Ako motivovať poisťovne, aby vytvorili tento poistný produkt? Nariadite im to?

Nie, dokonca si myslím a veľmi spolieham na to, že sa budú pretekať v dizajne tých produktov. Vôbec im nechcem hovoriť, čo majú robiť a ako to majú robiť.

V benefitoch sa trošku pretekajú.

Lebo sme tomu nedali rámcovú legislatívu na pripoistenie. Zatiaľ sme im neotvorili dvere, aby mohli takéto produkty ponúkať.

Čo by boli tie dvere?

Keď v zákone napíšeme, že zdravotné poisťovne ponúkajú pripoistenie a dáme tam veľmi rámcovú schému na to, aké sú to peniaze a kde to vstupuje do účtovníctva.

Zákon však pripoistenie nezakazuje.

Nie, zákon to nedovoľuje. Zdravotná poisťovňa môže robiť len to, čo jej zákon umožňuje, a pripoistenie tam zatiaľ nepatrí. Existuje ešte jedna celkom legitímna debata k téme, pri ktorej nechcem mať posledné slovo a o tejto téme treba diskutovať. Nezaznamenal som, že by niekto protestoval proti tomu, aby zdravotné poisťovne dosahovali zisky z pripoistenia. Takže pripoistenie a generovanie zisku z pripoistenia vnímam ako možné riešenie otázky o zisku zdravotných poisťovní.

To znamená, že chcete zakázať zisk pre zdravotné poisťovne?

Nechcem tým povedať, že chcem zakázať zisk zo základného balíka, no hovorím, že toto je možná cesta, ako legitimizovať zisk poisťovní. Existuje možnosť rozdelenia poistného na ziskový model a neziskový model.

Práve hovoríte, že navrhujte neziskový základný model?

Je to jedna z možností. Dnes je táto téma na stole. Tento štát tu vyslovene hľadá spôsoby, ako odtiaľ dostať súkromníkov tým, že sa im zneatraktívni prostredie. Už dnes je podnikateľské prostredie natoľko neatraktívne, že menšia poisťovňa uvažuje nad odchodom z trhu.

Ak by sme zmenili legislatívu a vytvorili ziskový a neziskový model zdravotného poistenia, tak by sme mohli vytvoriť konkurenčnejšie prostredie. Dokázali by sme tým motivovať zdravotné poisťovne, aby na trhu ostali a ponúkali svoje produkty. Za pripoistenie budú ľudia ochotní platiť a z tohto pripoistenia budú môcť poisťovne generovať zisk, ktorý bude väčší, ako je dnes povolené legislatívou pri základnom balíku poistenia.

Zmenili by ste momentálne platnú legislatívu v tom, že zdravotné poisťovne môžu dosahovať zisk maximálne 1 % obratu?

Tá legislatíva nie je veľmi dobre napísaná. Ohľadom zisku poisťovní máme v programe podmienenie zisku poisťovní tým, že poisťovne splnia určité KPI.

Regulovaného alebo neregulovaného zisku?

Regulovaného, no nie percentom zisku, ale zmienenými KPI.

Takže chcete regulovať zisk cez KPI. Chceli by ste stanoviť percentuálny strop zisku?

Neruší ma, ak je tam strop. Je to možno psychologicky dôležitejšie pre verejnosť, aby nedošlo k tomu, že si niekto vyberie veľké peniaze z Cypru. Zdravotné poistenie nie je o veľkých ziskoch, ale o symbolických peniazoch.

Nie je to chyba?

Nemyslím si to.

Takže 1% zisku by ste nezmenili? Hovorili ste, že to nie je dobre napísané.

Podmienil by som dosahovanie zisku naplnením cieľových hodnôt KPI, nejakých indikátorov tak, že sa určí, aké majú byť čakačky, že sa stanoví, koľko má byť zaočkovaných ľudí.

Štát teda musí vedieť, čo si chce od poisťovní objednať?

To je nultý problém zdravotníctva. My nevieme, čo chceme, nemáme stratégiu ani víziu. Štát nevie, čo od poisťovní chce, čiže darmo dnes plačeme, že systém nepodáva výsledky, keď sme nepovedali, aké výsledky má podávať. Pokiaľ sme nesformulovali objednávku, tak sa nemôžeme čudovať, čo nám prišlo z Wishu. Zisk je citlivá a ťažko vysvetliteľná téma pre laickú verejnosť.

Myslím si, že pre verejnú debatu a pre prijateľnosť tejto zmeny je dobrým riešením vtiahnuť do témy pripoistenie. Umožní to dostať do zdravotníctva nové zdroje, vymýšľať nové produkty a tým dosiahnuť, aby do zdravotníctva prišli dodatočné zdroje.

Upokojí to situáciu vzhľadom na to, že kým predpojatosť vo verejnej mienke pri zisku zdravotných poisťovní je veľká, odpor voči zisku z pripoistenie neexistuje. Ak je niečo dobrovoľné, tak ľudia proti akémukoľvek zisku neprotestujú. Pri povinnom zdravotnom poistení majú ľudia dojem, že si poisťovne zisk nezaslúžia. Áno, dvadsať rokov robím osvetovú činnosť, že vysvetľujem, prečo je zisk zdravotných poisťovní dôležitý. Nebudem sám seba popierať, ale zdá sa mi byť...

Že týmto dosiahneme spoločenský zmier?

Áno. Vnímam to ako kompromisné riešenie. Ľudia nerozumejú zdravotnému poisteniu a nerozumejú tomu napriek tomu, že o tom dvadsať rokov rozprávam. Ja sa môžem v kampani aj rozkrájať, no ľudia nerozumejú zdravotnému poisteniu, lebo v zásade je zdravotné poistenie pre ľudí kartička, pričom je zvyčajne jedno, ktorú kartičku mám. Prirovnávam to k tomu, že mi je v zásade jedno, odkiaľ mám elektrickú energiu, pre mňa je dôležité, že ak zasuniem kábel do zástrčky, že mi to nabíja telefón. Či je to jadrová energia, zelená alebo energia vyrobená z iných zdrojov – toto je pre väčšinu ľudí pod rozlišovaciu úroveň. Ich zaujíma elektrina ako komodita. A podobne vnímajú ľudia aj zdravotné poistenie.

Dvadsať rokov hovoríte niečo iné.

Nehovoríme niečo iné.

Nikdy som od vás nepočul, že chcete nastoliť sociálny zmier tým, že zregulujete zisky poisťovní.

Tie zisky sú zregulované a chcem tú reguláciu mierne otvoriť, aby prinášala prospech pre poistencov. Dnes však nie je problémom zisk, ale strata poisťovní. Ešte k tomu komoditnému vnímaniu. Pre bežného človeka je zdravotné poistenie komodita, niečo ako elektrická zástrčka v elektrike, kartička, s ktorou môžem ísť na polikliniku, do lekárne a dajú mi lieky alebo ma ošetria. Rozdiel medzi poisťovňami nevníma, vníma možno zlomok, keď žiada o výnimkový liek alebo o schválenie kúpeľov a je nejaký problém v call centre. Pre mnohých ľudí je to zastupiteľná služba. Z ich pohľadu je riešením jedna poisťovňa.

Ľudia rozumejú, že monopol je zlý. Vedia, že keby sme mali len Billu, Lidl alebo Tesco, tak potraviny budú drahšie.

Nie som si tým istý, že tomu ľudia takto rozumejú. A opakujem, zdravotné poistenie s rovnakým plnením aj cenou poistky je komodita. Vnímanie veľkej časti ľudí je také, že by mohla stačiť jedna poisťovňa, v iných krajinách to predsa funguje aj s jednou. Mali by sme umožniť zdravotným poisťovniam sa väčšmi odlišovať a vytvoriť tak argument v prospech plurality.

Celý život ste obhajovali súťaž a nehovorili o regulácii zisku. Neraz ste používali príklad zdravotného poistenia za Bismarcka, kedy existovali tisícky zdravotných poisťovní.

Rozumiem. No moja predstava, ako urobiť osvetu obyvateľstva, aby pochopili, čo je to zdravotné poistenie, nie je o tom, že im to budem opakovať donekonečna, pričom ich životná skúsenosť je, či strčím do zástrčky a ide alebo nejde.

Keď ale strčia do tých zástrčiek veľa, tak vedia, že príde vyšší účet.

Nevedia. Väčšina pacientov neplatí žiaden účet, sú poistencami štátu. Na nich sa tie náklady neprejavia, aj tak si to „odskáču“ ekonomicky aktívni. Hovorím, že z verejného zdravotného poistenia sa má stať služba s pridanou hodnotou, ktorú ľudia budú vnímať.

Hovoríme o tom, že zdravotné poistenie má tú hodnotu, ale ľudia to tak nevnímajú. Tvrdím, že máme urobiť takú zmenu, aby ľudia tú hodnotu vnímali a vytvorili si vzťah k poistnému produktu. Ak ľudia prídu k mobilnému operátorovi, tak im predavač ponúkne množstvo programov. Pri každom programe u mobilného operátora má zákazník signál, no za ďalšie služby si musí priplatiť. Chcem, aby si ľudia zostavili alebo vybrali balík zdravotného poistenia, ktorý im bude najviac vyhovovať.

Čiže hovoríte o zavedení poistných produktov ako basic, nadštandard a prémium?

Áno.

V poriadku, no nedostávame sa tým spätne k otázke definovania nároku pacienta? Dnes je nárok pacienta, že má dostať všetko.

Forma a spôsob dodania služby sú kľúčové. Tam je veľa možností závislých od toho, aká hustá je sieť poskytovateľov. Môžeme hovoriť aj o tom basicu, či v ňom neurobíme symbolickú redukciu nároku v zmysle, že máte nárok na všetko, ale môžete dostať len najlacnejšie generikum v danej účinnej látke.

Generiká sa majú predpisovať aj dnes.

Dobre, ale dnes môže niekto napísať do zátvorky „originálny liek“ a ten pacient ho dostane. Úhradové mechanizmy sa za dvadsať rokov od Zajaca natoľko ohli, že už dávno neplatí, že originál sa platí len vo výške generika, sú tam rôzne ohnuté pravidlá. Nárok vieme limitovať aj tým, že obmedzíme dostupnosť geograficky.

Geografická dostupnosť?

Tá by zostala zachovaná, no pacienti by nemali desať zazmluvnených lekárov, ale boli by smerovaní k dvom alebo trom. Tým, že človek sa musí zamýšľať nad tým, aké je jeho spotrebiteľské správanie v zdravotníctve, aké sú jeho momentálne, prípadne očakávané zdravotné potreby, ktoré so zdravotníctvom bude potrebovať riešiť.

Dnes to rieši pri výbere poisťovne, pri prepoisťovacej kampani v tom zmysle, že chodí k týmto piatim špecialistom a zisťuje, či všetci z nich majú zmluvu u tej poisťovne, do ktorej by som chcel ísť kvôli benefitom. Ak nie, tak si ten človek nevyberie inú poisťovňu. Vo výsledku to znamená, že majú väčší ownership, vlastnícky vzťah, k tomu poisteniu, lebo si ten produkt sami vybrali. Je to ich vlastná zodpovednosť. Musia s tým žiť ďalší rok, pokiaľ by sme zostali pri ročnej prepoisťovacej frekvencii. O to väčšmi nad tým bude budúci rok rozmýšľať, keď bude znovu robiť to rozhodnutie, či predlžuje alebo nepredlžuje viazanosť. Už to nie je len komodita, je to niečo, do čoho vložil samého seba, vlastné očakávania, má k tomu rozhodnutiu až emocionálny vzťah.

V tom vidím pripoistenie ako dobré riešenie, ktoré by neriešilo len dodatočné zdroje, ale v prvom rade by zabezpečilo osvetu, čo to zdravotné poistenie vlastne je.

V rozhovore so Zuzanou Kovačič Hanzelovou ste okrem iného hovorili, že táto vláda nemá kapacitu na to, aby zvládla reformovať ambulancie alebo nemocnice. Roky ma fascinujú štátne nemocnice. Prednedávnom mali dlh na sociálnom poistení 300 mil. Roky rokúce počúvam to, že im to nakoniec odpustíme. Nie je to protiústavné?

Keby to skončilo na ústavnom súde, tak áno. Súkromný majetok je nedotknuteľný, hovorí ústava.

Za posledné obdobie tri a pol roka sa zintenzívnil džihád voči súkromnému vlastníctvu v zdravotníctve.

Pričom práve ono to zdravotníctvo ešte drží nad vodou.

Čo s tým chcete robiť? Pretože ten džihád je veľmi silný, vaši budúci koaliční partneri nemajú príliš veľa bodov, na ktorých sa môžete zhodnúť. Budú napríklad za zákaz krížového vlastníctva. Čo príde potom?

V tejto krajine je veľké množstvo veľmi bystrých ľudí, odborníkov, ktorí hovoria, čo je zdravotníctvu a ako je potrebné to riešiť od najrôznejších asociácií. V zásade existuje zhoda odbornej verejnosti na tom, čo je potrebné so zdravotníctvom robiť. A existuje zhoda na tom, že rozhodne neplatí, že to, čo je súkromné, je prašivé.

Drvivá väčšina odborných stavovských skupín je v tomto zajedno. Potom tu máme svet politikov, o ktorom hovoríte vy, ktorí žijú akoby na inej planéte a rozprávajú niečo iné – niečo, o čom si myslia, že to ľudia chcú počuť, lebo politici sú populisti a chcú byť znovu zvolení.

Máme rozpor medzi odbornou a politickou interpretáciou reality. Ja hovorím, že poďme k tej odbornej. Svoj politický mandát použijem na to, aby som podporil odbornú časť namiesto toho, aby som uletel do tej populistickej. Dosť si sľubujem od toho, že ma odborná časť podporí v mojej politickej práci, lebo budem obhajovať ich záujmy. Nebudem bojovať proti ich záujmom. Dnes sa v politike presadilo množstvo vecí, ktoré sú v rozpore s tým, čo samotné odborné organizácie požadovali.

Spomenuli ste organizáciu, ktorá má v našom zdravotníctve veľký vplyv, niekedy až rozhodujúci, a to je LOZ.

Sú veľmi efektívni. To, čo dokázali, je čiastočne ukážkou ich schopností, ale ešte väčšmi je to ukážka neschopnosti tejto vlády vyrokovať nejaké normálne podmienky. Doktor Kollár pred dvanástimi rokmi a teraz pán Visolajský preukázali talent odhaliť chvíľu, keď je vláda taká slabá, že stačí len kopnúť a samo im to spadne do lona.

V obidvoch prípadoch to bolo v situácii, keď vláda nemala podporu, bola v defenzíve a oni to využili ako supy, ktoré sa zlietajú nad mršinou. Nemyslím si, že je to extrémne vplyvná organizácia. Je to hlasná organizácia vďaka niekoľkým predstaviteľom a dôvod, prečo sú takí úspešní, je, že s lekármi v nemocniciach sa normálne nikto nerozpráva.

Čo znamená normálne sa rozprávať?

Že neprebieha dialóg riaditeľa s lekármi, že organizácia nemá misiu a víziu. V štátnych nemocniciach sa nekultivujú vzťahy, sú tam ostrovčeky, ponorky rôznych pracovísk, z čoho nemôže vzniknúť funkčný celok, ktorý ťahá za jeden povraz a posúva nemocnicu dopredu. Lepšie sú na to pripravené súkromné nemocnice – Agel, Svet zdravia a podobne. Tam sa snažia vybudovať vnútornú kultúru. V štátnych nemocniciach neexistuje kultúra dobrých vzťahov a práve to je ideálne podhubie pre pôsobenie LOZ.

Poďme k predvídateľnosti financovania. Tu sa mení rozpočet takmer každú voľnú nedeľu v mesiaci.

My nevieme len to, koľko peňazí budeme mať ako sektor k dispozícii tento rok, občas nevieme ani len to, koľko sme minuli ten minulý. To je taká streľba na pohyblivý terč, ktorý sa nedá trafiť. Je to masaker. Nepredvídateľnosť vedie k neefektivite.

Čo sa týka zásadnejšej zmeny zákonov, ktorá ovplyvní zdroje, určite ju majú prijímať k jednému dátumu v roku – ideálne k 1. januáru, aby to dávalo zmysel v účtovníctve. Opatrne si myslím, že pre predvídateľnosť prostredia by možno poskytovateľom aj poisťovniam pomohol nejaký inštitút, ako je úhradová vyhláška v ČR, kde sa poisťovne môžu dohodnúť s poskytovateľom na akýchkoľvek podmienkach, ale v prípade nedohody sa to skončí na cene podľa úhradovej vyhlášky, kde je stanovená cena na základe vzorcov a valorizačných mechanizmov. To znamená, že keď stúpnu mzdy, tak sa to prepočíta, keď stúpnu energie, tak sa to tiež nejakým spôsobom prepočíta.

Ďalšou veľkou deformáciou trhu so zdravotným poistením je, že sme centrálne naplánovali poisťovniam, akú zdravotnú starostlivosť majú pre svojich poistencov nakupovať a centrálni plánovači vytvorili poisťovniam ,,chlieviky“, na základe ktorých majú nakupovať zdravotnú starostlivosť.

To je hlúposť, to je potrebné vyhodiť. Poisťovniam máme zadať objednávku. Nemyslím si, že máme predpisovať nástroje, máme predpisovať ciele, KPI, hodnoty, ktoré majú poisťovne zlepšiť, či už v oblasti prevencie, manažmentu alebo výsledku. Na to sa dajú nadviazať nejaké hodnoty, ako sú čakačky a podobne. Na základe toho majú byť poisťovne odmeňované.

To, že im predpíšeme, koľko percent má ísť na lieky a koľko na rehabilitáciu, je scestný názor sociálneho inžiniera na ministerstve, ktorý si myslí, že práve toto je spôsob, ako pomôcť pacientom.

Za scestné názory hlasovala strana, za ktorú chcete byť ministrom.

Nechcem sa vŕtať v minulosti, meníme hru. Richard Sulík mi sľúbil, že ak bude SaS vo vláde, tak Saska bude trvať na tom, aby som sa stal ministrom zdravotníctva.

V prípade, ak bude Saska vo vláde, vy budete trvať na tom, že zdravotníctvo berie Saska?

Áno, tak to aj povedal na kongrese, takto to je. Dokonca mám za to, že povedal, že on ako jednotka ministerstva hospodárstva a dvojka bude zdravotníctvo. Ja beriem túto dohodu. Povedzme si to na rovinu, nikto iný to nechce, lebo je s tým spojená hromada problémov.

Trúfate si prežiť celé volebné obdobie v ministerskom kresle?

Na problémy je potrebné mať riešenia, ktoré nie je jednoduché vymyslieť a Saska tie riešenia má, lebo má najlepší program. To je prvá konkurenčná výhoda. Má najlepší tím. Nestačí, že sa dvaja ľudia stretnú a povedia si, čo by v tom programe malo byť. Keď mám víziu a tím, tak mám šancu prežiť štyri roky. Keď nemám ani jedno, ani druhé, tak po roku, roku a pol sa to naplno obnaží. Prvých pár mesiacov môžem robiť brušné tance, to sú tie tri obálky, zvalím to na predchodcu, na technické problémy, ale po roku a pol už nemám obálky. Už môžem písať nové obálky svojmu nástupcovi.

Prečo by sme mali vôbec regulovať zisk?

Zisk chceme použiť ako motivátor na dosahovanie regulátorom stanoveného cieľa. Regulátor musí ten cieľ sformulovať a podmieniť generovanie zisku dosahovaním spoločensky prospešných cieľov. Práve to má byť pointa regulácie.

Takže by ste nastavili isté ciele, ktoré, ak by ich poisťovne splnili, budú generovať zisk?

Áno a KPI musí regulátor stanoviť. Je pre mňa správne regulovať dosahovanie zisku cez dosahovanie pridanej hodnoty pre pacienta, nie cez dosahovanie administratívneho stropu. Z toho sa totiž ľudia nenajedia. Prospech budú mať poistenci z toho, ak skrátime čakacie doby alebo zlepšíme zaočkovanosť populácie proti pneumokokom.

Zisk by teda nebol regulovaný pri dosahovaní stanovených cieľov?

Ak sa podarí splniť KPI, teda ak bude zdravotníctvo robiť to, čo od neho chceme, tak je to zemský raj na pohľad. Potom príde chvíľa, kedy môže spoločnosť začať diskutovať o tom, aké nové KPI zavedieme, keďže poisťovne stanovené ciele dosiahli, pričom sú stále schopné hospodáriť so ziskom. Ak by poisťovne KPI plnili, tak je rovnako na zváženie, či by sme nevedeli napríklad znížiť odvody. Obaja však tušíme, že zníženie odvodov je utopický scenár.

„Vďaka reforme z roku 2004 získali zdravotné poisťovne motiváciu hľadať spôsoby organizácie lepšej zdravotnej starostlivosti. Ak sa im podarí dosahovať lepší výkon za lepšiu cenu, tak im za to prináleží odmena.“ Práve som vás odcitoval. Ako by ste chceli docieliť, aby sa zlepšilo podnikateľské prostredie v zdravotnom poistení a aby sme eliminovali regulačnú a politickú nestabilitu?

Obdobie nestability musí skončiť, no viem, kam smerujete. Významným dielom tejto nestability je politické zasahovanie do poistného trhu, ktorý už pomaly ani je poistným trhom v zmysle slobodnej súťaže. Máme tu deformovanú arénu.

Je to dané štátnou Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, s ktorou bude potrebné niečo robiť. Je to vec, ktorá presahuje jednu politickú stranu. Legitímna možnosť je pritiahnutie ďalších investorov do zdravotného poistenia. V medzinárodnom tendri by sa VšZP rozložila a rozpredala medzi viacerých záujemcov. Rozdelili by sme teda poistný kmeň VšZP. Konkurencia na trhu zdravotného poistenia je potrebná a bol by som rád, ak by na Slovensku pôsobila ďalšia poisťovňa, ktorá by zo zahraničia priniesla nielen know-how, ale aj kultúru.

V jednom z Vašich vašich článkov, ktorý ste napísali spoločne s Petrom Pažitným a vznikol už pred desiatimi rokmi, keď bol Marián Faktor riaditeľom VšZP, ste navrhovali rozdeliť VšZP na 3 - 4 poistné kmene a následne ich sprivatizovať.

Áno. To stále platí. Poistný kmeň poisťovne musí byť dostatočne veľký a robustný na to, aby poisťovňa dokázala prežiť. Takže áno, viem si predstaviť, že by sa VšZP rozdelila na tri kmene a časť z poistného kmeňa by kúpila poisťovňa Union, ktorej sa nedarí narásť. Pente by som však neumožnil navýšiť svoj poistný kmeň, keďže už dnes ovláda takmer tretinu poistného trhu. To už je pomerne veľa. Viem si teda predstaviť aj reguláciu stropu veľkosti poistného kmeňa. Tento krok má za cieľ to, aby sme nemali monopoly či oligopoly.

Má teda štát vlastniť zdravotnú poisťovňu?

Nie. Moja obľúbená citácia z modlitby Otčenáš je: ,,A neuveď nás do pokušenia“. VšZP je pre politikov príliš veľkým pokušením.

Kľúčovým úradom, ktorý vznikol počas reformy Rudolfa Zajaca, je Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. ÚDZS je však čoraz viac závislý na vôli politikov. Počas tohto volebného obdobia ÚDZS stratil do istej miery jednu zo svojich kľúčových kompetencií a dnes už nemôže tak jednoducho poslať zdravotné poisťovne do ozdravného plánu.

Nie je to dobrý krok. V zdravotníctve nám chýba okrem stratégie a vízie aj orgán, ktorý by systém a jeho fungovanie nadstranícky strážil a kultivoval. Domnievam sa, že touto inštitúciou by mohol a mal byť nezávislý úrad. Nezávislý má byť preto, aby nebol v závese politického boja. Vedenie ÚDZS má byť veľmi ťažko odvolateľné až neodvolateľné. Takáto silná vedúca rola ÚDZS chýba.

Predseda ÚDZS bol za čias Rudolfa Zajaca neodvolateľný. Potom v roku 2006 prišla prvá vláda Róberta Fica, zmenili zákon a následne riaditeľa ÚDZS odvolali.

Za vlády Ivety Radičovej sme tento zákon zmenili spätne, no ešte pred tým sa zmenil šéf ÚDZS ešte podľa starého paragrafu. Riaditeľ sa opäť stal veľmi ťažko odvolateľný.

Následne opäť prišiel SMER a zmenil zákon tak, že riaditeľ mohol by odvolaný aj z iných dôvodov, ako je závažné pochybenie. Po tom, čo vládna koalícia na čelo ÚDZS zvolila pani Renátu Bláhovú, sa zákon opäť zmenil a šéf ÚDZS je neodvolateľný. Zákon sa menil vždy účelovo. Znenie zákona je teraz dobré, no znamená to, že v tejto funkcii je momentálne zabetónovaná pani Bláhová, s ktorou sa v niektorých veciach stotožňujem, v iných s ňou nesúhlasím a v niektorých stanoviskách s ňou nesúhlasím zásadne. Hovorím však, že má funkčné obdobie a dôvody na jej odvolanie nevidím.

Vráťme sa ešte k pripoisteniu. Pri pripoistení by ste zisk neregulovali?

Pripoistenie je riešenie, po ktorom mnohí účastníci poistného trhu volajú už dlho. Zložité je však zadefinovať, čo má byť predmetom pripoistenia, a teda čo má byť poistný produkt. Postupom času som nadobudol názor, že tak ako sme chceli poistný produkt zadefinovať v roku 2004, tak to nebude fungovať. Myslel som si, že budeme vedieť diagnózy rozdeliť na prioritné a menej prioritné a následne uvažovať o tom, že pri neprioritných diagnózach určíme, ktoré budú hradené, čiastočne hradené a nehradené zo základného balíka zdravotného poistenia. Na tento krok sa však nikdy nenašla politická odvaha.

Ak by som od niekoho očakával, že na tento krok politickú odvahu nazbiera, tak by ste to boli práve vy.

Musíme mať cit. Veci treba robiť citlivo. Ak nakreslíme čiaru medzi tým, čo budeme hradiť a čo už hradiť nebudeme, tak sa vždy vyskytnú srdcervúce prípady, ktoré budú v Reflexe a bude sa hovoriť, že ľudia budú umierať na uliciach. V zdravotníctve sú hranice neostré. Má človek astmu alebo chronickú obštrukciu pľúc? Príčiny sú rôzne, prejavy sú podobné. Ak budú tie diagnózy hradené odlišne, pacienti budú umelo vykazovaní pod „výhodnejšie hradenou“ diagnózou.

Dnes si myslím, že realizovateľnosť pripoistenia by nemala viesť cez nárok stanovený hrubou čiarou medzi diagnózami, i keď úplne nezavrhujem ani tento druh regulácie. Priestor vidím skôr v spôsobe, akým je zdravotná starostlivosť poistencovi doručovaná a aký má prístup k zdravotnej starostlivosti. Viem si predstaviť poistný produkt, ktorý bude obsahovať komplexný manažment pacienta. Dnes takúto službu poskytujú poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, napríklad polikliniky Agel alebo Procare. Tieto polikliniky poskytujú balíčky, ktoré majú určitý obsah, služby, cestu pacienta. Táto služba má pre ľudí hodnotu a sú ochotní zaplatiť si za ňu. Niečo také môže byť bez problémov aj poistným produktom. Navyše cez takéto poistné produkty budeme vedieť do zdravotníctva dostať dodatočné finančné prostriedky.

Cieľom pripoistenie je teda o. i. aj to, aby do zdravotníctva pritieklo viac peňazí zo súkromného kapitálu?

Áno. Ľuďom máme poskytnúť cez pripoistenie také služby, ktoré im verejné zdravotné poistenie nedáva a ľudia sú za tieto služby ochotní zaplatiť.

Zabezpečíme tým dostatočné zdroje?

Myšlienka pripoistenia významným spôsobom dozrela počas mojich diskusií s Marianom Faktorom v roku 2016. Som za evolučný prístup. Téza Mariana Faktora bola, že by sme za ľudí mali prevziať povinnú voľbu poistných plánov. Rozsah poistného krytia by mal byť zadefinovaný napríklad cez to, že ľuďom určíme, do koľkých a ktorých zdravotníckych zariadení môžu chodiť. Zadefinovali by sme teda sieť, do ktorej by pacienti mohli chodiť. Človek si musí poistný produkt vybrať sám a musí si poistný produkt kúpiť. Marian Faktor navrhoval, že najlacnejší poistný produkt bude stáť 0 eur. Pacient si poistný plán bude musieť vybrať, no nebude si za neho musieť nič doplácať. Najskôr si však zdravotné poisťovne budú musieť vytvoriť produkty a následne bude na pacientoch, aby si poistné produkty kúpili.

Henrieta Tulejová v nedávnom rozhovore v denníku Pravda hovorila aj o možnosti zavedenia spoluúčasti pacienta. Klient by si istú čiastku nákladov na zdravotnú starostlivosť platil sám. Pani Tulejová hovorila o sume 10 eur.

Je to náročné na komunikáciu. Jedná sa o citlivú otázku, keďže druhá Dzurindova vláda neobhájila svoju pozíciu po tom, čo zaviedla 20 a 50-korunáčky. Som hlboko presvedčený, že sa to dá urobiť citlivo. Transparentné poplatky sú lepšie ako netransparentná bezplatnosť.

Chceli by ste teda zaviesť spoluúčasť pacienta?

Spoluúčasť je niečo, čo platím hotovostne pri čerpaní služby, a pripoistenie je niečo, čo vie spoluúčasť poistiť. O spoluúčasti hovorím dlho, no uvedomujem si aj politické riziká a to, že spoluúčasť pacienta na vlastnej liečbe je potrebné prejsť s partnermi. Táto téma je však určite na stole.

Budete sa snažiť túto tému nastoliť? 

Áno, máme to v programe. V sektore potrebujeme viac zdrojov a zároveň musíme zabezpečiť, aby bola spoluúčasť solidárna. Problém je, že sa stále tvárime, že zdravotníctvo je zadarmo.

Dvadsať rokov od Vás a z prostredia HPI počúvame a čítame o tom, že musíme zrušiť mýtus bezplatnosti. Ako ho teda chcete zrušiť, ak nezrušíte samotnú bezplatnosť?

V poplatkoch musí byť poriadok a jedno z legitímnych riešení je aj spoluúčasť pacienta. Ďalším pozitívnym krokom, aspoň symbolickým, by bolo podpisovanie účtu za zdravotnú starostlivosť pri odchode pacienta z nemocnice.

Tým však mýtus bezplatnosti nezbúrate.

Vnímaná bezplatnosť bude nižšia. Ľudia si aspoň sčasti uvedomia, aké sú náklady na im poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Kľúčové je i to, aké budeme mať disponibilné zdroje.

Na tom, že financií v zdravotníctve nie je dostatok, je všeobecná zhoda. Spoluúčasť pacienta je okrem edukácie v prvom rade aj zdrojom financovania zdravotníctva. Do sektora by pritieklo dodatočné množstvo finančných prostriedkov.

Áno, no je potrebné to spraviť sociálne citlivo. Ľudia mali problém platiť aj 20 korún, za čo sa nedalo kúpiť ani len pivo v krčme. Za 20 rokov sme sa mentalitou veľmi neposunuli.

Mám dojem, že sa Vaše postoje posúvajú viac do stredu. Moje vysvetlenie je, že sa Vaša rétorika mení aj preto, aby ste boli akceptovateľným ministrom pre Vašich budúcich koaličných partnerov.

Nemyslím si, že je dobré strašiť ľudí vecami, ktoré môžu naši politickí oponenti zneužiť. Snažím sa veci hovoriť vľúdnejším spôsobom. Komunikácia zmien je veľmi dôležitá a musíme v prvom rade komunikovať výsledky, ktoré chceme dosiahnuť a menej hovoriť o metódach ako ich chceme dosiahnuť.

Spomenuli ste už, že štát nemusí vlastniť zdravotnú poisťovňu. Musí štát vlastniť nemocnice alebo je čas tieto nemocnice sprivatizovať?

Problémom slovenského zdravotníctva je štát, ktorý nedokáže riadiť ani sám seba, nieto sektor, v ktorom pracuje viac ako 100 000 ľudí. Nemocnice a poisťovňa sú toho dôkazom. V roku 2003 sa nemocnice delimitovali a mnohé prešli pod správu miest a VÚC. Trhové prostredie ponúka rôzne riešenia a väčšina nových zriaďovateľov vyhodnotila, že manažment nemocníc nezvládne a našla si súkromného investora a poskytovateľa, ktorý do nemocníc vstúpil. Nemocnice sa prenajali alebo predali.

Podobný scenár si viem predstaviť aj pri veľkých štátnych nemocniciach. Som hlboko presvedčený, že by mnoho problémov vyriešilo, ak by bol spoluvlastníkom nemocnice VÚC, mesto alebo univerzity. Umožnilo by to, aby sa vedenie nemocnice navzájom strážilo a kontrolovalo. Ďalšou alternatívou je vstup súkromného kapitálu a know-how. Pilotne by sme to mohli skúsiť s jednou nemocnicou.

Jedným z problémov slovenského zdravotníctva je podľa vašich slov etatizmus. Ako ho chcete eliminovať?

Nemocnice sme vysvetlili. VšZP detto. Privatizácia VšZP dokáže priniesť do systému dodatočné zdroje, ktoré môžeme alokovať do zdravotníctva. Len z privatizácie VšZP dokážeme realizovať ďalší plán obnovy.