Čuláková Tóthová z Krízovej linky pomoci IPčko doplnila, že škola a rodina na mladých ľudí tlačia, aby mali dobré študijné výsledky a vybrali si „správnu“ kariéru, ale je tu aj tlak zo strany rovesníkov a rovesníčok. Ten posilňujú sociálne siete, na ktorých často vidieť len výsledky – nie cestu. „Mladí vidia, čo niekto dosiahol, ale nie to, koľkokrát zlyhal alebo koľkokrát mal chuť to vzdať. A mozog dospievajúceho, ktorý je veľmi citlivý na prijatie a odmietnutie, na tieto obrazy reaguje pomerne intenzívne. Hustle culture nie je len kultúrny trend. Je to spôsob myslenia, ktorý mladí ľudia z online prostredia postupne absorbujú do svojich vlastných presvedčení, pričom často ani nevedia, kedy sa to stalo,“ varuje.

Čo spôsobuje?

Nebezpečné je to práve preto, že chronický stres z výkonu je nielen únavný. Dlhodobo vedie k úzkosti, vyhoreniu, poruchám spánku a niekedy k pocitu beznádeje. „Tlak na výkon a bolesť duše spolu veľmi úzko súvisia,“ hovorí psychologička.

Školy a pracoviská sú systémy. A ak systém odmeňuje výkon za každú cenu, žiaci sa naučia, že ich hodnota sa meria známkami. Zamestnanci zasa, že ich hodnota sa meria výsledkami. Vzťahy v takýchto prostrediach sa potom ľahko stávajú nástrojom na dosiahnutie cieľa, nie hodnotou samotnou: ľudia súperia, porovnávajú sa medzi sebou a tí, ktorí „nestíhajú" alebo fungujú inak, sú izolovaní.

Túžba po naplnení cieľov vie byť zdravá a napĺňajúca. Psychologička z krízovej linky však varuje, že problém nastáva vtedy, keď sa cieľ stane podmienkou sebahodnoty – keď si začíname myslieť, že máme hodnotu iba vtedy, ak niečo dosiahneme alebo vieme ukázať výsledky. Treba vedieť rozlišovať, či niečo robíme preto, že nás to napĺňa, alebo preto, aby sme dostali chválu a uznanie od okolia. „Prvé živí motiváciu dlhodobo. Druhé vyčerpáva – a nikdy to nestačí, pretože vonkajšie uznanie je vždy len dočasné,“ tvrdí Čuláková Tóthová.

Otázkou zostáva, čo sa s tým dá robiť. Niektoré zmeny na systémovej úrovni sa dejú, iné zatiaľ nie. „Potrebujeme školy, v ktorých je duševné zdravie žiakov dôležitejšie ako známky. Potrebujeme dostatok školských psychológov. Ako spoločnosť veľmi potrebujeme dostupnú psychologickú pomoc, ktorá bude anonymná a bezplatná,“ hovorí odborníčka s tým, že cieľom je destigmatizovať a postupne zrušiť tabu okolo témy duševného zdravia.

Ako sa naučiť oddychovať?

Tvoriť mikroklímu prijatia, kde hodnota ľudí nie je meraná ich výkonom, však okolo seba môže vytvárať každý z nás. Rodičia, deti aj priatelia môžu tvoriť prostredie, kde zlyhanie nie je hanba, ale súčasť učenia sa, a kde je normálne povedať, že nám nie je dobre.

Ľudia by sa tiež mali naučiť pracovať s neúspechom. „Zlyhanie nie je dôkaz toho, kto som – je to len informácia o tom, čo ešte neviem alebo čo sa potrebujem naučiť. Ľudia, ktorí dlhodobo napĺňajú svoje ciele, nie sú tí, ktorí nikdy nezlyhali. Sú to tí, ktorí sa po pádoch zvládli pozbierať – či už sami, vďaka svojim zdrojom a predchádzajúcim skúsenostiam, alebo vďaka podpore okolia či odborníka alebo odborníčky,“ ubezpečila psychologička z IPčka.

Odporúča napĺňať ciele postupnými uskutočniteľnými krokmi. Ich napĺňanie by malo mať v našom živote miesto, ale nezapĺňať úplne všetok priestor, ktorý máme. Ten totiž potrebujeme aj na udržiavanie vzťahov, na oddych a chvíle, keď jednoducho len existujeme a nič nemusíme produkovať. „Výkon nie je zmyslom života. Je to len jedna z jeho súčastí,“ pripomenula.

Mať ambície je v poriadku. Problém je, keď pasívne sledovanie seriálu alebo večer bez „progresu“ vyzerajú ako premárnené. Podľa Ligy za duševné zdravie dnes mnohí mladí ľudia hovoria o vyhorení už po pár rokoch práce. Nie vždy preto, že pracujú viac než generácie pred nimi. „Je to o umelom tlaku na to, že by mali neustále rásť. Zarábať viac. Byť stále tou najlepšou verziou seba samého,“ priblížili psychológovia.

Možno netreba radikálne mazať Instagram ani sa odsťahovať na samotu do hôr. Ako si však nájsť vhodný spôsob oddychu? Pre každého človeka to môže byť niečo iné, ale podľa vedúcej krízovej linky pomoci nie každý „relax" je skutočným odpočinkom. „Hlavné by malo byť to, aby si náš mozog skutočne oddýchol, a aby sme ho len nekŕmili lacným dopamínom,“ hovorí o scrollovaní sociálnych sietí alebo otupenom sledovaní televízie. „Môže to síce vyzerať ako oddych, ale náš mozog je stále aktívny, prijíma podnety, porovnáva. Nervový systém sa pri tom skutočne nevypne,“ tvrdí odborníčka. Skutočný oddych je podľa nej stav, v ktorom sa môžeme trochu zastaviť a byť aj sami so sebou. Pre niekoho je to pohyb, pre iného človeka zasa príroda, tvorivá činnosť alebo ticho. Niektorí sa dobíjajú cez kontakt s inými ľuďmi a ich oddych sa deje počas stretnutí a rozhovorov. „Kľúčové je spoznať, aký oddych vám skutočne dodá energiu – nielen odvedie pozornosť, ale naozaj vás aj dobije. A potom to zaradiť do bežného dňa ako rutinu. Takisto, ako si čistíme zuby, môžeme si každý deň dopriať chvíľu, ktorá patrí len nám,“ radí Veronika Čuláková Tóthová.

Nie výsledok, ale proces

A ako nemať výčitky z toho, že oddychujeme a „nič nebudujeme“? Pomáha nesledovať obsah, po ktorom sa pravidelne cítime menejcenní. Časť dňa si nechať bez cieľa a robiť niečo, čo sa nedá monetizovať, premeniť na značku ani pridať do CV. A predovšetkým si uvedomiť jednoduchú vec: väčšina ľudí online ukazuje výsledok, nie proces. Nevidieť ich pochybnosti ani obdobia, keď sa nikam nehýbali. Nikomu nepomôže porovnávať svoj obyčajný deň s ich vrcholom. „Internet je nastavený na extrémy. Spokojný, normálny život algoritmus veľmi neosloví. To však neznamená, že nemá hodnotu. Skôr presne naopak,“ ubezpečila Liga za duševné zdravie.

{{odporucane}}

Ako teda nestrácať motiváciu na ceste za svojím cieľom aj pri opakovaných neúspechoch, no pritom nebyť týmto cieľom posadnutý? Čuláková Tóthová hovorí, že zdravá vytrvalosť môže vyzerať napríklad takto: „Mám cieľ, verím mu, robím kroky k jeho dosiahnutiu. Nie vždy to vyjde, padám, vstávam a posúvam sa ďalej. Popri tom ale stále mám energiu aj na iné časti môjho života, na aktivity, na starostlivosť o svoje duševné a fyzické zdravie a na ľudí, na ktorých mi záleží. Môj cieľ ma napĺňa, ženie ma vpred, ale nedefinuje ma. Posadnutosť vyzerá inak: cieľ sa stáva jedinou vecou, na ktorej nám záleží. Vzťahy, zdravie, spánok, radosť – všetko ustupuje. A paradoxne – čím viac tlačíme, tým menej to ide.“

Pomôcť môže  zamerať sa na proces, nie len na výsledok. Napríklad sa večer opýtať samého seba: Čo som sa dnes naučil? Aký malý krok som urobil? Ako som sa popri tom o seba postaral? „Keď hodnota dňa nie je len v tom, či som dosiahol cieľ, ale aj v tom, čo sa dialo cestou, zlyhanie prestáva byť katastrofou a stáva sa súčasťou procesu,“ tvrdí vedúca krízovej linky.

Dôležité je mať v živote isté kotvy, ktoré nám pripomínajú, kým sme aj bez konkrétneho cieľa – teda malé radosti, záľuby a vzťahy. Tie nám pomáhajú práve vtedy, keď to nejde. A ak vidíme, že cieľ nám berie viac, ako dáva, je to dôležitý signál. „Nie na to, aby sme sa ho nutne vzdali. Ale aby sme sa zastavili a opýtali sa: prečo to vlastne robím. Je táto cena, ktorú platím, pre mňa skutočne zmysluplná?“ načrtla.

Ako dobíjať energiu?

V súčasnom svete to nie je jednoduché. Opýtali sme sa, ako môže bežný človek fungovať v prostredí, kde je veľký tlak na výkon a nezdravé medziľudské vzťahy, tak, aby sa z toho nezbláznil. „Je to ťažká otázka. Ak by na ňu existovala jednoznačná odpoveď, asi by sme na Krízovej linke pomoci IPčko nemali takmer žiadnu prácu,“ poznamenala Veronika Čuláková Tóthová. Tlak, ktorý na nás vyvíja naše okolie, nemôžeme len tak sami zmeniť. Ale môžeme robiť veci, ktoré nám pomôžu zostať sami sebou aj v takomto prostredí.

„Jednou z nich je vedome chrániť svoju energiu. Vedieť, kde ju míňate a kde ju dopĺňate. Ktoré situácie vás vyčerpávajú a ktoré vás nabíjajú. A podľa toho si nastavovať hranice – aj keď nie vždy dokonale, aj keď len po malých krokoch. Ak ste rodičia, viete k tomu viesť aj svoje deti a učiť ich rozpoznávať tieto veci. Druhou je nezostávať s tým osamote. Rozprávajte sa – s priateľom, partnerom, niekým, komu dôverujete. Izolácia v stresovom prostredí situáciu vždy zhoršuje. A ak takého človeka vo svojom okolí nemáte, pomoc existuje aj u nás v IPčku. Anonymne, bezplatne a nonstop,“ pripomenula odborníčka.

Treťou vecou je pravidelne sa pýtať seba, ale aj ľudí vo svojom okolí, ako sa máte alebo majú. Byť citlivejší na vlastné prežívanie a budovať okolo seba prostredie, v ktorom je normálne hovoriť o tom, ako nám naozaj je. Ak si všimnete, že úzkosť alebo vyčerpanosť trvajú dlhšie a zasahujú do vašich vzťahov a každodenného fungovania, je to signál, aby ste vyhľadali odbornú pomoc. Zostávať v tom osamote určite nikomu nepomôže.