V nedávnom komentári v Pravde zareagovala pani Schmögnerová na myšlienku rozdeliť a sprivatizovať Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, ku ktorej sa hlásime my, ako aj niektorí ďalší analytici.

Popravde, čakal som kritickejšiu nálož od pani exministerky. V podstate jediným predstaveným protiargumentom bola história slovenských zdravotných poisťovní na prelome tisícročí, kedy postupnou konsolidáciou zo 16 poisťovní vznikli 3. Vraj by sa to mohlo stať znova a nové subjekty by boli skôr či neskôr pohltené existujúcimi.

Práve naopak. Konsolidačný proces pred 20 rokmi nebola chyba, ale presne to, čo slovenské zdravotné poisťovne potrebovali. Pre osvieženie pamäte – bolo to obdobie, keď niektoré zdravotné poisťovne nezvládali platiť záväzky a kvôli druhotnej platobnej neschopnosti hrozil kolaps celého systému.

Re-koncentrácii poisťovní (smerom len ku dvom súkromným poisťovniam) by bránila kapitálová náročnosť takéhoto kroku. Konečnou stopkou by naviac mohol byť Protimonopolný úrad.

{{suvisiace}}

Najskôr postavme otázku naopak. Nepýtajme sa, aký dôvod je na privatizáciu, pretože dôvod je vždy - štátne podniky sú z definície menej efektívne ako súkromné. Pýtajme sa, aký je dôvod na štátne vlastníctvo? Pri plynovodoch, zbrojovkách, alebo nemocniciach to je zložitá debata, lebo do hry vstupuje aj bezpečnosť, geopolitika a podobne. No načo je štátu zdravotná poisťovňa? Čo štát pomocou nej robí inak, ako by robil súkromník? Trvalý útek klientov naznačuje, že spokojnosť poistenca to nebude.

Dnes má štát majetok v podobe štátneho podniku, ktorý strácaním klientov (od roku 2010 ich ubudlo skoro 700 000) stráca hodnotu. Predaj by teoreticky mohol priniesť výnos vo vyšších stovkách miliónov eur, možno aj cez miliardu. Tieto zdroje by mohli byť druhým „plánom obnovy“ v zdravotníctve a napríklad posunúť niekoľko desiatok nemocníc do 21. storočia. Áno, bol by to jednorazový príjem, ale jeho efekt by mohol trvať roky.

Druhým prínosom by bolo zlepšenie vnútorného fungovania poisťovne (respektíve po novom dvoch poisťovní). Áno, dnes sú v strate všetky tri poisťovne. Ale platí obrátené príslovie, že „medzi jednookými je slepý lúzrom“. Štátna poisťovňa potrebovala za ostatné roky tri kapitálové injekcie z prostriedkov nás všetkých, aby prežila. Už len rotácie riaditeľov a riaditeliek ako na kolotoči musia napovedať, že tu je problém s efektivitou. A nie, v prerozdeľovacom mechanizme, ktorý kompenzuje štátnu poisťovňu za jej starší a chorejší kmeň, to nebude. Ten totiž nie je „nedotknuteľný“, ako táže autorka. Naopak, mení sa každú chvíľu (naposledy v roku 2023) a vždy v prospech štátnej poisťovne.

{{odporucane}}

Tretím argumentom je pozitívna zmena v prostredí. Dnes je štátna poisťovňa stále dominantom s nadpolovičným podielom na celom poistnom kmeni a vďaka prerozdeľovaniu až 62%-ný podiel na finančných zdrojoch. Paradoxne, toto je prípad vysokej koncentrácie, ktorého sa pani Schmögnerová bojí. Všetci poskytovatelia sú neproporčne závislí od vyjednávania zmlúv práve so štátnou poisťovňou. Ak by boli na trhu štyria podobne veľkí hráči, naviac bez priameho politického krytia, otvoril by sa pre obe strany väčší priestor pri vyjednávaní o zmluvách. Privatizácia štátnej poisťovne by naviac bol silný signál dovnútra aj von – signál, že sa na Slovensku konečne podarilo ukončiť zacyklené dohadovanie sa na unitárnom, alebo konkurenčnom systéme zdravotných poisťovní. Po 20 rokoch by sme sa mohli pohnúť ďalej.

Samozrejme, vidím aj problémy. Prvým problémom je záujem investorov. Nie je vôbec isté, že pri súčasnom celkovom stave slovenského zdravotníctva by sa na svete našli dvaja investiční odvážlivci, ktorí by stavili peniaze práve na budúcnosť slovenského zdravotníctva. Ale kto to nevyskúša, nezistí.

S tým súvisí druhá námietka, ktorú spomína aj pani Schmögnerová. Finančná diera v slovenskom zdravotníctve dosiahla také rozmery, že bez rozpočtových zmien budú jednoducho všetky tri zdravotné poisťovne stratové. Lenže zlepšenie slovenského zdravotníctva je cesta, na ktorej treba urobiť veľa krokov správnym smerom. Privatizácia VšZP je jedným z nich.

Komentár sme pôvodne zaslali redakcii Pravda, kde ho však odmietli uverejniť.