Je to otázka. Hovoríme o hospodárskom práve a rozsahu základných ľudských práv a to ako ich napĺňať je stanové v ústave. Limitácia práva by mala byť vo výhradnej kompetencii poslaneckého zboru.

Priznávam však, že poznáme prípady, kedy finalizáciu rozsahu toho, na čo má pacient právo v rámci zdravotného poistenia, určujú podzákonné predpisy, ako je napríklad nariadenie vlády 777/2004 Z.z. alebo niektoré vyhlášky ministerstva zdravotníctva upravujúce pravidlá pre určenie úhrady liekov.

Viacnásobné rozhodnutie ÚS teda hovorí jednoznačne o tom, že poplatky v zdravotníctve nie sú protiústavné. Teda tí, ktorí hovoria o tom, že poplatky v zdravotníctve sú protiústavné, čo tvrdil aj poverený premiér Eduard Heger, tak buď vedome klamú alebo nepoznajú zákony SR?

Áno, s touto interpretáciou sa stotožňujem. Táto téma je z pohľadu práva dostatočne vysvetlená a reaguje na aktuálne znenie ústavy. ÚS vykladá ústavu v stave, v akom je prijatá, no môže použiť interpretačné postupy.

Výklad ústavy je jasný, poplatky v zdravotníctve sa môžu zaviesť a je zbytočné polemizovať o tom, že by nebolo možné na Slovensku prijať takú právnu úpravu, ktorá by od pacientov umožnila vyberať poplatky od pacientov, ktorí sú poistení v ktorejkoľvek zdravotnej poisťovni.

Dá sa jednoznačne povedať, že je možné prijať také normy, ktoré umožnia poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti vyberať od pacientov poplatky.

Zákon definuje aj to, za čo môže pacient platiť a za čo nie. Začiatkom roka sa objavili prípady, kedy lekári prosili pacientov o príspevky na kompenzácie zvýšených cien energií. Prvá Ficova vláda poplatky v zdravotníctve cez podzákonnú normu zrušila a sumu 20Sk a 50Sk nahradila nulou. Definuje zákon, za ktoré úkony sa v zdravotníctve môžu vyberať poplatky a za čo nie?

Pozrel by som sa na to v opačnom garde. Ak je pacient obsluhovaný v zdravotníckom systéme, tak náklady na jeho liečbu sa týkajú zdravotného materiálu, liekov a technického vybavenia. Náklady, ktoré niekoľko rokov platíme ako pacienti priamo, sú lieky, zdravotné pomôcky alebo potraviny.

{{odporucane}}

Ďalšou časťou sú výkony v zdravotníctve, za ktoré sa platí nejaká cena a tento výkon ma istú hodnotu. Podobne sa na to pozerajú aj právne predpisy, ktoré riešia otázku cien za výkon. Hovoríme o zákone 577/2004, v ktorom boli upravené aj poplatky, o ktorých hovoríte. Jedná sa o zákon, ktorý upravuje rozsah zdravotnej starostlivosti, ktorá je poskytovaná na základe verejného zdravotného poistenia a to buď bezplatne alebo s doplatkom. Týka sa to výkonov a služieb poskytovaných v zdravotníctve.

Ďalším veľkým balíkom sú predpisy, ktoré stanovujú ceny liekov. Zákon 363/2011, ktorý má tiež vykonávacie predpisy, má stanoviť proces, akým sa môže liek dostať do kategorizácie. Na konci procesu kategorizácie lieku má byť rozhodnutie ministerstva a to, či sa bude liek plne alebo čiastočne uhrádzať zo zdravotného poistenia. Zákon stanovuje aj to, kto môže liek predpísať, tak aby bol liek hradený z verejného zdravotného poistenia.

Rozdiel je však v tom, že o tom, že sa za niektoré lieky, zdravotné pomôcky či potraviny dopláca alebo platí celá suma, sa už nevedú tak vášnivé spory. Iste objavia sa aj výnimky, napríklad Boris Kollár presadil, že deti za lieky nedoplácajú a to en block. Nehľadiac na to, či ich rodičia zarábajú 500 alebo 5000 eur. Vojna politikov sa presunula na frontu demagógie a boja proti akýmkoľvek poplatkom v zdravotníctve. Principiálny rozdiel medzi tým, či si platíme za lieky alebo platím čiastočne za zdravotnú starostlivosť, nevidím.

Opäť súhlasím. Princíp je identický. Hovoríme o materiálnom jadre práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Teda riešime otázku, kto za pacienta zaplatí liek, pomôcku a kto za pacienta zaplatí samotný výkon od lekára. Môže sa javiť, že otázka, kto zaplatí za lieky, je vyriešená. V podstate to tak čiastočne je. Zákon 363 prešiel počas posledných rokov viacerými zásadnými novelami, posledná z nich nadobudla účinnosť 01.08. 2022.

Téme úhrad za lieky sa posledné roky venovala veľká pozornosť. Platbám za služby sa nevenuje dostatočná pozornosť, čo vidieť i na tom, aký priestor majú zdravotné poisťovne na to, aby zaplnili biele miesta nákladov na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, teda nevenuje sa pozornosť na to, v akej cene sa reálne zaplatí služba/práca lekára. Zdravotné poisťovne majú obrovský manévrovací priestor pri vyjednávaní s lekármi, ktorí sú v podstate tiež podnikateľmi, ale cena za ich službu je extrémne silno diktovaná iným podnikateľom – zdravotnou poisťovňou.

Zo samotného faktu vypláva, že zmluvný vzťah nie je ani zďaleka rovnoprávny. Na jednej strane vyjednávacieho stolu totiž stojí subjekt (zdravotná poisťovňa), ktorý je vybavený právnikmi, revíznymi lekármi a na druhej stane stojí ambulantný lekár, ktorý by mal byť v jednej osobe ekonómom, lekárom, a aj administratívnym pracovníkom. Netvrdím, že táto situácia sa nezmenila a nezlepšila. V minulosti mali lekári limity od poisťovní, ktoré vyčerpali v priebehu možno prvej polovice mesiaca. Teraz to tak nefunguje a limity už lekári nemajú. To čo sa však nemení, je hodnota medicínskych výkonov, teda cena za bod.

Lekári sú hádam posledná zložka kapitalizmu, ktorá si nemôže povedať, koľko chce mať odmenu za svoju prácu. Lekár dostane platby od zdravotných poisťovní, no ak považuje tieto platby za nízke alebo nedostatočné, tak od pacienta nemôže pýtať doplatok.

Pár iných príkladov by sme ešte možno našli. Sú napríklad regulované ceny energií.

Áno, no následne dotovanú cenu energií dorovnáva štát, ten to síce platí len z daní, ktoré pred tým od občanov vybral. No aspoň rozdiel medzi trhovou a dotovanou cenou doplatí.

Áno, no systémovo by to tak nemalo byť. Zdravotníctvo je však špecifické v tom, že máme istý spomienkový optimizmus a hovoríme si, že zdravotníctvo je zadarmo.

Síce zlé, nedostupné ale aspoň zadarmo.

Áno. Navyše sa zdravotníctvo týka zdravia a života, čo sú politicky veľmi citlivé témy. Akonáhle by sektor niekto začal riešiť od základov, tak by reformy neurobil ani za rok alebo dva, čo je v princípe obdobie prežitia jedného ministra zdravotníctva. Súhlasím však s vami, že zdravotníctvo je silne regulovaná oblasť.

Áno, je však regulovaná až do takej miery, že lekári nemôžu pracovať s cenotvorbou, ak chcú zároveň dostávať platby z poisťovní.   

Presne tak, pri cenotvorbe je zmluvný lekár silno obmedzený prísnymi pravidlami.

Je to však riešiteľné podzákonnými normami?

Nebolo by to jednoduché, no možné to je. Z môjho pohľadu je legitímne, ak regulátor povie, že ak chce mať lekár zmluvu s poisťovňou, tak určuje pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať a z ktorých vyplýva, že lekár za nejaký úkon nemôže požadovať od pacienta dodatočné platby. No len za predpokladu ak je cena stanovená poisťovňou kontrolovaná. Systém nemôže fungovať tak, že sa cena za bod niekoľko rokov nemení.

Ale aby som sa vrátil k otázke, som názoru, že principiálne sa tento problém nedá vyriešiť podzákonnou normou. Skôr sa mi zdá, že situácia si vyžaduje poctivý prístup, ktorý by zohľadnil realitu v ktorej žijeme. Má zmysel uvažovať o základe, na ktorý má každý pacient nárok. Ruka v ruke s tým by mala ísť možnosť pripoistenia, s ktorým sa rátalo a dokonca v zákone 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach táto možnosť existuje. Zdravotné poisťovne môžu ponúkať produkt doplnkového zdravotného poistenia.

To možno môžu, no nemalo by to žiaden zmysel, keďže nemáme zadefinovaný nárok pacienta a tvárime sa, že všetci majú nárok na všetko a bezplatne. Vecí, na ktorých sa dá pripoistiť je minimum: napríklad pripoistenie nadštandardnej izby.

Áno, nie je stanovený nárok pacienta, ktorý by mal jasné kontúry. Pre pacientov je tento termín, teda nárok pacienta, veľmi ťažko uchopiteľným pojmom. Ľuďom to vysvetľujem na príklade reštaurácie, do ktorej príde človek a má možnosť objednať si základné menu, za ktoré sa nemusí doplácať. No k dispozícii je aj biznis menu, za ktoré sa však už niečo dopláca. Problém je, že nie je určené, čo je základné menu. Tento problém treba začať riešiť, no priznávam, že to nie je jednoduché zadanie.

Lekári dnes nemôžu povedať, že z poisťovne dostávajú iks eur, no svoju prácu si cenia na vyššiu sumu a tak by pacient za vyšetrenie u nich doplácal. Čo by sa muselo stať, aby to lekár mohol urobiť?

Najjednoduchší spôsob je byť nezmluvným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Lekári majú voľné ruky pri cenotvorbe. V takom prípade by sa mohlo stať, že na jednej poliklinike budú napríklad traja kardiológovia a každý z nich bude mať iné ceny za ten istý výkon.

S tým však súvisí ďalší problém. Pacienti by si vyšetrenie ešte zaplatili, no následne si musia platiť aj laboratórne vyšetrenia a celkovú starostlivosť. Nie je práve to problém?

Jeden z možných argumentov toho, prečo máme takýto stav je fakt, že zdravotná poisťovňa nemá možnosť pri nezmluvných lekárov, ktorí s ňou nie sú v zmluvnom vzťahu, kontrolovať správnosť poskytnutej liečby. Poisťovňa totiž zodpovedá za zodpovedné a efektívne nakladanie s finančnými zdrojmi z verejného zdravotného poistenia. Pri nezmluvnom vzťahu takúto možnosť reálne nemajú. Domnievam sa, že to je tým dôvodom, prečo sa zo zdravotného poistenia neuhrádzajú lieky, pomôcky a potraviny, ktoré predpísal nezmluvný lekár.

Pri zmluvnom lekárovi existuje jedna výnimka, kedy môže účtovať cenu výkonu (ináč hradeného z poistenia) priamo pacientovi. Domáca zdravotná starostlivosť je poskytovaná po ordinačných hodinách v domácom prostredí pacienta. V takom prípade si môže zmluvný lekár vyúčtovať cenu svojej práce priamo pacientovi. Ak lekár poskytuje ošetrenie v domácom prostredí, tak od pacienta môže požadovať platbu na základe cien za výkon, ktorý má uvedený vo svojom cenníku. Ak lekár predpíše lieky alebo laboratórne vyšetrenie počas domáceho ošetrenia, tak zdravotné poisťovne preplácajú náklady na lieky a laboratórne vyšetrenia.

Ďalšia možnosť, za ktorú môžu lekári účtovať poplatky, je zdravotná starostlivosť počas doplnkových ordinačných hodín. Tu však platí, že od pacientov sa môžu vyberať poplatky, no mimo regulárnych ordinačných hodín môže lekár vyšetriť len určité percento pacientov, ktorých lekár ošetril počas riadnych ordinačných hodín. Zároveň musí lekár týchto ľudí vyšetriť v určitom čase, pričom platí, že lekár musí mať za týždeň 30 riadnych ordinačných hodín.

Dá sa tento systém „hacknúť“?

Áno, tak, že lekár sa stane s jednou s.r.o. zmluvným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a druhá s.r.o. by bola nezmluvná. Špecialisti nemajú minimálny stanovený čas ordinačných hodín, no zdravotné poisťovne zvyčajne od špecialistov vyžadujú minimálny hodinový rozsah poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Poplatky v zdravotníctve sú v súlade s ústavou a sú v súlade so zákonmi, no v zákonoch a podzákonných normách musíme výšku týchto poplatkov a to, za čo ich lekári môžu vyberať, zadefinovať.

Aj dnes sa dajú vyberať poplatky za výkony, ktoré nie sú hradené z verejného zdravotného poistenia. Poskytovateľ zároveň však nemôže poskytnutie základnej zdravotnej starostlivosti hradenej z verejného zdravotného poistenia podmieňovať kúpou výkonov, ktoré zo základného zdravotného poistenia kryté nie sú.

Začiatkom roka sa objavili prípady, kedy lekári svojich pacientov prosili o to, aby prispeli platbami na kompenzáciu zvýšených cien energií. Bolo to v poriadku?

Bolo to kreatívne, keďže to nebola povinná platba. Ak by sa však pacient chcel na takéto poplatky sťažovať, tak regulátor, teda samosprávny kraj by dal pacientovi síce nerád, no za pravdu.

Napríklad z medializovaných informácií si aj Bratislavský samosprávny kraj uvedomuje, že lekárov je málo a vedia, že ich podmienky sú zlé. Ak by v tejto situácii mal dať kraj lekárom pokuty, tak by si de facto sám strieľal do kolena. Kraj to nechce robiť, no na druhej strane ako regulátor by to robiť mal. Aktuálna situácia nedostatku zdravotníckych pracovníkov a nedostatočného ohodnotenia zo strany poisťovní vlastne tlačia správne orgány do toho, aby nerešpektovali zákon. Je to čistá schizofrénia.

To, že boli žiadosti o príspevok na kompenzáciu zvýšených cien energií dobrovoľné, boli dobrým krokom. Základné nebezpečenstvo vytvorenia bariéry pre pacientov nebolo týmto narušené. Mali by sme si však položiť otázku, či má ambulancia na takýto poplatok od pacienta nárok. Ak nie, tak by jeho poskytnutie  mohlo za určitých okolností predstavovať korupčný trestný čin.

Zdá sa vám to ako vystrihnuté z Hlavy XXII? Aj mne.