Beata Havelková: Keď sa urobí poriadok v evidencii obyvateľstva, vyrieši sa problém „mŕtvych duší“

Tentokrát k tomu došlo takmer doslovne a jednou z tém predvolebnej kampane v rámci zdravotníctva sa stala aj problematika tvz. mŕtvych duší. Zosnulí poistenci, ktorých zdravotné poisťovne evidujú stále medzi živými a berú za nich platby.
Dalo by sa povedať, že zo zdravotných poisťovní, najmä z tej najväčšej, Všeobecnej zdravotnej poisťovne, sa stal akýsi moderný Pavel Ivanovič Čičikov – ikonická postava románu Mŕtve duše od ruského literáta Nikolaja Vasilieviča Gogoľa, ktorá prechádza po krajine a na vidieku skupuje od statkárov tzv. mŕtve duše, teda nebohých poddaných, aby z nich profitovala. Téma tvz. mŕtvych duší je však zložitejšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
{{suvisiace}}
„Mŕtve duše“ sú dlhoročným problémom, a to už od roku 1994, za ktorý nezodpovedá žiadna zdravotná poisťovňa, aj keď sa tento problém týka všetkých troch. Sú dôsledkom technických nedostatkov v evidencii obyvateľstva.
Poviete si, čo je zložité na tom, vyradiť z evidencie ľudí, ktorí sú príliš starí a poisťovňa vidí, že už dlho neboli u lekára či inak nečerpali zdravotnú starostlivosť. „Mŕtva duša“ však nemusí byť len tá storočná, pokojne môže mať aj 20 či 30 rokov a tiež nemusí dlhodobo čerpať zdravotnú starostlivosť. Čo je dôvodom? Zanedbáva prevenciu? Nebýva táto osoba chorá? Prestala veriť tradičnej medicíne a radšej hľadá pomoc inde? Nuž, jedným z dôvodov môže byť aj to, že zomrela.
VšZP viackrát riešila aj mladých poistencov, ktorí už zomreli, ale stále figurovali v systéme. Tie prípady sú už uzavreté. Vysvetlím to na príklade. Tým, že sa Slovensko otvorilo svetu, máme ľudí, ktorí sa jedného dňa zbalia a odídu do sveta. Nie každý sa však po odchode zo Slovenska odhlási, napríklad zo zdravotnej poisťovne.
Konkrétny prípad sme mali z roku 2005. Vtedy zo Slovenska odišiel 35-ročný pán do Kanady. Na Slovensku sa z poisťovne neodhlásil a v Kanade v roku 2015 zomrel. Nemal tu žiadnych príbuzných, len jednu kontaktnú adresu - bývalých svokrovcov. K nim chodil od nás stále list, lebo neplatil zdravotné odvody. Od roku 2015 do roku 2020 trvalo, kým sme dostali z Kanady úmrtný list. V našom systéme však tých päť rokov vystupoval ako poistenec, lebo mal slovenské občianstvo. Vy si teda môžete povedať, že 130 rokov asi nikto nemá, ale to je len malá podskupina toho problému.
{{odporucane}}
Problémom je aj to, že v zmysle zákona neexistuje oznamovacia povinnosť pozostalých voči zdravotnej poisťovni ohľadom úmrtia. Zdravotné poisťovne preto nemajú možnosť overiť si, či je poistenec živý a sú odkázané len na informácie o poistencoch z Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý však je tiež len „preposielačom“ informácií zdravotným poisťovniam. VšZP zároveň vychádza aj z oficiálneho registra (register fyzických osôb), ktorý vedie Ministerstvo vnútra SR. Je preto nevyhnutné, aby sa dlhoročný problém tvz. mŕtvych duší vyriešil zmenou legislatívy a aktualizáciou relevantných registrov obyvateľstva.
V súčasnosti totiž nie je možné len stroho konštatovať, že v prípade, ak klient dlhý čas nečerpá zdravotnú starostlivosť, tak je mŕtvy. Zdravotné poisťovne často nevedia u svojho klienta zistiť dátum a miesto úmrtia, aby bolo možné žiadať oficiálny doklad o úmrtí – úmrtný list. Ďalší problém, ktorý s týmto súvisí je, ako som spomínala, že ak klient zomrie v cudzine a príbuzní žijúci na Slovensku nedisponujú úmrtným litom, tak neexistuje žiadny doklad, na základe ktorého by zdravotná poisťovňa mohla ukončiť povinné verejné zdravotné poistenie. Pokiaľ teda nie je dostupná oficiálna informácia o úmrtí, nie je možné ukončiť povinné verejné zdravotné poistenie.
Rozumiem, že momentálne viacerých politických kandidátov môže vyrušovať fakt, že VšZP čerpá aj na takýchto poistencov finančné zdroje. Je však dôležité dodať, že rovnako tak na mŕtve duše poistencov čerpajú financie aj ostatné dve zdravotné poisťovne. Ak aj na takýchto poistencov zdravotná poisťovňa dostáva finančné prostriedky, nie je možné konštatovať, že ich dostáva neoprávnene, nakoľko nedisponuje žiadnym oficiálny, či relevantným dokladom, aby ich povinné verejné zdravotné poistenie mohla ukončiť, a teda prestala na nich prijímať finančné prostriedky.
Za existenciou tvz. mŕtvych duší v zdravotných poisťovniach teda nestojí ich vychytralosť či lakomstvo, ale nedostatky v údajoch. Vnímať preto VšZP, hoc aj podprahovo, ako podvodníka a špekulanta Čičikova je neférové a chcem veriť tomu, že jednotlivci s politickými ambíciami, ktorí túto tému vytiahli, sa s ňou oboznámili len povrchne, bez snahy hlbšieho poznania príčin problému.