Slovenská vláda sa najskôr rozhodla nepodpísať Pandemickú dohodu WHO, postom postavila do pozoru hlavných predstaviteľov tejto organizácie a vyvolala hlasovanie a potom .... nič. Tlieskam. Sme suverénne originálni.

Zápas WHO:Slovensko

Predstavte si majstrovstvá sveta v hokeji, kde svetový zdravotnícky tím, ktorý sa tri roky pripravoval na finále, stretne náhodného chlapíka z tribúny s lopatou. Slovensko sa po krátkom tréningu s ukážkovým koučom odhodlalo k heroickému činu: vyjsť do útoku proti zdravému rozumu. S novým slovenským národným športovým heslom „suverenita“ odleteli naši chlapci do Ženevy. V rozhodujúcej minúte zápasu, keď mali jedinečnú šancu ukázať svoj suverénny názor, sa v iniciovanom hlasovaní... zdržali. Perfektná ukážka slovenského „ani tak, ani tak“. Ešte že som si nestavila.

Medzitým nám tu doma stále kolujú debaty o tom, či nás očkovanie proti COVIDu zmení na kukuricu, vyčleníme pre SAV 350-tisíc na overenie tejto múdrej teórie. A koľko sme už vlastne do tohto overovania investovali? Počuli sme o rôznych analýzach, ale crz.gov o nich nič nevie. Možno je Centrálny register zmlúv tiež len mýtus. Možno pán splnomocnenec ani nevie, čo to je. Prečo riešiť nudnú globálnu prevenciu a ochranu, keď môžeme strašiť ľudí fikciami o genetických mutáciách alebo kávičkovať pri debatách o nanočipoch, cez ktoré nás niekto konroluje? Tlačové konferencie pána Kotlára by určite využil aj Stephen King v up-date scenára Kukuričných detí.

{{suvisiace}}

Dôsledky, alebo keď sa ignorancia stane národným krédom 

Slovenské odmietanie pandemickej dohody nie je len gestom tejto vlády. Ak by bolo odmietanie medzinárodných dohôd olympijskou disciplínou, Slovensko by zvíťazilo s medailou „My sme suveréni, my to zvládneme po svojom“.

Na chvíľu si to predstavte. Príde krízová situácia, potrebujeme rýchle reakcie a odborníkov a čo vidíte:  zdevastované zdravotníctvo, vedci predávajú rožky v supermarketoch alebo odišli do zahraničia, boríme sa s eradikovanými ochoreniami (už je neakceptovateľné aj bežné očkovanie), internet nefunguje (5G šíri v podstate všetky ochorenia), letecká doprava nefunguje (už nás práškujú aj dopravné lietadlá) ... radšej si to predstavovať nejdem. A medzinárodná reputácia? Už teraz je na úrovni rozbitého vlaku, ktorý stojí na rozbitej trati. A táto druhá časť nie je apokalyptický film, to je realita.

Ak je vládne stanovisko motivované dezinformáciami, vytvára to naozaj nebezpečný precedens. Vláda každej krajiny má morálnu povinnosť opierať sa o odborné poznatky a overené dáta, najmä keď ide o ochranu verejného zdravia. Naši politici prijali rolu šarlatánov, ktorí radšej žonglujú s mýtami ako by čítali relevantné vedecké štúdie. A čo je ešte horšie? Ľudia im stále tlieskajú. Cítite ten zápach dôveryhodnosti? To sú ľudia, ktorí veria, že pandémie sa dajú zastaviť hraničnou kontrolou, injekciami alebo pitím dezinfekcie, požitím vodky alebo slivovice, homeopatikami a mnohými ďalšími overenými prostriedkami. A aj keď väčšina týchto metód skončila na pohotovosti stále tlieskajú.

Minister zdravotníctva, alebo keď rešpekt nahradí chrbtovú kosť

Minister zdravotníctva, ktorý nesúhlasí, ale „rešpektuje“ rozhodnutie vlády, sa vzdal svojho názoru výmenou za politický kapitál. „Ja som proti, ale neviem povedať nie“, by mohol byť jeho nový slogan. Jeho „rešpekt“ voči vládnemu rozhodnutiu je rovnaký ako rešpektovať príchod meteoritu na Zem – proste sa tvári, že sa nič nedeje a čaká, kým ho niekto odstráni. Koaličné kompromisy? Áno, to je demokracia. V koaličných vládach je kompromis nevyhnutný, ale mal by byť výsledkom racionálnej debaty, nie podriadenia sa extrémnym názorom. Ak vláda prijala konšpiračný naratív len preto, že časť jej voličskej základne verí hoaxom, tak je naozaj smutné kde sme sa dostali. V podstate „rešpektujem to, čo je hlúposť“  nie je žiadny kompromis. To je kapitulácia.

{{odporucane}}

Kĺzanie medzi pravdou a populizmom, aby sa nikto neurazil? To už je slovenská národná tradícia. Ak minister zdravotníctva takéto niečo „rešpektuje“, podieľa sa svojim vlastným dielom na normalizácii iracionality. Vybral si pohodlnú pozíciu: „Ja som proti, ale nemôžem nič.“ Takýto prístup odhaľuje absenciu politickej odvahy postaviť sa za odbornosť, keď je to najpotrebnejšie. Demokracia potrebuje politikov, ktorí dokážu vysvetliť, prečo určité témy presahujú stranícke hranice (ako je bezpečnosť očkovania alebo príprava na pandémie). Rezignovať na túto úlohu znamená pripustiť, že politika je iba hra o moc, nie nástroj na riešenie problémov. Prepáčte, hlúposť sa nedá rešpektovať!