V zdravotníctve sa riešia veci, ktoré nie sú potrebné, a problémy, ktoré kričia roky, sa riešia nie na základe zmien systému a fungovania, ale na základe ochoty a neúnavnej energie ľudí, ktorí ostávajú v zdravotnom systéme. Na to sa kompetentní stále spoliehajú. Odznelo na nedávnej konferencii ITAPA Health&Care.

Prax nám však ukazuje, že i táto energia má svoje limity a hranice. Vidno to napríklad pri pediatroch, pohotovostiach či fungovaní všeobecnej siete.

Problémov, ktorým čelí slovenské zdravotníctvo, je viacero a mnoho z nich sa vôbec nerieši. Zdravotníci sú unavení a apelujú na zmenu. Zhodli sa na tom spíkri konferencie ITAPA Health&Care 2024 počas diskusie - Stav zdravotníctva z pohľadu lekárov.

„Ťažkostí tu je naozaj veľa a je potrebné ich riešiť. Politici sa musia prestať spoliehať na to, že naše povolanie vnímame ako poslanie. Aj to má svoje limity,“ povedal profesor Miloš Jeseňák z Univerzitnej nemocnice Martin. Našťastie, v systéme podľa neho ešte stále zostáva veľa entuziastických mladých ľudí, ktorí chcú meniť zdravotníctvo k lepšiemu.

„Časť našej generácie je frustrovaná z toho, že nevidí nádej na to, aby sa veci zásadnejšie pohli vpred. Časť z nás, a nie je to malá časť, zvažuje odchod do zahraničia,“ potvrdila Laura Banovčanová zo Slovenskej asociácie študentov medicíny.

Na druhej strane potvrdila, že nemalá kohorta mladých chce na Slovensku zostať. Či už kvôli rodinnému zázemiu, vzťahu k regiónu alebo limitácii jazykových zručností. Zdôraznila však, že všetci vnímajú, že v zdravotníctva chýba vízia a konkrétne kroky k tomu, ak vízia existuje, aby sa naplnila.

{{suvisiace}}

Šialená administratíva a lekári naklonení inováciám

Problémom je i administratívna záťaž, ktorej zdravotníci dlhodobo čelia.

„Rada by som povedala, že sa to zmenilo, ale opak je pravdou. Administratívy pribúda,“ povedala na ITAPA Health&Care všeobecná lekárka Jana Bendová. Vyzdvihla elektronický recept a elekronickú PN-ku. „Všeobecní lekári ukázali, že sú naklonení inováciám,“ podotkla.

Podľa nej to dokazuje práve erecept, ktorých je v súčasnosti 99 percent elektronických, a elektronická PN, kde 95 percent PN je elektronických. Ako ďalší príklad spomenula, že v ambulancii pracujú s tzv. virtuálnou sestrou, ktorá pomáha triediť pacientov s požiadavkami, či už na recept alebo sú akútne chorí. „Dokonca virtuálna sestra by dokázala aj objednávať pacientov, len ešte tak ďaleko nie sme,“ dodala Bendová.

Zároveň podotkla, že virtuálnu sestru nedokáže vybodovať zdravotnej poisťovni, preto si ju platí sama.

Štát nemá víziu a je nezodpovedný vlastník

Za tým, že sa v zdravotníctve problémy neriešia, stojí chýbajúca vízia. Ako krajina nemáme dokument, ktorý by hovoril o tom, ako má vyzerať zdravotníctvo o 10 či 15 rokov. I keď v Programovom vyhlásení vlády je zmienka, že taký dokument má vzniknúť, na druhej strane „neexistuje ani komisia, ktorá by takýto dokument pripravila, my neustále hasíme tie isté požiare,“ povedal Tomáš Szalay, člen Výboru Národnej rady SR pre zdravotníctvo.

Podľa neho sú prvým krokom lekárske fakulty, resp. následne stáže, počas ktorých sa budú študentom venovať. Zároveň dodal, že podobná skúsenosť je so sestrami. „Problém je, že štát ako vlastník zdravotníckej infraštruktúry, ktorý nominuje vedúcich ľudí, nemá víziu a je nezodpovedný vlastník.

{{odporucane}}

Kurikulum výučby sa musí zmeniť

Podľa Jeseňáka by zmeny mali zasiahnuť i kurikulum výučby na lekárskych fakultách. „Máme simulačné centrá, ktoré sa čoraz viac využívajú, máme virtuálne možnosti, máme projekty, ktoré by dokázali zefektívniť a zatraktívniť výučbu anatómie a základných medicínskych odborov, ale na histológii stále kreslíme pastelkami guličky,“ uviedol Jeseňák. 

Profesor následne nastolil otázku, dokedy je objektívne, že na vedúcich pozíciách ostávajú 70 a viac roční ľudia. „To je neakceptovateľné. Nie je šanca, aby sa potom ďalší prednosta dostal na vedúcu pozíciu vo veku 60 rokov, čo urobí za tých 5-10 rokov? Nič. Opäť príde nový. Sú mnohé pracoviská, kde nie je vychovaná ďalšia generácia vedúcich pracovníkov,“ dodal Jeseňák.

Zároveň zdôraznil, že nezastáva názor, že pracovne skúsenejší kolegovia sú na ťarchu v zdravotníckom systéme. „Zažil som profesora v taliansku, kde som 3 roky strávil na doktoráte, ktorý v istom veku odstúpil z vedúcej pozície. Následne sa venoval konzultáciám, venoval sa špecifickým veciam na ambulancii, chodil na vizity, 1-2 dni bol k dispozícii pre mladých. Mohli s ním konzultovať články, výsledky, štatistiku, čokoľvek. Tak to podľa mňa má byť,“ uviedol Jeseňák.

 Ako ďalej spomenul, rád robí s medikmi. Jeho prístup sa zjavne odráža aj v záujme študentov, nakoľko podľa jeho slov ako jedna z najväčších kliník (klinika detí a dorastu, pozn.) v martinskej nemocnici, majú takmer 20 mužov. „To je dosť netradičné na pediatriu,“ podotkol Jeseňák.

„Ponúkame veci, ktoré ľudí udržia aj na takomto pracovisku, aj v tom malom meste ako je Martin a v podmienkach, v ktorých robíme. To je základ. Učím voliteľný predmet klinická imunológia, ktorý je zo všetkých voliteľných predmetov najvyťaženejší na fakulte. K nám sa hlási trištvrte ročníka,“ zmienil sa profesor. Následne dodal, „som veľmi rád, že ostávajú aj v zdravotníctve aj vo vysokoškolskej pedagogickej sfére ľudia, ktorí majú vízie ako meniť veci, ktorí chcú učiť moderne, chcú robiť s mladými ľuďmi, považujú ich za partnerov a na základe toho si ľudí vieme vytipovať“.

„Vo všeobecnosti v našich kurikulách chýbajú aktívne snahy o to, aby sme rozvíjali svoje mäkké zručnosti, aby sme aj rozumeli veciam, ktoré možne nie sú vyslovene jadrom medicíny, napríklad čo sa týka medicínskeho práva, vzdelávania, financovania, ako fungujú jednotlivé segmenty v zdravotníctve,“ doplnila Banovčanová. Potvrdila, že pracovisko má obrovský vplyv na to, ako sa bude študent rozhodovať. „Asi nikto z nás nechce nastúpiť na pracovisko, kde majú pocit, že budú dva roky mimo svojho odboru a riešiť čisto administratívnu prácu.“

Navýšenie počtu študentov medicíny 

Nevidí ako najšťastnejšie riešenie navyšovanie počtu medikov na školách. „Keď sa pozrieme na to, ako funguje výučba, tak ani teraz klinická výučba nie je ideálna.“ Spomenula i príklad zo zahraničia, kde sa rozoberali podobné návrhy. „Napríklad v Británii protestovali lekári a vyučujúci. U nás sme v tom zostali sami.“

„Všeobecné lekárstvo končí 700-800 študentov, to vôbec nie je málo, ale oni tu neostávajú, pretože nevidia víziu v zdravotnom systéme. Nevidia, že v zdravotnom systéme nájdu racionálne uplatnenie bez ťažkých polien, ktoré sa im budú hádzať pod nohy. Nemyslím, že navyšovanie študentov medicíny je správna cesta,“ zhodnotil Jeseňák a dodal. „Na našom lôžkovom oddelení, kde máme 70 lôžok, sa za niektoré dni premelie vyše 150 študentov. To je naozaj nezvládnuteľné z hľadiska pedagogiky.“

Zdôraznil, že navyšovanie počtu študentov nie je správny smer a už vôbec nie založenie ešte ďalšej lekárskej fakulty. „Máme dosť miest, len treba pracovať na tom, aby tu ľudia chceli ostať, aby videli víziu v zdravotnom systéme,“ uzavrel.

V diskusii sa rozoberala i politika nemocníc voči absolventom medicíny a trend neodpovedať na žiadosť lekára o prijatie do zamestnania. Podľa Szalaya politika nemocníc nie je priateľská voči absolventom medicíny.

„Prešiel som veľa menších nemocníc. Je pravdou, že čím menšia nemocnica a čím menej štátna, tak tým viac sa zaujíma o to, ako bude fungovať,“ povedal Szalay. V menších nemocniciach riaditeľ dostane za rok dve žiadosti budúcich absolventov o prácu. V nemocnici sa s nimi stretnú a snažia sa si ich udržať. „Dokonca pátrajú v meste, kto študuje medicínu, aby ho priamo oslovili, či sa nechce vrátiť naspäť.“ Ako opačný príklad uviedol veľké nemocnice. „Človek, ktorý končil medicínu, mi napíše, že napísal 7 životopisov do 7 nemocníc a bez reakcie. A poslal 1 životopis do akejkoľvek českej provinčnej nemocnice, v tej chvíli mu volali, že poďte k nám,“ uviedol Szalay.

Prax v ambulancii všeobecného lekára

Ako pozitívnu správu diskusie možno hodnotiť, že pribúda všeobecných lekárov. „Je to práve preto, že my víziu máme. Máme ju dokonca aj publikovanú vďaka bývalej hlavnej odborníčke doktorke Šimkovej,“ spomenula Bendová. Tou víziou je priblížiť sa krajinám s funkčnou primárnou sférou, ako je Holandsko alebo škandinávske krajiny.

„To znamená, spočíva to v rozširovaní kompetencií všeobecných lekárov,“ vysvetlila Bendová. „Keď som začínala, všeobecný lekár bol typickým rozdávačom výmenných lístkov. My sme sa naozaj za 15 rokov posunuli k tomu, že sa dokážem od pacientov hypertenziou alebo prediabetom komplexne starať.“

Bendová vníma posun aj vo vzdelávaní. „Pred pár rokmi sa všeobecné lekárstvo nevyučovalo na lekárskych fakultách (bratislavských) a študenti nechodili na prax,“ pripomenula Bendová.

Teraz síce medici chodia na prax, ale iba na 1 deň (jeden deň zo šesťročného štúdia, pozn.), v porovnaní s Bulharskom alebo Českom, kde je týždňová prax.

Jeden deň je podľa Bendovej zúfalo málo. „Robíme všetko pre to, aby sa nadchli, ale vnímame obrovský rozdiel v kvalite ľudí, ktorí prichádzajú. Mnohí piataci sa boja dotknúť pacienta. Boja sa chytiť tlakomer a už vôbec nie rozprávať sa s pacientom. Nie sú zvyknutí. Sú aj študenti aktívni, ktorí prídu výborne teoreticky pripravení, chytajú sa praktických vecí a zisťujeme, že to sú tí, ktorí popri škole praxujú na centrálnych príjmoch,“ opísala Bendová skúsenosti s medikmi vo svojej ambulancii.

Rozdiel vidí aj pri študentoch z Brna, ktorí prídu na prax, a oni napriek tomu, že nemajú prax v nemocnici, neboja sa rozprávať s pacientom a chytiť ho.

„Na úvod stáže sa ich vždy pýtam, kým chcú byť. Väčšina chce byť kardiológmi, chirurgami a keď odchádzajú, spomínajú aj všeobecné lekárstvo. Lebo vidia to obrovské spektrum príbehov. To nie je len o medicíne, je to naozaj o životných príbehoch a o tom, čo všetko dokážeme s pacientom už spraviť. Oni sú prekvapení, koľko všeobecný lekár už dokáže spraviť v ambulancii sám, nemajú predstavu, čo všetko všeobecný lekár môže robiť,“ zhrnula Bendová.

Ako tiež spomenula, druhá kapitola sú zahraniční študenti, ktorí už keď vôbec prídu na stáž, vyrušujú, nemajú záujem a snažia sa čím skôr odísť.