Komentár Martina Vlachynského: Vystavovať „PNku“ by nemal žiaden lekár
Špecialisti sa vzbúrili proti povinnosti vystavovať elektronickú práceneschopnosť pre pacientov. Ich technické argumenty, prečo s tým majú problém, znejú dôveryhodne. Ale popravde, tvrdím, že žiadne technické argumenty ani nepotrebujú. Lekár by administratívu okolo PN nemal riešiť vôbec. Ani špecialista, ani obvodný.
Valiacu sa tsunami nedostatku zdravotníkov popísal už kde-kto, viď napríklad aj naša nedávna analýza. No reakcia policymakerov je zacyklená v odpovedi „vyššie mzdy, viac medikov“. Nie že by to nebolo súčasťou zlepšenia, no je to strašne málo. Systemický problém si vyžaduje systemickú odpoveď. Zvedavých opäť odkážem na ďalšiu našu publikáciu s názvom Chýbajúci zdravotníci: 21 zlepšení. Spojovacím vláknom popísaných zlepšení je zmena myslenia – vysokokvalifikovaný zdravotník sa má striktne zameriavať len na expertné úkony. Všetko ostatné musí ísť preč – buď smerom na administratívnu silu v zdravotníctve, alebo preč zo zdravotníctva úplne.
{{suvisiace}}
Jedným z príkladov sú administratívne úkony, vynucované sociálnym systémom. Práve vystavovanie PNiek je tam jedným z najväčších bremien. Otázka zdokladovania a monitorovania práceneschopnosti pre účely dávok nemá nič spoločné s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Je to záležitosť plne a jedine medzi sociálnym systémom (konkrétne Sociálnou poisťovňou) a jej klientom. Lekár stanovuje diagnózu a pretaví ju do podoby štandardizovaného informačného záznamu, čím by sa jeho úloha mala v tejto otázke končiť. Sociálny systém má komunikovať priamo s poistencom.
Je mi jasné to obrovské množstvo námietok, prečo niečo takéto nemôže fungovať. Čo ak je pacient v bezvedomí? Negramotný? Čo ak bude podvádzať? No ako vravieval istý bývalý premiér – kde je vôľa, tam je cesta.
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
Poďme na to pomalšie. V zahraničí sa pri znižovaní administratívy PNiek vyberajú troma smermi. Prvým je zavedenie „samovypisovania“. Napríklad v Anglicku sa môže zamestnanec samovypísať na maximálne 7 dní. Ak žiada potvrdenie od lekára, ten má právo si za toto potvrdenie vypýtať poplatok. Rovnako samovypísanie do 7 dní funguje vo Švédsku. V Nórsku platí samovypísanie do 3 dní.
Aj na Slovensku viaceré korporácie poskytujú zamestnancom 5-7 „sick days“ ročne, kedy im preplatia absenciu bez potvrdenia lekára v plnej výške. Takýto postup má však zjavné limity, postavené na pracovnej morálke, čestnosti zamestnancov a finančnej kondície zamestnávateľa. Na druhej strane, súčasné štatistiky práceneschopnosti na Slovensku naznačujú, že priestor na podvádzanie je široký aj v súčasnom systéme. Skúste sa zamyslieť, ako môže byť rozdiel v priemernej dĺžke PNky medzi okresmi viac ako dvojnásobný, pričom celoslovenský priemer je vyše 42 dní na jednu práceneschopnosť.
{{odporucane}}
Druhým smerom je úprava administratívnych kompetencií. V Anglicku od roku 2022 môžu potvrdenia o práceneschopnosti podpisovať nielen lekári, ale aj zdravotné sestry, farmaceuti, či fyzioterapeuti. Zdravotné sestry môžu potvrdzovať práceneschopnosť aj v Kanade, či na Novom Zélande
Tretím smerom je uľahčenie celého procesu, ktorá väčšinou spočíva v elektronizácii. Elektronické PNky sú štandardom už vo viacerých krajinách, od roku 2021 dokonca aj na Ukrajine. V niektorých krajinách (Anglicko, Kanada) je možné vystavenie potvrdenia aj po online konzultácii.
Je tu ale veľké „ale“. Krajiny s pomerne voľným systémom potvrdenia práceneschopnosti (najmä spomínané Anglicko a niektoré štáty Commonwealthu) majú situáciu ľahšiu v tom, že celé bremeno financovania a administrovania práceneschopnosti hodili na zamestnávateľov. Tí sú nútení suplovať súkromné poisťovne ponúkajúce súkromné pripoistenie, resp. sociálny systém, ktorý tento produkt defacto vyvlastnil. Potvrdenkou o práceneschopnosti sa zamestnanci preukazujú zamestnávateľovi a je jeho problém, ak potvrdenka nezodpovedá skutočnému zdravotnému stavu zamestnanca. Štáty, kde časť nákladov práceneschopnosti nesie verejný systém (na Slovensku po 10 dňoch práceneschopnosti) prakticky vždy do procesu zapájajú lekára.
Takže späť na začiatok. Stanoviť diagnózu (zatiaľ) bez lekára nejde. No problémom nie je tento krok, problémom je následná administratíva. Stačilo by „len“ keby lekár, alebo dokonca sám poistenec jedným kliknutím odoslal záznam o diagnóze do Sociálnej poisťovne, ktorá by bola následne zodpovedná za ďalšie spracovanie. Ak chcete úplne sci-fi, tak tieto dáta by mohla spracovávať umelá inteligencia, ktorá by detekovala podvodné správanie. Teda, nie úplné sci-fi, v Španielsku používajú AI na vytipovanie podvodných PN už od roku 2018.
Systémové zmeny, skutočné reformy sú práve o tomto – o prekopaní celej vetvy existujúcich procesov. Problémy, ktorým by Sociálna poisťovňa a štát museli čeliť v prípade takejto zmeny sú ničím v porovnaní s problémami, ktorým budeme čeliť pri nedostatku zdravotníkov.
Autor je analytik INESS.
