Komentár Martina Vlachynského: Ako ľuďom vysvetliť, že zdravotníctvo nie je zadarmo?
Odpoveď je šalamúnska – mali by sme sa pýtať inú otázku. Väčšina ľudí správne tuší, zdravotníctvo nie je zadarmo a niekto niekde nejako za neho platí. Časť ľudí dokonca tuší, že existujú zdravotné odvody a tí najinformovanejší dokonca vedia, koľko eur z výplaty na ne platia.
To, čo by sme skôr mali vysvetľovať, je spoluzodpovednosť. Verejné zdravotníctvo ako súčasť nárokovateľného sociálneho systému spoluzodpovednosť v ľuďoch potlačilo. Nepíšem len o spoluzodpovednosti za zdravie, kde je to samozrejmé - žiaden systém, žiadna regulácia nezmení to, že sami sebe si vždy budeme najlepšími preventistami. Píšem o spoluzodpovednosti za ekonomické fungovanie systému.
{{suvisiace}}
Pri dôchodkoch táto kultúrna zmena už prichádza. Dnes je ťažké stretnúť tridsiatnika, ktorý by úprimne veril, že verejný dôchodkový systém mu v starobe finančne zabezpečí udržanie životného štýlu. Veľká časť ľudí chápe potrebu sporenia a investovania, -hoci chápať ani tu ešte neznamená konať.
Takúto zmenu myslenia potrebujeme aj v zdravotníctve a ideálne čo najskôr. Aj v tomto prípade má zmysel sporenie a investovanie, no na mysli mám skôr uvedomenie si vzácnosti zdravotných služieb a tovarov a zmenu motivácií pri ich čerpaní.
{{odporucane}}
Toto uvedomenie si však nepríde náhlym osvietením más, ani cez edukačné kampane. Obed zadarmo musím zjesť, inak ho zje niekto iný. Zmenu správania vyvolá až zmena systému, ktorý musí s väčšou mierou spoluzodpovednosti rátať.
Martin Vlachynský, INESS
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
V roku 2022 sme si objednali agentúrny prieskum medzi obyvateľmi. V prieskume sme overovali názor obyvateľov Slovenska na hlavnú úlohu verejného zdravotníctva, priority, ochotu uvažovať nad nákladmi kvality či ochotu kupovať si dodatočné služby. Hlavnou otázkou bolo porovnanie príklonu k „necielenému“ (kvantita bežnej liečby na úkor kvality liečby ťažkých stavov) verejnému zdravotníctvu, alebo „prioritizujúcemu“ (kvalita liečby ťažkých stavov na úkor kvantity bežnej liečby) verejnému zdravotníctvu.
.avif)
Výsledkom bolo, že dve podobne veľké skupiny občanov majú navzájom protichodnú predstavu o zdravotníctve. Polovica by chcela všetko bezplatne aj za cenu slabšej kvality, či dlhšieho čakania. Druhá bola naopak ochotná robiť kompromisy a finančne prispieť pri bežných situáciách výmenou za to, že v kritických chvíľach sa im dostane kvalitnejšej pomoci. Zhruba štvrtina obyvateľov by bola ochotná pravidelne si priplácať do 25 eur mesačne za nadštandardné služby, asi 4% ešte viac.
Teraz prichádza v úvode spomínané filozofovanie. Aj tá druhá polovica dnes za zdravotníctvo platí nielen odvodmi, ale aj čoraz bežnejšími „šedými“ poplatkami. Mnohí z nich si dokonca pamätajú nie až tak dávne zdravotníctvo „zadarmo“, kde sa štandardne na dvere klopalo obálkami. Prečo taký odpor k formalizácii finančnej spoluzodpovednosti?
Chýba im dôvera k systému – dôvera k tomu, že ich v ťažkých zdravotných situáciách nenechá bez pomoci aj v prípade, že nebudú mať peniaze. Boja sa, že ak do systému pustíme „oficiálne“ cenovky, tak oni sa k službám nedostanú. Je to nedôvera do istej miery zaslúžená, vidia, ako už dnes reálna dostupnosť pokrivkáva. Nebolo by to potom ešte horšie?
Verejná diskusia by mala smerovať práve k tejto otázke. Ja som presvedčený, že horšie by to nebolo. Finančná neudržateľnosť súčasného systému je zapísaná v štatistikách pôrodnosti. Zníženie dostupnosti zdravotných služieb v tých najdôležitejších kritických momentoch hrozí práve vtedy, ak sa nezmení súčasný stav. No dôveru ľudí si musia systémové zmeny vybojovať.
