ich potrebách a celkovom stave zdravotných služieb.
Platí to hlavne v ambulantnej sfére. Ja tvrdím, že v samospráva a regióny sa už v blízkej budúcnosti stanú významnejšími hráčmi v zdravotníctve, pretože kríza dostupnosti ich k tomu cez voličov dotlačí. Už dnes máme prvé lastovičky v podobe ambulancií prevádzkovaných regiónmi.
No aj tu je jeden zásadný problém. Štát samosprávy a regióny oholil tak, že tie dnes s odretými ušami zvládajú prinajlepšom svoju základnú prevádzku. A ešte sa uvažuje o tom, že prídu napríklad o možnosť nastavovať si dane z nehnuteľností. Ich možnosti investovať financie do služieb zdravotnej starostlivosti sú značne limitované. Ak by štát pustil viac z daňových príjmov pre samosprávy, je možné, že zdravotníctvo by bolo v prioritách miestnych politikov vyššie, než je v prioritách štátu.
Na záver ešte jedna dôležitá pripomienka, ktorá sa neraz stráca v kontexte diskusii o viaczdrojovom financovaní. Nové zdroje umožnia zdravotníctvu kúpiť si viac. No týchto pretekov sa zúčastňujú všetky štáty. Prinajlepšom to pomôže udržať existujúci status quo. Nové zdroje pomôžu riešiť štrukturálne problémy zdravotníctva len vtedy, ak budú súčasťou väčších zmien. No zároveň to platí naopak - bez otvorenia otázky financií budú každé iné zmeny v zdravotníctve len polovičaté.
Autor je analytikom INESS.
