Poslanecký návrh, ktorý Šimon v komentári kritizuje, nie je založený na nesprávnom pochopení čl. 40 ústavy. Nepíše sa v ňom, že všetko má byť bezplatné. Naopak, návrh jasne hovorí, že zdravotná starostlivosť počas doplnkových ordinačných hodín bude za priamu úhradu pacienta. Rovnako jasne sa v ňom uvádza, že za priamu úhradu budú aj administratívne služby, nadštandardné plnenia a všetky ďalšie služby rozpoznané zákonom, ktoré sa platia aj v súčasnosti (napr. pri návšteve urgentu alebo ambulantnej pohotovosti). Nesedí ani záver, že KDH mieni parlamentu upierať právo regulovať priame úhrady. Čím iným je poslanecký návrh, ak nie snahou o reguláciu priamych úhrad prostredníctvom zákona?

Nálezy ústavného súdu a zrušené nariadenia

Nie je pravda, že poslanecký návrh “recykluje argument“, že poplatky narúšajú ústavné právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Ak pod poplatkami myslíme priame platby za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, tak tie návrh výslovne pripúšťa. Umožňuje vláde určiť úhradu za administratívne služby a tieto služby (napr. rôzne potvrdenia) definovať v osobitnom zozname. Spojením tohto zoznamu a služieb, ktoré už v zákone pomenované máme, sa docieli práve ono až bájne “upratanie poplatkov“ – bude jasné, aké úkony sú službami súvisiacimi s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a akú maximálnu platbu za ne môže poskytovateľ požadovať. Návrh je preto súladný s nálezom ústavného súdu č. 38/03, podľa ktorého je možné z množiny zdravotnej starostlivosti vyňať úkony a činnosti, ktoré netvoria jej bezprostredný obsah a takéto služby poskytovať za priamu úhradu. “Zajacove dvadsaťkorunáčky“ boli ústavne súladné. Rovnako by mali byť ústavne súladné platby za administratívne služby. Návrh teda nepopiera daný nález. Naopak, výslovne sa oň opiera.

{{suvisiace}}

Druhý nález ústavného súdu, ktorý Šimon v komentári spomína (16/05) je založený na právnom stave, ktorý už nemáme. Ústavný súd vychádzal z predpokladu, že zdravotné výkony sú z verejného zdravotného poistenia uhrádzané v závislosti od toho, pri akej chorobe sú poskytované – ak je choroba uvedená v zozname prioritných chorôb, výkony sú plne hradené; pri neprioritných chorobách môžu byť výkony hradené čiastočne alebo nemusia byť hradené vôbec. Kľúčovým atribútom tejto právnej úpravy boli dve nariadenia vlády z roku 2004  – 777 (Zoznam chorôb) a 776 (Katalóg výkonov). Obe tieto nariadenia ale boli bez náhrady zrušené v súvislosti s ambíciou zaviesť nový Katalóg výkonov. V diskusii o tom, aké výkony sú a aké nie sú hradené z VZP, sa preto môžeme opierať iba o zákon č. 577/2004 Z. z. – číselník zdravotných výkonov nenahrádza zákonom predpokladané nariadenie vlády. Hradené tak nie sú napríklad výkony bez zdravotnej indikácie alebo výkony súvisiace s klinickým skúšaním. To, že tieto výkony nie sú hradené (a teda že rozsah “bezplatnej“ zdravotnej starostlivosti nie je neobmedzený), poslanecký návrh vôbec nerozporuje. Hovorí iba, že dané výkony nemajú byť poskytované počas “riadnych“ ordinačných hodín. Napokon, načo si zdravotná poisťovňa zazmluvňuje ambulantného poskytovateľa? Prečo trvá na tom, aby mal určitý rozsah ordinačných hodín? Nie je to práve preto, že tým poisťovňa zabezpečuje dostupnosť zdravotnej starostlivosti hradenej z VZP pre svojich poistencov? “Pointou“ čl. 40 ústavy je nielen “bezplatnosť“ zdravotnej starostlivosti v rozsahu vymedzenom zákonmi, ale aj faktická dostupnosť takejto “bezplatnej“ starostlivosti. Povedané s českými komentátormi: „Dostupnost takové standardní zdravotní péče pro každého občana na základě veřejného pojištění a bez přímých úhrad tedy je esenciálním obsahem tohto základního práva“.

{{gift}}

Tajný agent a podpis po vyšetrení

Ironická pasáž o tajnom agentovi je založená na zjavne nesprávnom argumente, že ambíciou predkladateľov je “vyriešiť“ problém priamych platieb umožnením kontroly pod utajenou identitou (mystery shopping). To ale poslanecký návrh netvrdí. Uvádza sa v ňom, že cieľom je odstrániť medzery zákona identifikované samosprávnymi krajmi, ktoré im sťažujú efektívny výkon dozornej činnosti. Preto sa takáto kontrola vzťahuje iba na povinnosť vydať pacientovi doklad o úhrade – všetky ostatné povinnosti sa dajú skontrolovať na základe tohto dokladu. Akým iným spôsobom by sa vykonal dozor nad poskytovateľom, ktorý sa rozhodne doklad pacientovi nevydať? A ako by k tomu prišli poskytovatelia, ktorí by doklady vydávali a práve na ich základe by dostali pokutu? Alebo ešte inak – prekážajú Šimonovi aj “tajní agenti“ kontrolujúci supermarkety a finančné služby? Bola by úroveň ochrany spotrebiteľa vyššia alebo nižšia, ak by sme takýchto “agentov“ nemali?