Jeden z argumentov je, že však aj v zahraničí funguje iba jedna, štátna poisťovňa. Alebo že by sa ušetrili peniaze, ktoré súkromné zdravotné poisťovne dávajú na prevádzku. Ako reagujete na také argumenty? Aký význam má viacero poisťovní na slovenskom trhu?

Vždy to nejako funguje, ale dôležité je, či to funguje efektívne alebo nie. Keď vychádzam primárne z našej materskej spoločnosti, kde sa dívame na to, ako funguje holandský trh, tam je poisťovní viacero a systému to pomohlo. Ich systém patrí v rebríčkoch medzi najefektívnejší. Keď si zoberieme pomer dĺžky života a dĺžky života v zdraví voči prostriedkom, ktoré sa na to vynakladajú, Holandsko patrí medzi špičku.

Zoberme si konkrétne prípady – keby tu bola jedna poisťovňa, boli by rôzne kauzy, nevznikol by taký veľký tlak na transparentnosť a efektivitu vynakladania prostriedkov. Keď je poisťovní viac, dávame si navzájom zrkadlo. A to je prvý argument, prečo je dobré mať viacero poisťovní. Vieme ukázať, že niektoré veci sa dajú robiť lepšie, efektívnejšie. Akonáhle sme začali niečo robiť, vytvára to tlak na konkurentov, je jedno, či to je iná súkromná poisťovňa alebo štátna.

Druhý pozitívny efekt konkurencie v odvetví zdravotných poisťovní, je zavedenie benefitov. U nás je logika taká, že potrebujeme narásť. U nás nie je cieľom vyťahovať peniaze. To, čo sa nám podarilo ušetriť cez prísnejšie revízne kontroly, iné úhradové mechanizmy alebo prenastavenie nákupu zdravotnej starostlivosti, sme primárne transformovali do dodatočnej hodnoty pre našich klientov vo forme benefitov. Veď zubný benefit štartoval od nás. Podľa mňa by sa to samo od seba neudialo.

Tretím pozitívnym efektom konkurencie je servis pre klienta. Má Sociálna poisťovňa aplikáciu? Nemá. Dalo by sa rozmýšľať, na čo všetko by to bolo dobré, ako komunikovať s občanom, ako im pomôcť. To sa samo od seba nedeje, keďže kvôli absencii konkurencie nevzniká tlak. Bez konkurenčného tlaku spoločnosť funguje ako úrad. Ten si robí svoju agendu rovnako ako po minulé roky. Tak to bolo dobré a tak to bude dobré aj do budúcna. Konkurenčný boj u nás vytvára jednoznačne tlaky na to, aby sme zlepšovali servis a prinášali nové benefity.

{{odporucane}}

Vadí mi, že v priebehu minulého roku sme strašne veľkú časť nášho času venovali riešeniu legislatívy a že sme riešili chaos vo financovaní. Vždy tu niekde niečo horí a treba dohľadať peniaze. Tým pádom nevzniká čas na riešenie podstatných problémov.

Ako napríklad?

Spoločnosť starne, chýbajú lekári a hlavne niektoré odbornosti. Myslím si, že poisťovňa nemá byť len ten, čo platí, ale môže a aj by mala hrať významnú rolu na to, aby pomohla koordinovať zdravotnú starostlivosť, pomáhala pacientom nájsť si lekára.

V Holandsku tieto veci vo veľkom fungujú. Sledoval som rôzne zdravotné systémy a tam zdravotné poistenie je presne o tom ako pomáhať pacientovi. Riešia ako znižovať nepotrebnú zdravotnú starostlivosť. Riešia dostupnosť zdravotnej starostlivosti, riešia zdravý životný štýl a vôbec ako sa starať o seba, aby som nemusel ísť do nemocnice. Lebo ak sa o svoje zdravie starám, som dlhšie ekonomicky aktívny, čiže miesto toho, že systém využívam, do systému prispievam.

Toto nás všetko čaká, aby sme ustáli demografickú vlnu. Mám pocit, že ju asi žiadna krajina nezvládne na 100%. Ale v zahraničí je vidieť oveľa väčšiu snahu, u nás sa toho času málo venuje, lebo nie je na to priestor.

Vy v tomto smere plánujete niečo urobiť?

Dal som si ako vnútornú ambíciu, že chcem v rámci našej poisťovne zastrešiť starostlivosť o pacienta pod jednu strechu. Držať si časť kapacity na to, aby sme sa vedeli tomu venovať. Bol by som rád, keby sme v našej poisťovni pomáhali pacientom a vede.

Nie všetko sa dá napríklad vyriešiť benefitmi. Zubný benefit je taký, že pomôžem pacientovi s finančnou dostupnosťou, ale veľakrát to nie je len o finančnej dostupnosti.

Napríklad?

Chcete nájsť endokrinológa a nie je. Rozmýšľam, či vieme ako poisťovňa podporiť odbornosti, ktoré z nejakého dôvodu nie sú až tak populárne.

Je dôležité, aby lekári ostávali na Slovensku, aby mali motiváciu tu žiť a pracovať. Niektoré odbornosti sa vyslovene sťažujú, že keď ich generácia skončí, tak už nebude mať kto liečiť. V niektorých v odbornostiach možno nie je nedostatok lekárov, ale je potrebné vyriešiť logistiku.

Lekár vás odporučí, musíte ísť ku gastroenterológovi a následne to je na pacientovi, aby sa zariadil. Ten je častokrát stratený v systéme a musí si hľadať špecialistu sám. Primárne rieši svoje kontakty. Keď v rámci obce má gastroenterológa, tak sa u neho ohlási a možno bude musieť čakať dva mesiace. Ale čo ak je v Trnave novootvorená nejaká klinika, kde nie je problém nového pacienta prijať? Aj nad týmto rozmýšľame ako logistiku medzi tým, kde je dopyt po zdravotnej starostlivosti a kde je ponuka, zefektívniť.

Neposkytujete to už v súčasnosti?

Máme zatiaľ malý útvar, ktorý sa tomu venuje. Snažíme sa pomáhať pacientom a nájsť zdravotnú starostlivosť. Ale aby sme to mohli robiť vo väčšej miere, potrebujeme si vytvoriť zázemie.

Naša materská spoločnosť v Holandsku si manažment pacienta buduje 30 rokov. Dokonca majú už tak prepracovaný systém, že ak máte pridružené ochorenia, vedia, ku ktorému napríklad gastroenterológovi je lepšie ísť. Alebo ak ide o operáciu a môžete mať komplikácie, tak vás odporučia skôr do veľkej nemocnice, kde vás v prípade problémov vedia stabilizovať. Ich databázu majú tak prepracovanú, že sa vedia pozrieť na pacienta tak, aby mu vedeli odporučiť bezpečnejšie miesto, kde podstúpi operáciu.

Toto sú rozhodne linky, nad ktorými rozmýšľam. Samozrejme, spadajú do toho rôzne spôsoby telemedicíny a rozmýšľame nad postoperačným monitorovaním na diaľku. Nemusí pacient nevyhnutne obsadzovať lôžko, niekedy stačí sada meracích prístrojov. Lekár si dokáže kontrolovať váš stav aj na diaľku.

Občas počuť kritiku na zdravotné poisťovne, že nerobia pre poistencov v oblasti manažovania nič. Na druhej strane máte ako poisťovňa na to možnosti v zmysle legislatívy? Nie sú niektoré aktivity poisťovní smerom na poistencov tak trochu na hrane v súvislosti s legislatívnymi možnosťami?

Na hrane to nie je. Skôr by som to vnímal ako zahltenie systému. Tým, že systém nemá jednotnú víziu, ide raz tak, raz tak. Príkladom je snaha limitovať zisk na jedno percento. Samozrejme, že v poisťovni vytvoríte paniku, lebo nikto nevie, ako taká diskusia dopadne.

Uveďme ako príklad zmenu zákona, ktorá sa týkala toho, koľko si môžeme nechať na prevádzku a koľko musí ísť na zdravotnú starostlivosť. Prvý návrh toho, koľko budeme musieť vynakladať na zdravotnú starostlivosť, bol nastavený veľmi agresívne. Našej poisťovni by ubral toľko prostriedkov, že by to pre nás to vyzeralo byť existenčne náročné vôbec ustáť.

Prvotný návrh bol 98 percent, napokon prešlo 95 percent na zdravotnú starostlivosť?

Limit je nastavený na 95 percent a pre poisťovne, ktoré majú menej ako jeden milión klientov, je to ešte znížené (v našom prípade to je približne 0,8 percenta). Pôvodný zámer rátal s tým, že ak budeme mať zisk, tak prostriedkov na operatívu máme dostatok. Ale čo ak zisk nebudeme mať?

Nemôžem ako hospodár fungovať tak, že keď mám zisk, tak si z neho viem zobrať na prevádzku. V tomto nestabilnom režime financovania sa veľmi ťažko plánuje. Častokrát sa systém dodatočne dofinancuje. Ak sa vláda v krízovom roku rozhodne, že dodatočné prostriedky nedokáže poskytnúť a ziskovú časť nemám. Tak vznikne veľký problém.

Alebo sa zdravotníctvu ešte zoberie ako predminulý rok.

Áno, aj to sme tu už mali.

Spomeniem ohlásené štrajky nemocničných lekárov, k tomu plus požiadavky ambulantného sektora. Ako vidíte svoje hospodárenie?

Ťažko. Keď rokujeme na ministerstve, stáva sa, že sa zistí, že nejaká časť sa vo výpočte zabudla zohľadniť. Je to narýchlo, robí sa to centrálne, poposielajú sa dáta z nemocníc. Niektoré nemocnice majú regulérne mzdové nároky a potom majú ešte kolektívne zmluvy. Niektoré nemocnice nároky, ktoré vyplývajú z kolektívnych zmlúv, pri zbere dát tieto prostriedky zarátali, iné nie.

Určil sa nejaký balík peňazí, pozvyšovali platy, ale zrazu financie nesedeli, lebo napríklad v kolektívnej zmluve majú príplatky cez víkendy, čo tvorí významné finančné položky, nehovoriac o nefinančných dopadoch. To v tých výpočtoch nikde nebolo zohľadnené.

Nám sa hlavná kniha (pozn. rozpočtu) mení pod rukami. Čakal by som, že rozpočet bude hotový do konca roka, aby sme vedeli, s čím ideme do nasledujúceho. Posledná verzia bola ešte niekedy 25. januára. Absolvovali sme stretnutie s nemocnicami s dohodou o financovaní. A potom prišla nová hlavná kniha, keď bolo stretnutie s ambulantným sektorom, kde na ambulantný sektor zrazu bolo viac prostriedkov, ale z ústavnej starostlivosti sa niečo zobralo. Otázne je, čo s tým urobiť, keď sme už s niektorými nemocnicami podpísali dodatky.

O akú sumu ide? Je to veľký skok?

Nehovorím, že to je radikálny pokles prostriedkov, ale je tam približne mínus 7 miliónov. Nehovoriac o tom, že je tu mnoho rôznych interpretácií, to je veľmi nešťastné.

Poviem príklad k 20 percentám - niekto sa na to pozerá ako na nárast medziročných výdavkov, tak sa na to díva ministerstvo, čo je aj naše vnímanie, že tak boli alokované prostriedky. Ale niektoré strany to vnímajú ako navýšenie decembrovej faktúry. Niektoré strany očakávajú zvýšenie globálneho rozpočtu o 20 percent. Niektoré očakávajú, že to sa bude odvíjať od počtu zamestnancov.

Prichádzajú tu rôzne perspektívy a ja úplne chápem poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, že majú masívny nárast výdavkov, ktoré musia vykryť a v tomto polochaose sa každý snaží uchrániť. Niektoré rokovania sú náročné, zatiaľ to vyzerá, že nám to úplne nebude postačovať. Veľmi skoro mi je v januári lámať palicu nad celým rokom. Vidíme už ale trhlinky v celom výpočte a niekedy sa nedá ustupovať.

Chápem, poskytovatelia sú pod časovým tlakom, musia platy vyplácať, aj vtedy (pozn. po ohlásenom štrajku nemocničných lekárov) boli pod tlakom, lebo im lekári odchádzali, takže podpisovali navýšenia, dodatky k pracovným zmluvám a teraz zisťujú, že im to nesedí. Máme napríklad poskytovateľa, ktorý nedočerpáva globálny rozpočet a ja nemám z pohľadu poisťovne dôvod mu teraz zvýšiť plánovaný rozpočet o 20 percent. Obzvlášť, keď tuším, že mi niekde inde bude chýbať.

Sme ochotní to robiť dvojkrokovo - v prvom kole sme už navýšili prostriedky, aby sme zahasili minimálne to finančné pnutie, aby sa nedostali poskytovatelia do finančných problémov. Je tu ale priestor na doprecízovanie zmlúv podľa toho, kto je aký, aké má špecifiká. Asi všetci vieme, že to treba vnímať individuálne.

Foto: Union zdravotná poisťovňa

Pri proteste nemocničných lekárov a následnému navýšeniu, resp. splneniu ich mzdových požiadaviek Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou mlčal. Po tom, ako sa ohlásila dohoda s ambulantným sektorom, úrad poslal tlačovú správu. Citujem z nej: „Dohoda zdravotných poisťovní s ambulanciami musí viesť k systémovým zmenám, paušálne navýšenie všetkým o 20 % nie je fér.“ Šéfka úradu Renáta Bláhová uviedla, že „ak by zdravotné poisťovne súhlasili s medializovaným 20 % zvýšením platieb rovnako pre všetkých lekárov a špecialistov, budú tak konať v rozpore s princípom obozretného hospodára“. V podstate skritizovala poisťovne, hoci s návrhom nič nemajú. Stotožňujete sa s tým? Máte priestor na to určiť, že niekomu teraz 20 percent nedáte, lebo úrad to považuje za nefér?

Nie je celkom pravda, že to bude každému rovnako. Ide o prvé navýšenie a u niektorých poskytovateľov to bude konečné a u niektorých nie. My sa pozeráme aj na niektoré odbornosti, ktoré sú podhodnotené, že by sme sa tam chceli viac v rámci možností, ktoré sa budú dať.

Taktiež úrad adresoval systémové zmeny. Momentálne sme v krízovom režime, kedy sú poskytovatelia pod reálnou hrozbou platobnej neschopnosti v prípade, že zmluvné podmienky s poisťovňami nebudú v krátkej dobre reflektovať zvýšené výdavky. Preto teraz nie je čas riešiť systémové zmeny, ale zabezpečiť sľúbené dodatočné zdroje. Nie je v tak krátkej dobe čas nastavovať koncepty a systémové zmeny. Na to bude priestor neskôr. Neriešme to v panike, lebo sa urobia chyby. Tu treba zahasiť to, aby poskytovatelia vedeli platiť ľudí a ustáli infláciu, aby zdravotníctvo neskolabovalo ako celok.

Spomínali ste skúsenosti zo zahraničia. Vidíte priestor na Slovensku, že by sa zaviedlo pripoistenie? V diskusiách niekedy zaznieva, že však poisťovne tú možnosť majú, ale to nerobia.

Toto je ťažká otázka, majú aj nemajú. Táto možnosť musí vzniknúť z nejakej potreby. Vidíme, že je nedostatok finančných prostriedkov a cítime, že nejaké finančné prostriedky by bolo dobré do systému dať.

Viaczdrojové financovanie je nevyhnutné. Ale ak je deklarovaný rozsah zdravotnej starostlivosti kompletne hradený, človek nemá dôvod si niečo priplatiť. Toto je jeden z dôvodov, že na Slovensku nie je veľa služieb, ktoré by sa dali pripoistiť. V Holandsku je to hlavne o rehabilitáciách a stomatológii. Ten balík nie je až taký široký, ale aspoň je zadefinovaný.

Polemika môže byť širšia. Určite pripoistenie funguje v mnohých štátoch. Sú to dodatočné zdroje, ktoré systému pomáhajú mať viac zdrojov. Veľakrát zavedenie pripositenia vychádza z historickej konotácie. Penetrácia poistenia je v Holandsku dlhé roky vysoká, a preto výhody zdravotného pripoistenia nie je nutné verejnosti prezentovať. Ak by sme teraz spustili pripoistenie na Slovensku, musíme vynaložiť veľa úsilia a preukázať, že to má zmysel.

V Holandsku fungujú trochu iné finančné mechanizmy ako u nás.

Áno, v Holandsku má poisťovňa možnosť nastaviť si poistné a taktiež je tam zavedená spoluúčasť. Tá je na úrovni prvých 385 eur, ktoré si hradí pacient sám a až následné výdavky sú hradené z poistenia. Toto by boli podľa mňa finančné mechanizmy, ktoré by nám pomohli viac.

Pri rozdielnej výške poistného si viem predstaviť, že vieme ako poisťovne ponúknuť viac, lebo benefit z efektívneho fungovania by videl priamo klient. Myslím si, že pripoistenie je jedna z ciest, ale väčší zmysel by som videl v takýchto mechanizmoch.

Museli by sme sa najskôr dopracovať k nároku pacienta?

Áno, ale aj keď si zoberieme, že každý by si prvých 385 eur hradil, tak hneď všetci začnú ukazovať na dôchodcov. Ale Holanďania to majú tiež ošetrené, že sociálna poisťovňa vykryje sociálne slabšie skupiny, dôchodcov, matky na materskej a podobne. Existujú princípy ako ochrániť časť spoločnosti, pre ktorú je 385 eur veľký problém.

Myslíte si, že niektoré zmeny vôbec nastanú? Keď si len zoberieme politické nastavenie a možné zoskupenie po voľbách v septembri. Môžeme očakávať, že niekto príde s nejakou stratégiou, víziou? 

Politika je dosť ťažká, ale keď sa bavím s rôznymi stakeholdermi v systéme, je tam stále veľa ľudí, ktorí majú záujem veci posúvať.

Pokiaľ sa vytvoria platformy, aby sa zladili, aby nešiel každý len svoju cestu, tak nádej na zmenu je. Ministerstvo bude musieť hrať silnú rolu. Ale ľudský kapitál, aj know-how na Slovensku máme, organizácia práce na stanovenie vízie, tá manažérska časť, to nám tu žiaľ zlyháva.