Apoštoli neefektivity a predražených nákupov
Práve to, že súkromné zdravotné poisťovne vedia pre svojich pacientov nakupovať zdravotnú starostlivosť lacnejšie a často i vo väčších objemoch, je podľa LOZ jedným z dôvodov, prečo sú štátne nemocnice (príspevkové organizácie ministerstva zdravotníctva) v dlhoch.
Zákon o zdravotnom poistení
Zákon o zdravotných poisťovniach 581/2004 Z.z. je jedným z kľúčových zákonov, ktoré boli prijaté počas pôsobenia ministra Rudolfa Zajaca na ministerstve zdravotníctva. Bol síce xkrát novelizovaný, no jeho filozofia a duch ostali zachované.
Zdravotné poisťovne sú povinné uzatvárať zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti najmenej v rozsahu minimálnej siete poskytovateľov a zároveň musí zdravotná poisťovňa zazmluvniť každého všeobecného lekára.
Podľa identického zákona zdravotná poisťovňa uhrádza na základe bilaterálnych zmlúv medzi ňou a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Cena úhrady nesmie byť vyššia ako cena je ustanovené cenovým predpisom. Tento predpis však nestanovuje minimálnu cenu. Zmyslom regulácie má byť zabránenie predražených nákupov, nie zabrániť tomu, aby poisťovne dokázali pre svojich poistencov nakupovať zdravotnú starostlivosť za čo najlepšie ceny a v čo najväčšom objeme.
{{suvisiace}}
Nákup zdravotnej starostlivosti sa teda nelíši v ničom od akéhokoľvek iného nákupu medzi dvomi subjektami pôsobiacimi na trhu. Každý racionálne zmýšľajúci aktér na trhu, no i každý človek primárne chce nakúpiť tovary a služby v čo najlepšej kvalite a kvantite a za čo najlepšiu cenu.
Práve racionalita je to, čo etatistom a LOZ prekáža najviac u súkromných zdravotných poisťovní. Dôvera a Union platia štátnym nemocniciam menej ako Všeobecná zdravotná poisťovňa a to je podľa LOZ zlé. Ešte raz, LOZ prekáža, že Dôvera a Union nakúpia identickú zdravotnú starostlivosť pre svojich poistencov lacnejšie, no v identickej kvalite.
Cena dohodou
Zdravotné poisťovne podľa spomínaného zákona uhrádzajú poskytovateľom platby podľa bilaterálnej zmluvy, ktorá je podpísaná zástupcom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a poisťovňou, pričom ceny za služby sú predmetom dohody medzi zdravotnou poisťovňou a poskytovateľom.
Zdravotné poisťovne, ktoré sa snažia nakúpiť pre svoj poistný kmeň za čo najlepšiu cenu, v čo najväčšom objeme a v adekvátnej kvalite poskytovanú zdravotnú starostlivosti, si teda plnia svoje úlohy a záväzky voči svojim poistencom. Ak sú zdravotné poisťovne Dôvera a Union schopné nakúpiť túto zdravotnú starostlivosť u akéhokoľvek poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za lepších podmienok ako Všeobecná zdravotná poisťovňa, tak je to dôvod na pochvalu a potlesk, nie na kritiku.
Argumentom LOZ je, že ak by súkromné zdravotné poisťovne platili štátnym nemocniciam viac, tak by mali tieto nemocnice menšie dlhy. Tento argument hovorí o LOZ primárne to, že sa ani len neunúvali prečítať sa zákon o zdravotných poisťovniach, nieto pochopiť jeho obsahu. Úlohou zdravotných poisťovní totiž nie je hľadieť na hospodárenie poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, pričom je jedno, či sa jedná o štátneho, verejného alebo súkromného poskytovateľa. Hospodársky výsledok poskytovateľa zdravotnej starostlivosti je starosťou majiteľov týchto firiem.
Ak sú teda platby zdravotných poisťovní Dôvery a Union nedostatočné, tak je elementárnou povinnosťou štatutára nemocnice, takúto zmluvu nepodpísať a rokovať o lepších podmienkach. To, že nemocnice musia podpisovať nevýhodné zmluvy, je minimálne de iure nezmyslom. Všetky tri zdravotné poisťovne sa totiž musia riadiť zákonom o zdravotných poisťovniach, ktorý im ukladá povinnosť zabezpečiť svojim klientom dostupnosť zdravotnej starostlivosti a nepretržitú dostupnosť všeobecnej ambulantnej starostlivosti, ambulantnej zdravotnej starostlivosti, u stomatológov a v nemocniciach a to podľa rozsahu, ktorý definuje minimálna sieť.
Riaditelia nemocníc teda majú páky, vrátane tých legislatívnych o minimálnej sieti, aby boli schopní „predať“ zdravotným poisťovniam zdravotnú starostlivosť za cenu, ktorá im zabezpečí lepšie hospodárske výsledky. Riaditelia to však nerobia, prečo?
{{odporucane}}
Útvar (ne)hodnoty za peniaze
Súčasťou ÚHP je i Adam Marek(v ÚHP sa primárne venuje zdravotníckym témam), ktorý svojho času pôsobil v zdravotnej poisťovni Union. Tento útvar, ktorý by mal už len podľa názvu kritizovať štátnu Všeobecnú zdravotnú poisťovňu za to, že pre svojich klientov kontrahuje nákup zdravotnej starostlivosti drahšie ako je trhová cena, čím s vysokou pravdepodobnosťou dochádza k nehospodárnemu nakladaniu s finančnými prostriedkami, ktoré má VšZP zo zdravotných odvodov, naopak kritizuje súkromné poisťovne za nákup zdravotnej starostlivosti za lepších podmienok.
Útvar hodnoty za peniaze totiž vo svojom blogu píše, že „za priemernú hospitalizáciu dostala v roku 2021 Univerzitná nemocnica Bratislava 3 066 eur. Nemocnica však nedostala zaplatené rovnako od každej poisťovne. Ak bola hospitalizovaná pacientka z VšZP, dostala 3 297 eur. Ak z Dôvery, 2 653 eur a ak z Unionu, len 2 233 eur, napriek tomu, že išlo o rovnako náročnú pacientku“. UNB v roku dosiahla stratu 48 miliónov €.
ÚHP zároveň hovorí, že „ak by súkromné zdravotné poisťovne platili za hospitalizáciu rovnako ako VšZP, strata by bola o 13 mil. eur nižšia“.
O zdravotných poisťovniach Dôvera a Union táto informácia hovorí len to, že pre svojich poistencov nakupujú zdravotnú starostlivosť podľa zákona o zdravotných poisťovniach, nakupujú ju efektívne, napĺňajú minimálnu sieť. O Útvare hodnoty za peniaze a o autoroch tohto blogu táto informácia hovorí na druhej strane všetko, no v prvom rade to, že odignorovali a nepochopili zákon o zdravotných poisťovniach.
Pre úplnosť treba dodať, že spoluautorom blogu je aj občasný spolupracovník ozdravme Matej Mišík.
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
Problém motivácií a politika
Prečo sa štátne nemocnice, ktoré sú príspevkovými organizáciami ministerstva zdravotníctva (ale aj obrany = Prešov a Ružomberok) a VÚC nemocnice zadlžujú? Lebo môžu. Za tvorenie dlhov a strát im totiž nehrozí nič, žiaden trhový postih vo forme bankrotu, exekúcie alebo iných postihov. Ekonóm Juraj Karpiš používa pre takéto firmy, ktoré sú nasosnuté na štátne vemeno alebo na „drogu“ v podobe dotácií či „zlých peňazí“, pojem zombie firmy.
Oddlžovanie týchto nemocníc nás stálo po zarátaní inflácie už viac ako tri miliardy eur a napriek tomu dokázali tieto nemocnice vytvoriť dlhy vo výške 1,4 miliardy eur k 30. 07. 2024 (pozn.red. v tejto sume sú zahrnuté všetky dlhy štátnych nemocníc, vrátane tých pred i po uplynutí lehoty splatnosti).
Pokrivený trh a zároveň zle nastavené motivácie štátnych nemocníc sú obrovským problémom. Riaditelia nemocníc nie sú motivovaní hospodáriť zodpovedne a kladne. Ak sa dlh zväčší a riaditeľ má dostatočné politické krytie, nič mu nehrozí.
Štátny tajomník Michal Štofko v podcaste, ktorý sme uverejnili na jar 2024, uviedol, že „cieľom pre rok 2024 je zastaviť nárast dlhov štátnych nemocníc“. Nuž, tento cieľ sa takmer s určitosťou nepodarí naplniť a to napriek tomu, že sme štátnym nemocniciam skrze programovú vyhlášku alokovali 191miliónov eur navyše a rovnako sme štátne nemocnice oddlžili viac ako 160 miliónmi eur na sociálnom poistení.
Zdroj: vlastné spracovanie, dáta získané od nemocníc na základe infožiadosti
Riaditelia štátnych nemocníc by možno o lepšie zmluvy so zdravotnými poisťovňami usilovali, no do hry vstupuje politika a fakt, že je celý sektor zdravotníctva spolitizovaný a trhovo pokrivený na entú.
Súčasnú situáciu presne zhrnul Rudolf Zajac v rozhovore s Katarínou Lovasovou v časopise Medicína, kedy Zajac na margo toho, že majú akciové spoločnosti lepšie platby so zdravotných poisťovní v porovnaní s príspevkovými organizáciami ministerstva zdravotníctva, povedal:
„Tak si majú lepšie platby dohodnúť aj normálne nemocnice. To je tak, riaditeľ veľkej štátnej nemocnice potrebuje lepšie platby od veľkej štátnej poisťovne. Povie: „Nemôžem za tieto peniaze poskytovať zdravotnú starostlivosť tvojej poisťovni.“ Riaditeľ štátnej poisťovne bude utekať na ministerstvo zdravotníctva a povie: „Tvoj riaditeľ veľkej nemocnice nechce so mnou robiť.“ Tak mu minister zavolá a povie: „Alebo to budeš robiť, alebo ťa odvolám.“ Samozrejme, teraz to preháňam. Ale môže byť aj obrátené garde. Riaditeľ štátnej nemocnice uteká na ministerstvo a povie, že mu štátna poisťovňa málo platí. A tak ten minister zavolá riaditeľovi štátnej poisťovne a povie mu: „Ak mu nebudeš viacej platiť, odvolám ťa.“ A keď mu na to ten odpovie, že nemá odkiaľ zobrať viac peňazí, tak mu minister odkáže: „To je tvoj problém.“ Nie, takto to nemôže fungovať. Ten systém je Hlava XXII“.
Vo vyššie spomínanom blogu sa ÚHP hovorí nasledovné: „Snaha zdravotných poisťovní zaplatiť poskytovateľom zdravotnej starostlivosti čo najmenej je prirodzená a v poriadku – míňať prostriedky verejného zdravotného poistenia čo najefektívnejšie je ich úlohou. Ak sa poisťovniam darí šetriť napríklad na CT a MR vyšetreniach, ktorých máme na Slovensku priveľa, alebo dokážu vyrokovať lacnejšie covid testovanie, je to prínosné. Z minulosti sú známe prípady ako masér Kostka, kedy VšZP platila priveľa a bola za to právom kritizovaná“.
S touto časťou sa dá súhlasiť, no s pokračovaním blogu naopak vôbec nie, keďže sa v ňom uvádza nasledovné: „Nie je to však prípad štátnych nemocníc – peniaze v nich objektívne chýbajú, teda nie je možné povedať, že VšZP platí priveľa. Naopak, súkromné poisťovne platia príliš málo. Nízke platby nie sú výsledkom efektivity, ale zlyhania vyjednávacieho procesu“.
Kto však vo vyjednávacom procese zlyhal? Jednoznačne a za žiadnych okolností nezlyhali zdravotné poisťovne Dôvera a Union. Naopak, tie odviedli svoju prácu. Ak teda zlyhávajú riaditelia nemocníc, tak je to ich problémom a zodpovednosťou. A platí to, čo povedal Rudolf Zajac vo svojom vyjadrení vyššie.
Zároveň tým, že zrejme zdravotné poisťovne nakupujú zdravotnú starostlivosť lacnejšie, sú schopné zabezpečiť viac zdravotnej starostlivosti pre svojich klientov. Za identickú sumu dokáže Dôvera a Union „kúpiť“ povedzme 10 TEP, kým VšZP len napríklad 7. Z efektívneho nákupu benefituje pacient, teda ten, ktorý je podľa PVV stredobodom celého snaženia sa o zlepšenie celého zdravotníctva.
Kefalín, a čo si Vy predstavujete pod takým slovom oprávnené náklady?
LOZ požaduje, aby súkromné poisťovne platili nemocniciam oprávnené náklady. Ako by povedal major Terazky vo filme Černí Baróni: „Kefalín, a čo si vy predstavujete pod takým slovným spojením oprávnené náklady?“. LOZ požaduje adekvátne financovanie nemocníc a na úhradu všetkých ekonomicky oprávnených nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ako je cena ekonomicky oprávnených nákladov za poskytnutú starostlivosť. Zároveň má predložiť zákon, ktorý nariadi povinnosť zdravotným poisťovniam tieto náklady nemocniciam uhradiť.
Problémom však je, že ani len google netuší, čo sú to oprávnené náklady. Túto požiadavku komentoval analytik INESS Martin Vlachynský vo svojej odpovedi pre časopis Medicína nasledovne:
„Akonáhle počujem niekde termín „oprávnené“ náklady, zježia sa mi ekonomické reflexy. To, že niekto produkuje s nákladmi X eur, neznamená, že tieto náklady sú vynakladané efektívne a s maximálnym prínosom pre produkciu. Ak časom klesla obložnosť zo 75% na 50%, stále má nemocnica právo na uhradenie rovnakého objemu nákladov? Ak je možné rovnaký zdravotný problém vyriešiť „jednodňovkou“ aj hospitalizáciou, majú byť uhradené náklady hospitalizácie? Ak nemocnica nevýhodne nakúpila CT, má právo na úhradu nákladov? Ak nemocnica sídli v energeticky mizernej budove, mala by mať uhradené všetko teplo, čo jej vyfučí zosušenými oknami? To by bola cesta do ekonomického pekla. To platí pre akýkoľvek segment zdravotníctva, nielen nemocnice“.
Súkromné zdravotné poisťovne si svoje povinnosti voči svojim klientom plnia, klient totiž uzatvára zmluvu so zdravotnou poisťovňou, ktorú mu má „nakúpiť“ a uhradiť zdravotnú starostlivosť. Ten, kto si svoju robotu nerobí poriadne, je naopak Všeobecná zdravotná poisťovňa, ktorá platí za zdravotnú starostlivosť viac, no bez toho, aby svojim poistencom zabezpečila lepšiu alebo viac zdravotnej starostlivosti. Úlohou poisťovne nie je starať sa o to, či skončí nemocnica v strate, to je výsostný problém riaditeľa a zriaďovateľa či vlastníka nemocnice.
To, čo reálne vadí LOZ ale aj ÚHP na čele s Adamom Marekom, je zisk zdravotných poisťovní a samotný „boj proti zdravotným poisťovniam je boj s vlastnou hlúposťou“, ako v našom poslednom podcaste povedal Rudolf Zajac.
