Tomáš Szalay: Ministerstvo zdravotníctva nechce surfovať na vlne konfliktu štátneho a súkromného vlastníctva
A toto bola svojím spôsobom pochvala.
Vládny manifest je literárny žáner, ktorý si vyžaduje skôr vzletný slovník, ľúbivé frázy a dávku neurčitosti.
V predloženom návrhu PVV sú veci, ktoré napĺňajú formálne požiadavky tohto žánru. A sú tam aj konkrétne veci, ktoré sa mi nepáčia a s ktorými nesúhlasím. Nesúhlasím so zvyšovaním daní. Nesúhlasím s rozoberaním právneho štátu. Nesúhlasím so znižovaním štandardov ochrany slovenskej prírody. Ale všetkých 88 strán PVV nie je rovnako zlých.
Keď čítam kapitolu o zdravotníctve – začína sa na strane 46 a končí na strane 50, spolu sú to len 4 strany A4 – tak si len želám, aby sa vláde podarilo túto časť PVV naplniť.
Nič ma v texte zvlášť nevyrušovalo. Áno, chýbajú tam niektoré veci – napríklad kríza v pediatrii (ako spomenul kolega Majerský či Dvořák). Ešte nedávno to bola top téma, a v programovom vyhlásení ani zmienky.
{{suvisiace}}
PVV sa hlási k mnohým konkrétnym technickým riešeniam problémov v sektore. Optimalizácia siete nemocníc, DRG, katalóg výkonov, rozhodnutie o novej nemocnici v Bratislave, centrálne nákupy, cenové mapy, audit personálnych normatívov, audit poplatkov, ... Všetko kvitujem.
Na viacerých miestach sa vláda v zdravotníckej časti hlási ku dialógu so sektorom, so všetkými hráčmi. Dlhodobá stratégia rozvoja zdravotníctva má byť „výsledkom konštruktívneho dialógu o plánovaných krokoch s celým politickým a odborným spektrom.“ Pretrhnutá kontinuita a otáčenie kormidla o 180 stupňov po každej politickej výmene vedie k stagnácii, neefektivite, pocitu zmaru a zbytočnosti sa o čokoľvek snažiť. Za seba chcem povedať, že avizovanú snahu o konštruktívny dialóg vítam a teším sa naň.
Vláda sa v PVV zaväzuje, že bude rezort riadiť odborne, transparentne a – citujem: prísne nediskriminačne. Veľmi citlivo vnímam použité slová. Na rozdiel od predchádzajúcich vlád, ktoré si za cieľ kládli diskrimináciu niektorých účastníkov zdravotníckeho trhu, či ich vyvlastnenie, to vnímam ako dôležitý signál. Ministerstvo zdravotníctva nechce surfovať na vlne konfliktu štátneho a súkromného vlastníctva. Zdravotné poisťovne či poskytovatelia zdravotnej starostlivosti sa nemajú deliť na dobrých (teda štátnych) a zlých (teda súkromných), ale na kvalitných a nekvalitných, na efektívnych a neefektívnych.
Strávil som so Zuzanou Dolinkovou desiatky kampaňových diskusií. Všade opakovala, že zdravotníctvo sa musí stať prioritou vlády, má to byť premiérska téma. Iste, myslela si vtedy, že tým premiérom bude jej stranícky šéf Peter Pellegrini. Voľby skončili inak, ale aj tento iný premiér označuje zdravotníctvo ako prioritu. Funkčné, dostupné a kvalitné zdravotníctvo je, citujem, „absolútnou prioritou vlády.“ Počúva sa to dobre.
{{odporucane}}
Odpoveď na otázku, ako vážne môžeme vnímať tento záväzok, nám dá už najbližšia schôdza NR SR, na ktorej budeme rokovať o návrhu štátneho rozpočtu. Až pri konkrétnych číslach uvidíme, ako prioritné zdravotníctvo pre vládu Fico IV naozaj bude.
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov
„Ambíciou je odpolitizovanie zdravotníctva,“ píše sa hneď v druhom odseku tejto kapitoly.
Viete, ako to dosiahnuť? Keď štát nebude vlastniť ani poisťovňu, ani nemocnice. Nebude mať nutkanie dosadzovať svojich nominantov do nemocníc, ktoré potom objednávajú predražené CTčka, generujú mnohomiliónové straty a treba ich dokola oddlžovať. Nebude používať štátnu poisťovňu ako bankomat a keď v nej budú chýbať bankovky, štát tam doleje peniaze daňových poplatníkov. Ministerstvo zdravotníctva je v šialenom konflikte záujmov, keď má zabezpečiť férovú legislatívu pre všetkých, ale zároveň zodpovedá za hospodárenie svojich organizácií. Vláda má kormidlovať, nie veslovať.
Štát nie je mobilným operátorom, neprevádzkuje benzínové pumpy, neprevádzkuje supermarkety, a už neprevádzkuje ani štátny dopravný servis. Prečo? Lebo to nevie robiť. Pretože súkromný sektor dokáže potreby ľudí zabezpečiť lepšie, pretože je flexibilnejší, pretože je inovatívnejší, pretože je motivovaný. Štát nemá vlastniť zdravotnú poisťovňu ani nemocnice, lebo to nevie dobre robiť. Účet za to, že tieto organizácie sú štátne, stojí občanov peniaze pri oddlženiach, a stojí ich to ich zdravie a životy, lebo tie organizácie nefungujú dobre a efektívne.
Štát desaťročia zlyháva ako zodpovedný vlastník. Investičný dlh v nemocniciach je viac ako 2 miliardy. A nič nenasvedčuje tomu, že by sa tento dlh mal v najbližších rokoch znižovať.
Keď sme pri peniazoch: v dokumente mi chýba hľadanie riešenia dlhodobo udržateľného financovania zdravotníctva.
Väzba financovania zdravotníctva na mzdy ekonomicky aktívnych občanov nie je udržateľná. Demografia je neúprosná. Vieme o vývoji pre najbližšie desaťročia, budúcnosť sa už stala. Počet ekonomicky aktívnych bude klesať, počet ekonomicky neaktívnych bude rásť. Žijeme dlhšie, a dožívame sa svojich chronických ochorení, a ich liečba stojí peniaze.
Takže: stále menej občanov sa skladá na čoraz drahšiu starostlivosť pre čoraz väčšiu skupinu našich seniorov. Treba hľadať nové modely financovania. Treba rozmýšľať nad pripoistením a možnosťou vybrať si z rôznych poistných plánov. Nad sporiacimi účtami. Nad inteligentnou schémou sociálne únosnej spoluúčasti. O tom sa v PVV nepíše. A malo by sa.
Termín k reumatológovi dostanete už na rok 2025. Na plánovanú operáciu si počkáte aj rok alebo dva. S hrčkou na prsníku sa predierate k vyšetrenie aj 5 mesiacov. Dojazdové časy záchraniek sa predlžujú. V regiónoch sa zatvárajú oddelenia, lebo nedokážu vyskladať služby.
Máme tu vážnu krízu, ktorá sa dotýka každého z nás. Nebudem vládu kritizovať, ak bude predstavovať aj bolestivé opatrenia, lebo sú nevyhnutné na záchranu solidárneho zdravotníctva. Naopak, budem ju kritizovať, keď bude tieto opatrenia odkladať.
A keď bude kupovať predražené CTčka.
Autor je poslancom NR SR za SaS.
