Rok 2025 ponúkol slovenskému zdravotníctvu viacero príležitostí na systémový posun. Tri z nich boli zrejmé a dlhodobo diskutované: posilnenie prevencie, funkčná digitalizácia a lepšie využitie odborného potenciálu farmaceutov. Napriek tomu, že v každej z týchto oblastí existovali konkrétne návrhy, dostupné kapacity aj medzinárodné príklady dobrej praxe, k zásadnej zmene v roku 2025 nedošlo. Opäť tak zostávame na úrovni diskusií, ktoré sa cyklicky opakujú, no len zriedka sa pretavia do reálnych systémových krokov.

Ak má mať slovenské zdravotníctvo ambíciu posunúť sa vpred, samotná debata už nestačí – nevyhnutná je rozhodnosť, jasné priority a ochota meniť zabehnuté zvyklosti, aj keď to nie je pohodlné.

{{suvisiace}}

1. Prevencia

Slovensko má preventívne programy, akčné plány aj legislatívne rámce. Má ich roky. Na papieri pôsobí systém prevencie takmer presvedčivo. V praxi však čísla hovoria oveľa úprimnejšie – a podstatne menej lichotivo.

Preventívne prehliadky, ktoré majú byť základným nástrojom včasného záchytu ochorení, absolvuje na Slovensku menej ako polovica dospelej populácie. Ešte alarmujúcejšia je situácia u žien v oblasti gynekologickej prevencie. Napriek tomu, že preventívna gynekologická prehliadka má byť absolvovaná raz ročne, v roku 2024 ju podstúpilo len približne 37 % žien.

Pre porovnanie – v mnohých krajinách Európskej únie sa preventívnych skríningov zúčastňuje výrazne viac ľudí než na Slovensku. V roku 2023 absolvovalo skríning rakoviny krčka maternice približne 75 % žien vo Švédsku, Českej republike, Slovinsku a Írsku.

Vysoká účasť je viditeľná aj pri ďalších onkologických skríningoch. V Dánsku, Švédsku a Fínsku malo v roku 2023 skríning rakoviny prsníka absolvovaných aspoň 80 % žien, ktoré naň mali nárok.

Podobne priaznivá situácia je aj pri prevencii kolorektálneho karcinómu – viac ako 60 % oprávnenej populácie vo Fínsku, Holandsku, Švédsku, Slovinsku a Estónsku absolvovalo v roku 2023 skríning tohto ochorenia v priebehu posledných dvoch rokov.

Tieto údaje poukazujú na funkčnosť systematických, aktívne riadených skríningových programov v zahraničí. Európska únia si pritom stanovila jasný cieľ – aby sa do roku 2025 na preventívnych skríningoch zúčastnilo 90 % oprávnenej populácie. Slovensko sa tomuto cieľu dlhodobo nepribližuje; naopak, patrí medzi krajiny s najnižšou mierou účasti na preventívnych programoch.

Tieto rozdiely majú reálne dopady na zdravotné výsledky populácie – nižšia miera prevencie je spojená s vyššou mierou ochorení zistených až v pokročilom štádiu, vyššou úmrtnosťou na ochorenia, ktorým sa dalo predísť, a nižšou priemernou dĺžkou života. Len pre porovnanie – vo Švédsku je to 84,1 roka, kým na Slovensku je to 78,6 roka. Za nami sú už len Litva, Maďarsko, Lotyšsko, Rumunsko a Bulharsko. Takéto poznatky poukazujú na potrebu posilniť systém prevencie, skríningovú dostupnosť a verejné zdravotné stratégie tak, aby sa Slovensko priblížilo úrovni krajín s úspešnejšími výsledkami v oblasti včasnej diagnostiky a zdravia obyvateľstva.

Rozdiel medzi Slovenskom a vyspelými krajinami EÚ pritom nespočíva v absencii pravidiel. Tie máme. Problémom je ich reálne uplatňovanie. Prevencia na Slovensku je postavená najmä na dobrovoľnosti a minimálnej motivácii pacientov. Výsledkom je, že zodpovednosť za včasný záchyt ochorení je v praxi prenesená takmer výlučne na pacienta – bez účinných nástrojov, bez systematickej podpory a často aj bez dostatočných informácií.

Kým na papieri máme preventívne programy, v realite máme neskoré diagnózy, zbytočné utrpenie a vyššie náklady na liečbu, ktoré by sa pri funkčnej prevencii dali výrazne znížiť. Prevencia pritom nie je luxus ani doplnok systému – je jeho základom. Bez nej zdravotníctvo nešetrí, iba odkladá problém na neskôr.

Ak chceme hovoriť o modernej zdravotnej starostlivosti, nestačí mať stratégiu v šuplíku a čísla v prezentáciách. Skutočným testom kvality systému je realita v ambulanciách a účasť pacientov na preventívnych programoch. A tá dnes ukazuje, že slovenská prevencia zostáva najmä dobre napísaným dokumentom – s veľmi slabým pokračovaním v praxi.

Dôležitou súčasťou tejto debaty je však aj pohľad na samotných pacientov. Prevencia totiž nie je výlučne otázkou systému, ale aj osobnej zodpovednosti. V momente, keď človek ochorie, prirodzene očakáva, že zdravotný systém mu poskytne dostupnú a kvalitnú liečbu – a že ju uhradí štát. Treba si však otvorene povedať, že štát nie je abstraktná entita. Štát sme my všetci – občania, ktorí sa pravidelne skladajú na verejné zdravotné poistenie.

Z týchto spoločných zdrojov je následne hradená liečba všetkých pacientov rovnako, bez ohľadu na to, či sa o svoje zdravie dlhodobo starali, absolvovali preventívne prehliadky a riešili rizikové faktory, alebo prevenciu systematicky ignorovali. Súčasný systém tak nerozoznáva rozdiel medzi zodpovedným a nezodpovedným prístupom k vlastnému zdraviu – a v tom je jeho zásadná slabina.

Prevencia nie je obmedzením slobody ani sankciou. Je to investícia – do vlastného zdravia aj do udržateľnosti celého systému. Bez aktívnej účasti pacientov zostane akýkoľvek preventívny program len dobre mieneným dokumentom. Ak však chceme, aby zdravotníctvo fungovalo spravodlivo a dlhodobo, musí sa zodpovednosť deliť. Medzi štát, lekárov – a v neposlednom rade aj medzi pacientov samotných.

{{odporucane}}

2. Nezužitkovaný odborný potenciál farmaceutov

Od vypuknutia pandémie COVID-19 sa v odborných aj politických kruhoch opakovane hovorí o tom, aké dôležité je posilňovať rolu farmaceuta v systéme zdravotnej starostlivosti. Diskusia bola intenzívna, očakávania vysoké. Realita roku 2025 je však podstatne striedmejšia – k zásadnému posunu nedošlo.

Najvýstižnejším symbolom tohto stavu je fakt, že vyhláška o správnej veľkodistribučnej praxi v roku 2025 stále považuje fax za povinnú súčasť vybavenia veľkodistribútora liekov. V čase, keď sa hovorí o umelej inteligencii v medicíne a digitalizácii zdravotníctva, pôsobí táto povinnosť ako legislatívny artefakt z minulého storočia. Ak je ambíciou systému posilniť rolu farmaceuta, je ťažké to myslieť vážne, kým jeho „moderné“ pracovné nástroje pripomínajú múzejnú expozíciu.

Farmaceuti pritom patria medzi najlepšie dostupných zdravotníckych odborníkov v systéme. Denne prichádzajú do kontaktu s pacientmi, často skôr a častejšie než lekári. Napriek tomu ich odborné znalosti zostávajú systémovo nevyužité. V čase, keď zdravotníctvo čelí starnutiu populácie, rastúcemu počtu chronicky chorých pacientov a preťaženiu ambulancií, mohli farmaceuti zohrávať výraznejšiu úlohu pri očkovaní, liekovej starostlivosti, edukácii pacientov, podpore adherencie k liečbe či včasnom zachytávaní liekových interakcií alebo duplicít.