Už v roku 2019 sme v INESS upozorňovali na tento problém v publikácii, ktorá analyzovala vývoj v najdôležitejších zdravotníckych zákonoch. S odstupom času sme sa rozhodli túto analýzu zopakovať s cieľom zistiť, či sa za uplynulé roky niečo zmenilo.

Odpoveď je krátka a jasná – nie. Počet zmien 10 kľúčových zdravotníckych zákonov v rokoch 2023 a 2024 prevýšil historický priemer. Priemerne sme za posledných 21 rokov zaznamenali 32,67 novelizácií ročne, kým v minulom vydaní to bolo 31,7. Priemerné dlhodobé tempo novelizácií tak od roku 2022 narástlo o 3%. Celkový počet novelizácií týchto zákonov dosiahol hodnotu už 686.

{{suvisiace}}

Už v roku 2019 sme upozorňovali, že stovky legislatívnych zmien nedokázali naplniť pôvodné ciele reformných zákonov. Naopak, slúžili k ich deformácií. S odstupom šiestich rokov, žiaľ, platí toto hodnotenie stále. Čitateľom pritom pripomínam, že analyzujeme len “pôvodnú” sadu zákonov a nerátame s úplne novou zdravotníckou legislatívou, ani s presahom nezdravotníckych zákonov do sektora (napríklad transakčná daň).

V rokoch 2022 -2024 na poste ministra zdravotníctva vystriedali štyria nominanti, plus poverený predseda vlády. Ministri a ministerky zdravotníctva sa vo funkcii udržia často len krátko, čo im nielen znemožňuje preniknúť do komplexných štruktúr systému, ale zároveň ich to tlačí k tomu, aby sa sústredili výhradne na krátkodobé problémy. Ak navyše sami očakávajú, že ich mandát bude dočasný, prirodzene im chýba motivácia pripravovať dlhodobejšie plány. V prípadoch, keď boli do funkcie povolaní nečakane, je takmer nemožné, aby v krátkom čase pripravili premyslenú a odbornú reformu. Táto personálna nestabilita sa následne prenáša do celej verejnej časti sektora zdravotníctva, keďže rovnako často - a niekedy aj častejšie -prichádza k výmene vedenia rôznych inštitúcií. V takomto prostredí nie je ďalší nárast počtu novelizácií prekvapením, ale dôsledkom systémovej neukotvenosti a absencie dlhodobého smerovania.

{{odporucane}}

Zdravotnícky systém na Slovensku sa dlhodobo nachádza v stave, ktorý mu bráni v akomkoľvek predvídateľnom rozvoji. Zákony, ktoré mali slúžiť ako pevný rámec fungovania sektora, sa rokmi zmenili na mozaiku nejednotných, nejasných a často protichodných úprav. Až na niektoré výnimky v liekovej politike prichádzajú miesto komplexných reforiem prichádzajú len drobné zásahy a legislatívny mikromanažment. Tento prístup síce reaguje na aktuálne problémy,no zároveň vytvára neprehľadný legislatívny terén, na ktorom sa nedá dlhodobo budovať.

Skutočný systémový posun si vyžaduje viac než len ďalšiu novelu. Vyžaduje si návrat ku stabilnému a logickému systému - k tomu, aby legislatíva odrážala jasne rozdelené kompetencie, predvídateľné vzťahy medzi aktérmi a funkčný dohľad.

Nie je to teda nedostatok zmien, čo brzdí slovenské zdravotníctvo - práve naopak. Zmena zákonov už nie je vypočítaným krokom, ktorý má byť tak dobre napísaný že sa nebude roky meniť, ale bežnou rutinou, ktorá stráca význam. Čím viac zásahov pribúda, tým menšiu majú váhu na zmene trajektórie. Zmysluplné reformy nevznikajú z potreby niečo meniť, ale z vízie, kam chceme sektor dostať. Bez tohto kompasu bude slovenské zdravotníctvo aj naďalej uprostred legislatívneho labyrintu, v ktorom sa mení všetko, len nie jeho podstata.  

Martin Vlachynský, INESS‍