Čo si želáte na konci života? Hoci pacienti by už aj chceli odísť, na lekárov neraz tlačia príbuzní
V starostlivosti o zomierajúcich pacientov je ťažké určiť, čo je správne. Aká zmena zákona by pomohla lekárom aj pacientom?
Stáva sa, že rodina zomierajúceho človeka tlačí lekárov a záchranárov do úkonov, ktoré sú pre pacienta za daných okolností až nedôstojné. Robia tak pod ťarchou okolností a v strese. Pre portál ozdravme to skonštatoval všeobecný lekár Dušan Bráz, ktorý má tiež bohaté skúsenosťami zo záchrannej služby,urgentnej medicíny aj vojenského lekárstva.
Mohlo by pomôcť, ak by mal pacient možnosť vysloviť a zaznamenať svoju vôľu vopred? Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, prijatý Radou Európy, obsahuje článok s názvom Predchádzajúce prianie. Ako medzinárodná zmluva má prednosť pred slovenskými zákonmi. Hoci Dohovor platí od roku 2000, článok o predchádzajúcich prianiach slovenskí politici doteraz nepretavili do slovenského právneho poriadku a nie sú jasné formálne náležitosti, ktoré by takéto prianie muselo spĺňať.
So všeobecným lekárom podľa Bráza pacienti či ich blízki málokedy hovoria o tom, ako chcú alebo nechcú, aby vyzerala posledná fáza ich života, keďže ide o nejasnú a relatívne vzdialenú budúcnosť. „Riešia aktuálny stav a to, aké vyšetrenia podstúpiť v súčasnosti. Riziká ich podstúpenia alebo nepodstúpenia, prípadne alternatívne možnosti, ak sa jedná o nepríjemné vyšetrenie,“ povedal lekár. V ambulancii sa málokedy dostanú k téme komplexných prianí ktoré si podľa Bráza „už dávno premysleli a dospeli k závažnému záväznemu dobre a dôkladne premyslenému rozhodnutiu v pokoji, v pohodlí plnej mysle a ešte relatívne pevného zdravia.“ Spomína si na rozhovory o takejto budúcnosti s niekoľkými pacientmi, ale hovorí, že sa k téme dostali počas vyšetrenia skôr súhrou okolnosti.
Dôstojnosť alebo zbytočné utrpenie?
V niektorých situáciách už liečba nevedie k uzdraveniu pacienta,ale len predlžuje utrpenie. „Pred časom sme mali jednu pacientku, u ktorej to však malo veľmi správny priebeh. Začalo to v onkologickom ústave, kde správne ukončili liečbu. Pacientka bola rehoľnou sestrou a jej blízke spolusestry ju pravdivo informovali o možnostiach a žiaľ o márnosti liečby. Zomrela iste veľmi dôstojne v blízkosti svojich blížnych, tak ako si to v danej situácii priala,“ dal pozitívny príklad.
„Žiaľ existujú i opačné prípady, ktoré som zažíval v predošlom zamestnaní v záchrannej zdravotnej službe. Často príbuzní pod ťarchou aj nečakaných okolností záchranársky tím tlačili do niečoho, čo nie je medicínsky správne a za istých okolností až nedôstojné,“ rozpráva lekár Bráz. „Zažil som i situáciu keď sme pod hrozbou fyzického násilia až zabitia v danej situácii inú možnosť nemali a čakali sme na príjazd polície. Okolnosti sú často iné ako si ich vieme čo i len predstaviť,“ poznamenal.
V zákone to má byť jasné
Téme vopred vyslovených prianí sme sa venovali v tomto článku, kde sme predstavili výsledky prieskumu neziskovej organizácie (NO) Viaticuso postojoch spoločnosti k téme zomierania, paliatívnej starostlivosti a k týmto prianiam.
{{suvisiace}}
Riaditeľka NO Viaticus Jana Červeňáková hovorí, že na Slovensku často zdravotníci nadmerne poskytujú zdravotnú starostlivosť človeku,ktorému už nepomôže, preto, aby ich príbuzní neobvinili, že niečo zanedbali. Tiež platí, že v zariadeniach sociálnych služieb musia k zomierajúcemu človeku zavolať sanitku bez ohľadu na to, že niekoho tam majú roky, na konci nechce odísť do nemocnice a aj prosí personál, aby mohol alebo mohla zostať. Potom sa podľa nej stáva, že človek zomrie počas prevozu alebo do pár hodín v nemocnici.
Aj podľa Dušana Bráza by legislatíva mala určiť náležitosti vopred vyslovených prianí, ako si človek želá postupovať vtedy, keď už nebude môcť rozhodovať sám – napríklad pri dlhodobom bezvedomí, ale aj demencii. Určite by mal existovať register týchto prianí.„Keďže smrť je absolútne prirodzenou súčasťou nášho bytia, je absolútne na mieste, aby každý z nás podobne ako vysloví želanie na spôsob poslednej rozlúčky a pohrebu, vyjadril svoje prianie o tom, čo už prežiť nechce. Kedy a za akých okolností chce jednoducho odísť. Nechce trpieť a nechce spôsobovať ďalšie utrpenie ani svojim blízkym,“ zhrnul lekár, ktorý má ambulanciu v Prešove.
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
Momentálne nemáte aktívne žiadne predplatné.
Ako prianie evidovať?
O názor na problematiku vopred vyslovených prianí a možnosť ich ukotvenia v zákone sme sa opakovane pýtali koaličných aj opozičných poslancov,ktorí sa venujú zdravotníctvu. Odpoveď sme dostali len od Tomáša Szalaya (SaS). Súhlasí s tým,že tému vopred vyslovených prianí by v parlamente mali legislatívne upraviť. „Strana SaS má vo svojom volebnom programe jeden súvisiaci bod – možnosť odmietnuť dystanáziu (umelé predlžovanie života). Za najlepšie praktiky v danej problematike možno považujeme nastavenie systému v Španielsku, Holandsku a Belgicku. V Belgicku je umožnené plánovanie starostlivosti o umierajúcich pacientov formou predpripravených dokumentov,“ uviedol Szalay. „Vopred vyslovené priania sú širší rámec, ktorý má význam aj pri demencii, ťažkých neurologických stavoch či dlhodobej strate spôsobilosti. Ja tieto dva koncepty nevnímam ako rozpor, ale ako kontinuitu – odmietnutie dystanázie je logický prvý krok,“ tvrdí.
Podobne sa vyjadril Peter Stachura (KDH) pre TA3. Myslí si , že pacienti by mali mať možnosť spísať závet, že nechcú byť oživovaní, ak sa im zastaví v nejakej situácii srdce.Treba však rozlišovať: „Ak pacient povie, že si neželá resuscitáciu, avšak lekár nevidí, že by sa nachádzal v procese umierania, bolo by to z jeho strany neposkytnutie prvej pomoci.“ Poukázal na to, že existujú veľmi dobré príklady fungovania v zahraničí.Napríklad v susednom Rakúsku robia elektronický záznam. „Akonáhle si chce nejaká osoba urobiť takýto medicínsky závet, tak si ho vie spísať,notársky overiť a následne uložiť do elektronického registra a ten register je spárovaný s operačným strediskom. Čiže výjazdová posádka už vie, že daná osoba má platné vopred vyslovené prianie a možno tú resuscitáciu napríklad začať nemusí,“ hovorí Stachura. Doplnil, že prianie má časovo obmedzenú platnosť a dá sa zmeniť. Je to preto, že situácia sa vyvíja a aj predstava pacienta o kvalitnom živote sa môže meniť. Dodal,že zo svojej skúsenosti paliatívneho lekára môže povedať, že je lepšie zomierať pripravený a tak, ako si to človek želá, nie nepripravený.
Rôzny postup na rôznych pracoviskách
Podľa Bráza lekári pri rozhodovaní o živote a smrti musia najmä dodržať medicínsky správne postupy. Riadia sa aj želaním príbuzných: „Dá sa to však chápať i ako v úvodzovkách alibizmus v duchu radšej urobiť viac, ako niečo neurobiť.“ Ako príklad spomenul známu polemiku o tom, či príslušníkom Jehovových svedkov ako život zachraňujúci úkon podať alebo nepodať transfúziu krvi. Ani na túto podľa neho „vskutku triviálnu situáciu“ neexistuje jasný právne ustálený legislatívny verdikt ako postupovať a nebyť postihnuteľný. „Preto postupujeme individuálne s vedomím možných ťažkostí pri akomkoľvek zvolenom postupe. Prípadne podľa zvyklostí a akejsi konsenzuálnej dohody v prístupe k danej situácii na konkrétnom pracovisku,“ vysvetlil. Príbuzní sú pri rozhodovaní dôležití aj preto, lebo z povahy veci by mali najlepšiu vedieť o želaniach konkrétneho pacienta.
„Tieto situácie ale nie sú absolútne jednoznačne a jasne vyriešené. Pri nepresne definovaných a v legislatíve jasne taxatívne vymedzených postupoch môže hroziť postih za akékoľvek rozhodnutie ajeho realizáciu v konkrétnych špecifických situáciách,“ podotkol Dušan Bráz.
Hovorí, že vždy je dobré ak je legislatíva presná, bez možných alternatív či doslova opačných možností správneho riešenia.Prípadne ak sú alternatívy jasne vymedzené. „Pomohlo by, ak by akákoľvek situácia mala len jedno správne riešenie. Riešením a pomocou by bolo ak by prebehla široká verejná diskusia z medicínskeho, etického, ekonomického a iných pohľadov ktorého výsledkom by bol konsenzus s jasným jediným záverom, ktorý by sa ukotvil do legislatívy,“ myslí si všeobecný lekár.
{{odporucane}}
Čo čaká starnúcu populáciu?
A aké zmeny alebo stimuly mohli zlepšiť starostlivosť o zomierajúcich na Slovensku? „Paliatívna medicína, tak ako čokoľvek iné, potrebuje v prvom rade ekonomické zdroje a dostatok personálnych zdrojov,“ zhodnotil Bráz. Vzápätí dodal, že špecializovaný odbor paliatívna medicína na Slovensku existuje od roku 2006. V rokoch 2022 a 2023 však v tomto odbore nadobudlo špecializáciu len 13 lekárov. Celkovo má špecializáciu paliatívna medicína 32 lekárova spomedzi nich nerobia všetci paliatívnu medicínu v plnom rozsahu. Oddelenia paliatívnej medicíny existujú v ôsmich nemocniciach na celom Slovensku, pričom nejde o univerzitné a fakultné nemocnice. Tam sú paliatívni pacienti často roztrúsení po rôznych iných oddeleniach. „Tieto čísla vravia za všetko,“ zhrnul Bráz.
So starnutím populácie bude rásť i množstvo pacientov,ktorí budú potrebovať kvalitnú paliatívnu starostlivosť. „Jedným z potrebných stimulov je zvýšenie záujmu o tento odbor. Treba začať budovať špecializované oddelenia a tým uvoľniť lôžka na iných oddeleniach,“ dodal Bráz. Keďže paliatívna medicína nie je len nemocničný odbor a poskytuje sa i v domácom prostredí, kvalite života pacientov a ich rodín by podľa neho tiež pomohla zmena mentálneho nastavenia národa v zmysle chcieť dôstojnejšie prežiť starobu a zveriť sa profesionálnym tímom, ktoré poskytujú komplexnú starostlivosť vrátane paliatívnej starostlivosti doma. Prípadne v centrách sociálnych služieb či iných zariadeniach podobného typu.
