Existuje spôsob, ako vyhrať každú debatu bez toho, aby ste museli mať pravdu — s argumentačnými faulmi, čírou demagógiou a dojmológiou. Stačí presvedčiť ostatných, že vaša hodnotová pozícia je vedecký konsenzus — a pozíciu oponenta vyhlásiť nie za názor, s ktorým možno polemizovať, ale za prejav ignorancie, komerčného záujmu alebo priameho škodenia pacientom. V slovenskom zdravotníctve sa tento trik hrá dvadsať rokov. A hrá sa bravúrne.

Christopher Snowdon, ekonóm londýnskeho Institute of Economic Affairs, to pomenoval v publikácii, ktorú INESS vydal v marci 2026 v slovenskom preklade. Nesie názov Antikapitalizmus a verejné zdravie a jej hlavná téza je jednoduchá: časť akademického sveta bojujúca proti trhovým mechanizmom v zdravotníctve sa netvári ako to, čím je — teda ako ideologická pozícia — ale ako hodnotovo neutrálna veda. Táto neúprimnosť, miestami rovno klamstvo, jej dáva legitimitu a moc, ktorú by inak nedosiahla. Na Slovensku má táto ideológia svojich horlivých zástancov — ľudí s plnými ústami slov o verejnom záujme, ktorí sa vo vlastných statusoch preventívne nazývajú nezávislými analytikmi.

O čom Snowdon píše

Snowdon v publikácii sleduje konkrétny a dobre zdokumentovateľný jav: ako sa za posledné dve dekády rozrástol zoznam odvetví, ktoré časť akademikov verejného zdravia označuje za škodlivé. Začínalo sa pri tabaku — oprávnene. Pokračovalo alkoholom — tiež oprávnene. Dnes zoznam zahŕňa potravinársky priemysel, farmaceutické firmy, hazard, fosílne palivá, automobilový priemysel, sociálne siete, gig ekonomiku — a podľa štúdie Lacy-Nichols et al. publikovanej v The Lancet v roku 2023 fakticky celý súkromný sektor vrátane bankovníctva, poisťovníctva, stavebníctva a realitného trhu.

Čítajte to pomaly. Bankovníctvo. Poisťovníctvo. Stavebníctvo. Realitný trh. Teda v zásade všetko, čo nie je štát — a čo by štát mal prevziať, aby sme boli zdravší. Iný názov pre tento projekt existuje. Len ho v The Lancet nepíšu. Všetky tieto snahy majú niečo spoločné — snahu miešať sa ľuďom do životov a rozhodovať za nich v každom aspekte ich bytia. Tento cieľ zdieľali všetky totalitné ideológie. Na ich oltár padli milióny životov.

{{odporucane}}

Popredné recenzované časopisy a vplyvní akademici otvorene volajú po „fundamentálnej reštrukturalizácii globálneho politického a socioekonomického systému“, po „spochybnení neoliberalizmu“ a po ekonomike zámerného zastavenia rastu. Správa WHO Europe z roku 2024 priamo vyzýva na „prehodnotenie kapitalizmu“ ako podmienku zlepšenia verejného zdravia. To nie sú blázni píšuci blogy. Sú to autori publikujúci v The Lancet, poradcovia WHO, členovia vedeckých rád vlád. A ich odporúčania nekončia pri zákaze reklamy na alkohol — končia pri degrowth, donutovej ekonomike a kolektívnom vlastníctve výrobných prostriedkov. Len to tak nenazývajú. Nazývajú to verejné zdravie.

Snowdon tento mechanizmus nazýva antiproduktivizmom: zodpovednosť za akékoľvek systémové zlyhanie sa presúva z konkrétneho problému na abstraktného nepriateľa — trh, korporácie, kapitál. A keď je nepriateľom trh samotný, každý argument pracujúci s cenovými signálmi, reguláciou dopytu či spoluúčasťou pacienta je vopred diskvalifikovaný — nie ako nesprávny, ale ako morálne neprípustný.

Títo ľudia existujú aj u nás

Snowdon píše o globálnom fenoméne. Slovensko by mohlo poskytnúť niekoľko učebnicových príkladov. Sú to ľudia, ktorí sa pohybujú na pomedzí akademického, expertného a politického sveta, prezentujú jasné ideologické pozície ako odborný konsenzus a každý trhový argument v zdravotníctve — od regulovaných poplatkov po súkromné poisťovne — automaticky zaraďujú do kategórie útoku na pacienta. Nie ako diskutabilný návrh. Ako útok. Výsledkom je prostredie, v ktorom sa vecná debata o financovaní zdravotníctva neviedla dvadsať rokov — nie preto, že by neexistovali argumenty, ale preto, že boli vopred vyhlásené za nelegitímne. Niet sa čomu čudovať: prvá Ficova vláda vznikla práve na týchto pseudoargumentoch o tom, že zdravie nie je tovar.

Institute of Economic Affairs, jeho autor Christopher Snowdon, INESS aj ozdravme.sk sa hlásia k voľnému trhu. Vieme, čo si myslíme, a hovoríme to nahlas. Čitateľ presne vie, s čím súhlasí a s čím nie.

{{suvisiace}}

Na druhej strane stoja tí, čo rovnako jasný ideologický postoj majú, len ho nikdy nepriznajú — a v prípade potreby aj poprú. Táto dobre organizovaná a vplyvná skupina systematicky bojuje proti spoluúčasti pacienta, súkromným poisťovniam a trhu v zdravotníctve — a namiesto toho, aby to povedali rovno, zahaľujú to do reči o ústavných právach, verejnom záujme a sociálnej spravodlivosti. Nevystupujú ako etatisti. Vystupujú ako nestranní odborníci, ktorí jednoducho chránia pacienta pred chamtivými korporáciami a zlým trhom. Snowdon tento mechanizmus nazýva trójskym koňom.

Poplatky ako učebnicový príklad

Konkrétna ukážka toho, ako tento mechanizmus funguje, je dvadsaťročná debata o poplatkoch v ambulanciách. Len čo niekto navrhne regulovaný poplatok s dokladom, stropom a sociálnou ochranou, odpoveď nepríde vo forme protiargumentu. Príde vo forme ústavného práva. Zdravotníctvo musí byť bezplatné. Diskusia skončená.

Táto veta je nepravdivá. A tí, ktorí ju opakujú, to vedia. Ústavný súd SR štyrikrát jednoznačne potvrdil, že regulované poplatky sú v súlade s Ústavou SR. Článok 40 zaručuje právo na zdravotnú starostlivosť v rozsahu, ktorý určí zákon — a podzákonná norma, teda nariadenie vlády. Katarína Fedorová to vo svojom komentári k zákonu opisuje jednoznačne: nekritické trvanie na absolútnej bezplatnosti by mohlo viesť k zníženiu úrovne dostupnej starostlivosti, pričom zákon nesmie obsah práva fakticky vyprázdniť.

Hovoriť A — ústava garantuje bezplatné zdravotníctvo — a zamlčať B — ústavný súd štyrikrát povedal, že poplatky sú ústavné — nie je omyl. Je to zámerné. A tí, ktorí to robia, sú presne tí, ktorých Snowdon popisuje: ľudia s jasnou ideologickou pozíciou, ktorí sa namiesto otvorenej argumentácie schovávajú za selektívne čítanie ústavy.

Rudolf Zajac odovzdal Slovensku funkčný systém. Regulované sadzby, jasný právny základ, predvídateľný mechanizmus. Štyri nálezy Ústavného súdu jeho reformu potvrdili. Potom prišiel Ivan Valentovič, vpísal do nariadenia vlády číslicu nula a dvadsať rokov sa tvárime, že to bolo víťazstvo pacienta. Nie. Bolo to víťazstvo chaosu. Päťsto miliónov eur ročne putuje do divočiny, ktorú Valentovičova nula vytvorila — bez dokladu, bez pravidiel, bez ochrany. Ficove predvolebné sľuby o zrušení poplatkov boli pre systém škodlivé — podporovali morálny hazard a viedli k presunu platieb do sivej zóny. A experti, ktorí mu k tomu vytvorili diskurzívny komfort a vytvárajú ho dodnes, nesú za tento stav rovnaký diel zodpovednosti.

Nie priveľa, ale primálo trhu

Nikto z tých, čo kričia o bezplatnosti, vám toto nepovie: problémom slovenského zdravotníctva nie je priveľa trhu. Je ho primálo. Chýbajú súkromní investori. Chýba súkromný kapitál, ktorý by financoval ambulancie, prístroje, infraštruktúru. Chýba férová a predvídateľná spoluúčasť, ktorá by dávala systému zmysel aj pre tých, čo doň investujú.

Ak trhu kladieme polená pod nohy a zanovito opakujeme floskuly o bezplatnosti, má to svoje dôsledky. Poplatky sme síce formálne zakázali, no jediné, čo sa stalo, je, že sa presunuli do sivej zóny. Dopyt v ambulancii prevyšuje ponuku a neregulované poplatky sú logickým vyústením. Napriek tomu tu máme akademikov v The Lancet, ako aj domácich „nezávislých analytikov“, ktorí nám vysvetľujú, že riešením je menej trhu a viac štátu.

Čo s tým chceme spraviť my v ozdravme?

Analytici ako Peter Pažitný a Henrieta Tulejová dlhodobo a precízne dokumentujú rozsah tohto zlyhania — v číslach, právnych analýzach aj politických odporúčaniach. Výsledok? Nula. Nie preto, že by sa mýlili. Ale preto, že v prostredí, kde je ekonomický argument vopred diskvalifikovaný ako komerčný záujem, nepomôže ani ten najlepší graf.

Aj preto sme v marci 2026realizovali vlastný kvalitatívny výskum — aby sme pochopili, čo si o poplatkoch skutočne myslia ľudia v čakárňach, nie experti, ktorí o nich píšu. O výsledkoch budeme písať samostatne. Predbežne len toľko: to, čo ľudia hovoria, a to, čo o nich tvrdí dominantný diskurz, sú dve veľmi odlišné veci.