OZDRAVME.SK
OZDRAVME.SK
Preventívka bez výhovoriek od VšZP

Vizionári: Duševné zdravie mladých ľudí. Aké sú možnosti na jeho zlepšenie?

Ďalšia z diskusií Vizionárov sa venovala duševnému zdraviu mladých ľudí do veku 26 rokov.

Vizionári: Duševné zdravie mladých ľudí. Aké sú možnosti na jeho zlepšenie?

Foto: Grape PR

Téma duševné zdravie sa v posledných rokoch dostala viac do popredia. Ešte väčšiu váhu na dôležitosti získala počas a po pandémii covidu-19, ako i pre vojnu na Ukrajine. Tieto a ďalšie faktory prispeli k tomu, že udržanie duševnej pohody detí a mladistvých dostáva „zabrať“.

Veľa mladých ľudí trpí duševnými problémami. Duševnou poruchou trpí podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) každý siedmy 10- až 19-ročný človek. Polovica týchto porúch sa začína vo veku 14 rokov. Podľa dát zdravotnej poisťovne Dôvera mladých ľudí vo veku 15 – 26 rokov na Slovensku trápia závažné životné zmeny, na ktoré nevedia reagovať, zažívajú pocit skľúčenosti či neschopnosť zvládnuť životnú situáciu a fungovať v každodennom živote.

Mladí ľudia sa cítia osamelí. Ako im pomôcť s týmto problémom, na koho sa môžu obrátiť a ako si môžu pomôcť sami, diskutovali vo Vizionároch sociológ Michal Vašečka, hlavná odborníčka MZ SR pre psychológiu z UNB Bratislava Katarína Jandová, riaditeľ poradne IPčko Marek Madro, liečebná pedagogička a terapeutka Monika Rusnáková a kouč, autor bestsellerov Dušan Kadlec.

Štúdie a dostupné dáta

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie na celom svete zhruba 1 miliarda alebo 1/8 ľudí trpí duševným strádaním alebo strasťami, v prípade mladých ľudí je to až 1/7. To znamená, že problém je omnoho intenzívnejší práve u mladých ľudí. Či tieto čísla korešpondujú so Slovenskom, sa nedá s určitosťou povedať.

„Na základe odhadov áno, ale zatiaľ nemáme k dispozícii serióznu epidemiologickú štúdiu, ktorá by sa na tento problém zameriavala,“ povedala na úvod Katarína Jandová, hlavná odborníčka Ministerstva zdravotníctva SR pre psychológiu, ktorá pôsobí v Univerzitnej nemocnici Bratislava. Zároveň dodala, že súčasťou Plánu obnovy a odolnosti pod gesciou ministerstva zdravotníctva sa pripravuje epidemiologická štúdia, ktorá má sledovať stav populácie z aspektu duševného zdravia.

Sociológ Michal Vašečka nadviazal a podotkol, že v takých štúdiách treba rozlišovať, či sa zvýšil počet porúch istého typu alebo iba ľudia viac vyhľadali pomoc.

„Všetci máme pocit, že mladá generácia sa rúca v priamom prenose, že prudko pribudlo rôznych duševných porúch. Je veľa mladých ľudí, ktorí vyhľadávajú pomoc. Teraz je otázkou, či naozaj pribudli poruchy alebo ľudia viac vyhľadávajú pomoc. Pokiaľ sa cítia neistí v nejakej životnej situácii, je dobré, že pomoc vyhľadali,“ uviedol Vašečka. Podľa neho vyhľadávajú pomoc, „pretože cítia, že prišla iná doba, stigmatizácia už nie je taká ako v mojej generácii, keď vyhľadať pomoc psychológa, psychiatra, psychoterapeuta bola nielenže hanba, tým ste mohli skončiť v kolektíve“.

Marek Madro, riaditeľ IPčka (ide o internetovú poradňu pre mladých ľudí, pozn. red.), pripomenul jednu z najväčších serióznych štúdií, ktoré na Slovensku v poslednom čase vznikli. „Štúdia HBSC hovorí, že dievčatá majú väčší problém so zvládaním psychickej záťaže a vykazujú väčší problém pri zvládaní psychických ťažkostí,“ povedal. Následne uviedol príklad zo skúseností ich poradne. „Za minulý rok máme desaťpercentný nárast chlapcov, ktorí u nás žiadajú pomoc alebo sa na nás obracajú.“

Zastúpenie dievčat a chlapcov je podľa neho v štatistikách pol na pol. „Podľa dát však sú dievčatá citlivejšie, zraniteľnejšie. Zdá sa, že sociálne siete vnímajú oveľa citlivejšie a ich odolnosť nie je dostatočná. Chalani majú stratégie zvládania, ktoré im pomáhajú odbúravať stres. Dievčatá si to v sebe nosia. To hovorí štúdia HBSC, ale naše skúsenosti sú, že nevidíme veľmi rozdiel, či dievčatá vykazujú väčšie problémy ako chlapci,“ dodal Madro.

Podľa Jandovej sú dievčatá viditeľnejšie, pretože sú v prejavovaní emócií expresívnejšie. Chlapci sú skôr vychovávaní k obrazu „chlapi neplačú“, ale to podľa nej neznamená, že netrpia, keď majú problém.

Aj kouč a autor bestsellerov Dušan Kadlec potvrdzuje, „mladí muži alebo chlapci majú pocit, že musia všetko zvládnuť, keď už to nezvládnu a potrebujú požiadať o pomoc, ide o osobné zlyhanie, je to hanba. Dievčatá sú viac vedené k tomu, že je v poriadku prejaviť svoje emócie, vyhľadať pomoc a hovoriť o emóciách, pocitoch.“ Podľa neho je toto stále stigma alebo tabu pre mužov.

Rozdiel medzi pohlaviami vidno v dátach zdravotnej poisťovne. „Návštevy odborníkov v oblasti duševného zdravia viac vyhľadávajú dievčatá a mladé ženy, je to hlavne v tej kategórii 15 až 19 rokov,“ reagovala Monika Rusnáková, liečebná pedagogička a terapeutka zo zdravotnej poisťovne Dôvera.

Nadviazala i na spomínanú štúdiu HBSC. „Až polovica z pätnásťročných dievčat vníma aj nedostatočnú podporu zo strany rodiny. Klesá to signifikantne od roku 2014, to nie je novodobý fenomén, my to v dátach vidíme.“

V reakcii na sociálne médiá reagoval Vašečka, že „tlak, ktorý prichádza zo sociálnych médií na mladé ženy, je dramatický, neporovnateľný s tým, čo ide na mladých mužov. Tam sa znásobuje všetko, čo vieme napríklad o mýte krásy. Predstava mužov o ženskej kráse, čo je približne 1 – 2  percentá ženskej populácie, je úplne scestná, ale ten tlak je obrovský a ženy si ho, žiaľ, osvojili“. Mladé ženy podľa neho ešte nemajú schopnosť ako dospelé ženy nejakým spôsobom si to reflektovať, falzifikovať samy pre seba. „Tak, samozrejme, sa rúcajú oveľa viac ako chlapi, pretože na sociálnych médiách vidia ženy, ktoré sú dramaticky iné ako ony. A potom z toho vznikajú prípady bulímie, anorexie, vážne problémy, ktoré mužov postihujú menej.“

Že nejde iba o obyčajnú duševnú nepohodu, vidno opäť v dátach. „To, že ťažkosti majú závažnejší charakter, vidíme napríklad aj v náraste spotreby antidepresív. Keď si pozrieme priemernú spotrebu, v porovnaní s rokom 2019 nám to narástlo o takmer polovicu. A podiel na náraste majú najviac mladé ženy vo vekovej kategórii 15 až 19 rokov. Nerozprávame sa tu len o nejakom banálnejšom probléme, ktorý daná osoba preklenie za pár dní, ale skutočne o indikácii na antidepresíva,“ zdôraznila Rusnáková.

Mladých ľudí najviac trápi pocit osamelosti

„Najčastejšou témou za 12 rokov, čo robím túto prácu pri mladých ľuďoch, je pocit osamelosti,“ povedal Madro. Čo sa však výrazným spôsobom zmenilo, je obsah pocitu. Dotýka sa podľa odborníka aj chalanov, pretože tí to v sebe dusia. A keď nehovoria, neventilujú, ale nesú to v sebe a skrývajú to, tak niekde sa to potom prejaví. A väčšinou je ten prejav u chalanov vážnejší ako u dievčat. „Pred pár rokmi nám mladí ľudia hovorili, že nepoviem rodičom, učiteľom, trénerovi o tom, čo prežívam, lebo sa bojím následku, trestu, že budem znevýhodnený voči ostatným,“ spomenul Madro.

Následne uviedol, ako je to v súčasnosti. „Posledné 3 – 4 roky mladí ľudia rozprávajú o tom, že sa boja, že uvidia na ostatných, že zlyhali, že ich sklamali. Mladí ľudia sa prestali rozprávať, deliť sa o najvnútornejšie veci aj medzi sebou. Oni už ani medzi sebou v partii nevyjadrujú svoje pocity, ale dusia ich v sebe, pretože ani v partii sa nehodí zlyhať. Dnes si vyberajú, s kým sa budú kamarátiť, lebo má dobrú perspektívu do budúcna, a nemôžu sa s tým, ktorého šikanujú alebo je vylúčený zo skupiny.“

Jandová ešte doplnila, že sa boja otvoreného výsmechu a devalvácie za neúspech, nezdar.

Ako pandémia ovplyvnila duševné zdravie?

Pandémia vo väčšej miere odhalila potrebu zaoberať sa duševným zdravým. Odborníci počas diskusie rozoberali, čo sa stalo počas pandémie s duševným zdravím a čo bolo katalyzátorom toho, že viac mladých ľudí trpí duševnými problémami.

„Obrovské množstvo mladých ľudí bolo osamotených, mali pocit opustenia, dva a pol roka boli zavretí v čase ich formatívnych rokov života. Keď sa to stane niekomu po päťdesiatke, je to nepríjemné, ale môže sa s tým popasovať. Keď to príde v 14 – 15 rokoch, je to dramatické,“ reagoval Vašečka.

Ľudia sa nemohli navzájom stretávať, spoznávať, „ponorili sa do seba a nevedeli, ako z toho von. Dospelí ľudia si vedia racionalizovať život nepomerne lepšie ako dospievajúci, ktorí odpovede iba hľadajú“, dodal Vašečka.

Jandová doplnila, že sa pribrzdil proces socializácie. „Adolescentný vek, mladšie deti, mladí dospelí – to je obdobie, keď si potvrdzujú svoju identitu, vymedzujú si priestor, hľadajú svoje miesto vo svete a to sa nedá robiť bez konfrontácie s inými ľuďmi.“ Pandémia podľa nej bola mimoriadne veľkým zásahom do ich bytia, života.

„Vývinová psychológia hovorí, že do 9 – 10 rokov dieťa vníma svet tak, ako mu ho prinášajú dospelí. Ako sa cíti vo svojom okolí. Pre nich je najdôležitejšie, aby zistili, že svet je bezpečné miesto. Keď prídu do neskoršieho obdobia od 10 do 15 rokov, zisťujú, či svet je naozaj bezpečný, a zisťujú to vonku. Overujú si, čo doma získali, nacítili, či to fakt tak funguje,“ vysvetlil Madro. Keď však nemohli vytvárať vzťahy a overovať si to, čo doteraz zistili, aké sú hodnoty vo svete, čo je bezpečné a čo je nebezpečné, tak mladí ľudia boli vystavení abstraktnému, neviditeľnému nepriateľovi, ktorého nevedeli uchopiť ani rodičia. „Aj rodičia, s ktorými zostali doma, prežívali pocit ohrozenia, ktorý sa prenášal na nich. A zároveň si to nemali kde overovať a zistiť, čo je to bezpečie. My sme vtedy veľa vyzývali rodičov, aby hovorili doma, že my sme tu v bezpečí, takýmto spôsobom sa staráme jeden o druhého. Mladí ľudia často preberali úlohu, keď mali pocit, že dospelí tápu, že sú neistí, tak oni sami chceli byť tí pevní. Čiže preberali na seba rolu, ktorá ich čaká až o pár rokov neskôr,“ opísal Madro.

Podľa Rusnákovej veľa introvertných mladých ľudí a detí nemohlo povedať nahlas, že im pandemická izolácia vyhovuje. „O tom sa veľmi málo hovorilo. Stretávam sa s takými príkladmi, hovoria o tom aj rodičia, v zmysle ‚desí ma návrat do fyzického sveta, každý hovorí o tom, kedy konečne sa stretnem s kamarátmi, a mne to vyhovuje, keby bola pandémia aj 10 rokov.‘ A nemajú to komu povedať, pretože časť spoločnosti ich odsúdi.“

Rusnáková vychádza  zo svojich individuálnych rozhovorov s deťmi, s rodičmi, s poistencami Dôvery, ktorí prežívali nemožnosť povedať za seba, že im vonkajší svet nechýba tak akútne ako ostatným.

Počas pandémie deti „nasávali“ pocity rodičov. „Nešlo tu len o pandémiu, mnoho dospelých ľudí má svoje ťažkosti, duševnú nepohodu, a tí ľudia zrazu boli nútení byť sami so sebou a čeliť svojim pocitom, nemali kam ujsť a k pocitom ohrozenia, neistoty, strachu pribúdali ďalšie, ktoré v sebe dlho potláčali, a to sa vo veľkej miere prenášalo na deti. Deti z nás vycítia, akú máme energiu, aké emócie prežívame,“ reagoval Kadlec.

Pandémia výrazným spôsobom zasiahla do životov tínedžerov a veľmi podobný efekt podľa Madra priniesla vojna na Ukrajine. „Mali sme veľké množstvo kontaktov. Stredoškoláci, maturanti sa na nás obracali s tým, že majú pocit, že inštitúcie u nás nefungujú, že lídri nás nedokážu ochrániť pred hrozbou vojny, a často nám kládli otázku, či má vôbec zmysel maturovať, či má zmysel sa o niečo snažiť, keď o dva roky pôjdu na vojnu a zomrú,“ spomenul. Ďalej upozornil, že ak dospelí rozprávajú o nejakej kríze, mladí ľudia potrebujú vidieť niekoho, kto ich rieši, a keď majú pocit, že takýto tím nevidia, tak prenášajú zodpovednosť na seba.

„Sami nám mnohí písali: ‚Mám ísť bojovať na Ukrajinu, aby som to zastavil, aby moja rodina nebola ohrozená? Mám si urobiť kurz sebaobrany? Mám sa vyškoliť v manipulácii so zbraňami?‘ O mladých ľuďoch často hovoríme ako o budúcnosti, ale oni sú prítomnosť, žijú teraz, vnímajú, teraz potrebujú pomoc,“ zdôraznil Madro.

Podľa Vašečku by nás to nemalo prekvapovať, pretože v 21. storočí žijeme v období multikríz. „Niežeby v minulosti krízy neboli, ale dnes sú veľmi precízne pokryté mediálne, sú rozoberané, analyzované, sme si ich vedomí. Naši predkovia žili tiež vo svete plnom kríz, vojen, pandémií, ale nevedeli o tom. Vedeli, že niečo sa teoreticky blíži, ale teraz mladí ľudia vedia oveľa presnejšie, majú informácie, ktoré na nich padajú zo všetkých strán. A nie každý mladý človek to vie spracovať tak ako dospelý. A, mimochodom, ani dospelí to nevedia spracovať. To je to, čo nehovoríme mladým ľuďom, lebo musia mať pocit bezpečia, o ktorom kolegovia hovorili, oni ten pocit musia mať a my na nich občas hráme hru, že tomu rozumieme, sme nad vecou, ale v skutočnosti nie sme,“ podotkol Vašečka. A zároveň pripomenul, že ide o generáciu Z, ktorá je iná v tom, že je otvorenejšia, citlivejšia na mnohé témy. „Sú veľmi antirasistickí, antihomofóbni, sú protivojnoví, je tam veľa pacifizmu, ale narážajú vo verejnom priestore na to, že majú pocit, že staršia generácia ich nechápe, že im nevieme dať za pravdu, a oni sa z tohto rúcajú.“

To, že vyžadujú absolútnu autenticitu a pravdu, potvrdil i Madro. „Hodnota pravdy je niekedy zarážajúca. Často hovoria o tom, keby dospelí aspoň priznali, že nevedia, ako na to. Ale my musíme stále hrať to, že to zvládneme, že to vieme. Oni však cítia, že to nevieme a že tápeme,“ dodal.

„A potom sme aj komickí, lebo sa snažíme k mladým ľuďom veľmi priblížiť. Pritom oni nečakajú od nás teátra, ale pochopenie, aktívne počúvanie a to, že nezľahčujeme ich problémy, že to nespochybňujeme,“ doplnila Rusnáková.

Mladí ľudia podľa Madra potrebujú vedieť, že rodičia sa s niečím aj trápia, že nie sú supermani. „Jednoduchým príkladom je, keď príde domov faktúra, ktorá nás vystraší. To je téma, hovoríme o tom, že ma to prekvapilo a čo s tým teraz ideme spolu robiť. Je úplne normálne, že problémy prichádzajú, a je úplne normálne, že spolu hľadáme riešenia. Oni potrebujú vidieť a naučiť sa, že je normálne nepoznať riešenie a aj sa obrátiť na niekoho, kto nám poradí, kto nám s tým pomôže, a že oni sú toho súčasťou, že to môžu ovplyvniť.“

Niektoré z problémov sú následne manifestované rôznymi duševnými strádaniami. Je rozdiel byť  sám a byť osamelý. „Osamelosť a samota sú dve rozdielne veci. Keby som bol sám v miestnosti, vtedy som sám. Osamelosť je, že aj napriek tomu, že som obklopený ľuďmi, sa dokážem cítiť osamelo.  Nejde o to, či sú okolo mňa ľudia, ale o to, či sa cítim videný, prijatý, vypočutý, pochopený, o spojení medzi ľuďmi. Keď nemáme spojenie s inými ľuďmi, vtedy sa cítime osamelo,“ vysvetlil Kadlec.

„Minulý rok sme mali na našich službách pomoci 184 000 rozhovorov. Pred chvíľou som povedal, že téma osamelosti je hlavnou témou všetkých rozhovorov. 14 percent všetkých rozhovorov je o pocite osamelosti a osamelosť vždy spájajú so strachom. Najčastejšie hovoria, že je to strach zo zlyhania alebo že je to niečo, čo ich ohrozuje. A čím ďalej, tým viac akcentujú to, že ja som osamelý v hľadaní toho, kým som,“ povedal Madro. Následne pokračoval, že je to typické pre daný vek, ale uzatvára to ľudí do seba. Čím ďalej, tým menej rozprávajú medzi rovesníkmi o tom, čo prežívajú, a keď očakávame od nich, že budú rozprávať so svojimi rodičmi, tak je to v tínedžerskom veku málo pravdepodobné. „Máme rodiny, kde rozprávajú o svojich pocitoch, o zážitkoch, ale z našich dát vyplýva, že tých rodín je minimum. A keď sa pozrieme na ďalšie dáta, koľko času trávia rodičia rozprávaním so svojimi deťmi, tak z posledných štúdií sme na čase 7 a pol minúty. Toľko trvá rozhovor stredoškoláka s rodičom. Predstavte si, koľko minút má celý deň a koľko toho reálne rodič o dieťati pozná. Ten rodič väčšinou príde a iba skontroluje, či je všetko v poriadku, aké boli známky, čo bolo v škole, tí mladí ľudia vedia, ako odpovedať tak, aby od dospelého mali pokoj, a potom si to nesú sami v sebe,“ zhrnul Madro.

Zároveň upozornil, že síce je veľmi populárne hovoriť o duševnom zdraví, ale mladí ľudia si musia vyberať témy tak, aby boli relevantní. A keď neprežívajú to, čo prežívajú všetci na sociálnych sieťach, tak majú pocit, že o tom nemôžu hovoriť. „Na to, aby mohol byť otvorený, potrebuje byť na vlne toho, čím žije jeho online komunita,“ doplnil Madro.

To, že sa veľa hovorí o téme dušeného zdravia, spomenula aj Rusnáková. „Je dobré, že sa o tom viac rozpráva, ale má to aj odvrátenú stránku, lebo rodičia, učitelia, odborníci v pomáhajúcich profesiách veľakrát zvyknú pripomenúť, že tým, že sa o tom tak veľa rozpráva, to mladí ľudia aj trošku prikrášlia, zdramatizujú, urobia okolo zbytočnú bublinu. Ja sa mladým ľuďom ani nečudujem, pretože keď sme neboli schopní reagovať na slabšie signály, tak niet sa čomu čudovať, že musia v tej rétorike akoby pritvrdiť, aby sme tie signály dokázali zachytiť. Do akých extrémov to zájde, aby si ten mladý človek mohol povedať: ‚Stop, už nemusím dramatizovať, už môžem byť taký, aký som,‘“ pýtala sa.

„Práve preto sú u nás druhou najčastejšou témou myšlienky na ukončenie života. To je často spojené s tým, ako hovoriť o svojich ťažkostiach, keď [rodičia] nepočúvajú na normálne témy, ale počúvajú len na tie extrémne,“ zareagoval Madro.

Podľa Jandovej je často v pozadí samovražedného pokusu ani nie snaha ukončiť život, ale upozorniť na to, že sa niečo deje, že „ja potrebujem pomoc, potrebujem pilier istoty bezpečia alebo to ucho, ktoré ma vypočuje“.

Odporúčania

Komunikácia je extrémne dôležitá, aby človek bol vnímaný, aby mal pocit, že je vnímaný, že je súčasťou spoločenstva. Ako komunikovať s dieťaťom, s mladým dospelým, aby nemali pocit osamelosti?

Rusnáková odporúča v prvom rade nezľahčovať ťažkosti a nezraňovať. „Mladí ľudia veľmi často počujú zraňujúce vety – neber si to tak; to sa ti len zdá; dnes sa už skoro každý cíti osamelý; mysli na niečo pekné; vidíš to veľmi čierne; mysli pozitívne,“ vymenovala.

„A čo nechcú počuť – tým sme si prešli aj my a pozri, sme tu,“ doplnil Vašečka.

„Staviaš dom, máš krásnu rodinu, čo tebe chýba? Ako sa môžeš cítiť osamelý? To sú zraňujúce, necitlivé veci,“ pokračovala Rusnáková. Odporúča im vyvarovať sa týmto vetám. Podľa nej je niekedy jednoduchšie povedať si, čo nerobiť, ako si zapamätať, čo robiť. „Dôležitá vec je vypočuť. Každý z nás si vie predstaviť, aké to je, keď nás niekto počúval, tak presne to isté potrebuje ten mladý človek, ktorého máme pred sebou. Podľa štúdií sú najefektívnejšie jednoduché sociálne kontakty v zmysle, keď sa na vás niekto usmeje, keď vás niekto stretne v obchode,“ uviedla.

Pretože niekedy si podľa jej slov megalomansky predstavujeme to, čo treba robiť. „Sú to väčšinou inteligentní, racionálni ľudia, ktorí nepotrebujú radiť, rozdávať veľké riešenia, ale skôr sa ich treba opýtať – čo potrebuješ; čo ti teraz urobí dobre; rozmýšľam nad tým, ako by som ti pomohla; ako sa cítiš; ako ti môžem pomôcť.“ Rusnáková vyzvala hlavne na otvorené otázky, lebo dotyčná osoba tak je motivovaná rozvinúť svoju odpoveď.

To, že stačí daného človeka hlavne vypočuť bez toho, aby sme radili, zosmiešňovali, mudrovali, potvrdzuje i Kadlec. „Oni potrebujú cítiť podporu. Keď sa cítime podporovaní, rastie naša schopnosť zvládať aj ťažké časy. Keď sa necítime podporovaní, niekto to zľahčí, mávne rukou alebo vidíme, že sa niekto tvári, že počúva, ale rozmýšľa úplne nad niečím iným, tak sa prehlbuje osamelosť a necítime sa podporovaní. Vtedy rapídne klesá naša schopnosť poradiť si v náročných časoch,“ reagoval.

Rusnáková následne spomenula, že tým, ktorí chcú pomôcť osamelému človeku, veľakrát stoja v ceste prekážky v zmysle, že pochybujú o tom, či sú vôbec kompetentní pomôcť danej osobe. „Hľadajú dokonalé riešenie, tak sa v tom zabrzdia a vôbec nepomôžu. V druhom slede je problém to, že automaticky predpokladáme, že tomu človeku predsa má kto pomôcť a on nie je odkázaný na moju správu, podporu. To je mylná predstava. A v treťom slede, keď sami sme osamelí, myslíme si, že treba sa len vzchopiť, neľutovať sa, a túto necitlivú komunikáciu k sebe prenášame potom na druhého človeka, ktorý sa tiež má vzchopiť.“

Madro ponúkol ešte tri rady: „Jedna je byť len rodič, nemusíte byť dokonalý a dobrý rodič, ale byť ten, kto chce, aby dieťa sa malo dobre. Druhá vec: veľa kontaktov na našich linkách pomoci je o tom, že mladí ľudia chcú niečo povedať rodičom, a my ich učíme, ako to majú povedať. Hľadáme možnosti, ako povedať rodičovi – buď pre mňa dobrým príkladom, a keď chceš, aby som nemal mobil pri stole, tak ho ani ty nemaj,“ uviedol Madro. Mladí ľudia podľa neho často hľadajú správny moment, keď dospelému povedia niečo vážne, ale dospelí dajú najavo, že nemajú čas. „Keď za vami príde tínedžer a chce vám niečo povedať, odložte všetko,“ vyzval Madro. To je totiž podľa neho absolútne kľúčový moment. „Často je to len náznak, ktorým môže byť nejaká zmena správania, niečo je inak, napríklad nemá pri stole mobil. Tretia vec: veľa objímajte. Keď vidíte, že vaše dieťa prechádza niečím ťažkým, nemusíte rozprávať. To dieťa fakt nechce, aby ste rozprávali, iba príďte a konajte, objímte, dajte najavo, že som tu, sme na to spolu, som pripravený čokoľvek pre teba urobiť.“

Problém s dostupnosťou odbornej pomoci

V niektorých prípadoch komunikácia už nepostačuje, problém je hlboký a intenzívny natoľko, že ho treba posunúť na vyššiu úroveň. A teda navštíviť lekára. Dostupnosť odbornej pomoci na Slovensku je však problematická.

Situácia s odborníkmi poskytujúcimi starostlivosť o duševné zdravie a špeciálne u detí, nedospelých ľudí je viac ako zlá. Zhodnotila tak Jandová. „Na celom Slovensku je 48 detských psychiatrov,“ dodala. Ako zároveň spomenula, Národné centrum zdravotníckych informácií udáva 8 klinických psychológov na stotisíc a 5 psychiatrov na stotisíc obyvateľov v rámci celého Slovenska, pričom sa nerozlišuje, či pre deti alebo dospelých. „Samozrejme, sú regióny, ktoré sú na výsosť podvyživené. Myslím, že najhoršie sú na tom Prešovský, Košický a Banskobystrický kraj, čo sa týka distribúcie relevantných pracovísk.“

Zároveň podotkla, že pri klinických psychológoch poskytujúcich starostlivosť nemáme rozdiel, či je to klinický psychológ pre deti alebo pre dospelých. Takže nie sú presné informácie o tom, aká starostlivosť sa komu poskytuje.

Jandová ešte spresnila, že „klinická starostlivosť zo strany klinického psychológa alebo psychiatra je primárna zdravotná starostlivosť, čiže netreba mať odporúčanie od všeobecného lekára, [dotknuté osoby]  môžu ísť rovno podľa vlastnej voľby“. Upozornila však na dlhšiu čakaciu lehotu. „Urgentný stav je možné riešiť návštevou na pohotovosti. Časť ambulancií klinicko-psychologických služieb aj psychiatrických ambulancií poskytuje služby aj online. To by bola možno podľa Jandovej cesta, ako sa dostať k odborníkovi. Zároveň existujú linky prvej pomoci, či už je to IPčko, Nezábudka, alebo niektoré samosprávne kraje majú svoje vlastné krízové linky, ktoré zriaďovali ešte počas pandémie,“ vymenovala Jandová.

Aj zdravotné poisťovne majú stránky, ktoré sa venujú duševnému zdraviu.

V nadväznosti na spomenuté IPčko reagoval jeho riaditeľ Marek Madro, že oni sa považujú za plán B, keď systém zdravotnej starostlivosti je podvyživený a máme málo kapacít.

„Naša organizácia nemá iba linky, vybudovali sme v každom krajskom meste krízové centrum, kde nonstop môžete prísť a je tam dostupný psychológ, ktorý sa vám okamžite venuje, ale je to krátkodobá starostlivosť – 3, 7, 10 stretnutí. Potom špecificky pre mladých ľudí máme vytvorené kluby, ktoré sú otvorené štyrikrát do týždňa od stredy do soboty a sú v Bratislave, v Trnave, v Nitre, v Prešove a v Michalovciach, kde s mladými ľuďmi nonstop pracujú psychológovia.“

Ako dodal, chodia tam desiatky mladých ľudí, ktorí v neformálnom prostredí hľadajú pomoc. „Čo je ešte dôležité, máme školský systém psychológov. V každom okresnom meste máme regionálne centrum psychologickej pomoci, takzvané CPP, máme školských psychológov, ktorých na Slovensku máme asi 680. Potrebujeme ich asi trikrát toľko,“ zdôraznil. Podľa neho však najmä pre mladých ľudí je dôležitá informácia, že pomoc existuje. „Vieme, že je nedostatočná, to je problém politikov, to je problém nás, ktorí nesieme zodpovednosť. Ale pre mladých ľudí je naozaj nesmierne dôležité to, že majú kam ísť, majú sa na koho obrátiť. Oni nechcú počuť, že na pomoc budú čakať pol roka, kým dostanú termín. Nesmú to takto počuť od nás dospelých,“ apeloval Madro.

Jandová vysvetlila, že starostlivosť klinického psychológa a psychiatra je na tej najvyššej úrovni, keď už je najťažšie. „To už sú buď vysoko ohrozené skupiny, alebo ľudia, ktorí majú diagnostikovanú psychickú poruchu, alebo sa tam rútia.“

Dôležité je, aby bolo čitateľné, keď niekto potrebuje pomoc, kam má ísť. Ako podotkol Madro, možností je pomerne dosť, ale je to veľmi zložité.

„Aj zo štúdie Ligy za duševné zdravie v spolupráci s agentúrou 2muse vyplýva, že až 67 percent ľudí nemá predstavu, čo môže od systému duševného zdravia od služieb očakávať,“ reagovala Rusnáková.

„V Dôvere máme služby v oblasti vzdialených digitálnych intervencií zastrešené cez partnerov Hedepy a ksebe. To sú platformy, ktoré sú užitočné v oblasti online terapie. Ukazuje sa, že tieto vzdialené nízkoprahové intervencie sú porovnateľne účinné s fyzickou starostlivosťou. Samozrejme, rozprávame sa o miernych a stredne závažných ťažkostiach a z pohľadu efektivity je to v rámci prevencie suicídií a v zmiernení stavu beznádeje,“ povedala Rusnáková a pokračovala: „Naši poistenci určite postrehli, že máme spustenú aplikáciu pod názvom VOS, ktorá sa snaží o kultivovanie duševnej pohody, o naštartovanie pozitívnych zmien v živote. Sú tam krízové kontakty a aktuálne sme na čísle až 5000 stiahnutí aktívnych užívateľov.“ Ako zároveň spomenula, v týchto dňoch sa v poisťovni snažia dostať do povedomia samodiagnostický nástroj, pretože niekedy je problém pomenovať duševný problém a mladý človek si môže vyklikať v bezpečnom prostredí, čo asi sa s ním deje. „Je to certifikovaná zdravotnícka pomôcka, to znamená, že ju zostavili odborníci, ktorí sa rozumejú veci a vedia odporučiť podľa závažnosti, ťažkostí, na koho sa obrátiť,“ spresnila.

Nielen skríningové a online intervencie, ale veľmi užitočné sú podľa Rusnákovej aj programy na podporu zdravého životného štýlu. „Keď edukujeme poistencov s diabetom, s obezitou, s nadváhou, so srdcovým zlyhávaním, zákonite u nás musí svietiť kontrolka, že to nie je len o telesnom zdraví a o transfere vedomostí, ale aj o tom, že je tam násobne väčšia duševná záťaž,“ podotkla.

Spomenula ešte jeden nástroj, ktorý podľa nej podceňujeme. „Kanisterapia a animoterapia sú nástroje, ktoré dokážu veľmi pekne dokresliť ekosystém pomoci, preto sme sa rozhodli, že podporíme experiment asistencie psíkov vo vzťahu k zdravotnému prospievaniu detí.“

Vašečka ako sociológ k záveru zhodnotil, že je pološialené, že nemáme ani 50 detských psychiatrov. „Tam by som umiestňoval peniaze z Plánu obnovy a odolnosti. My musíme radikálne rozšíriť tieto rady a celé fungovanie systému. Nie je štandardné, aby Liga za duševné zdravie, IPčko a ďalší suplovali to, čo by mal robiť do značnej miery štát a jeho príspevkové a rozpočtové organizácie. To je dlh, ktorý sa tu nesie celými desaťročiami, to nevzniklo počas pandémie, to nevzniklo ani za posledných 10 rokov. Duševnému zdraviu sa na Slovensku nevenoval adekvátny priestor. Máme celé desaťročia oneskorenia oproti porovnateľným krajinám. Dobre, ale keď to vieme, treba to riešiť a o 10 rokov situácia môže byť radikálne iná,“ reagoval.

Jandová pripomenula, že aj Európska komisia deklarovala, že aj zdravotná starostlivosť o duševné zdravie má byť na tej istej úrovni, ako je starostlivosť o fyzické zdravie.

Rusnáková na záver ešte podotkla: „Generácia Z deklaruje, že duševné zdravie je v stredobode jej záujmu. Je to niečo deklaratívne a dokonca jej ani v pracovnom kontakte nepostačujú klasické benefity typu platené voľno, vstupy do fitka. Vyslovene deklaruje požiadavku, aby sa zamestnávateľ zaoberal témou duševného zdravia.“


Diskusia (0)

Pridajte komentár

Táto funkcia zabraňuje robotom pridávať neadekvátne príspevky. Zadajte prosím overovací kód, ktorý je výsledkom uvedeného vzorca.



Pre pridanie nového komentára sa prosím prihláste.


Mohlo by vás zaujímať

Pozvánka na podujatie: Michael Cannon a spotrebné zdravotníctvo

Pozvánka na podujatie: Michael Cannon a spotrebné zdravotníctvo

INESS - Inštitút ekonomických a spoločenských analýz organizuje 27.05.2024 v priestoroch Pálffyho paláca v Bratislave prednášku Michael Cannon o spotrebiteľskej revolúcii v zdravotníctve.

Sestry a pôrodné asistentky odmenili Bielym srdcom

Sestry a pôrodné asistentky odmenili Bielym srdcom

Prestížne ocenenie Biele srdce je ocenením ľudských i odborných kvalít sestier a pôrodných asistentiek.

Projekt novej nemocnice v Martine pokročil. Komisia vybrala úspešného zhotoviteľa stavby

Projekt novej nemocnice v Martine pokročil. Komisia vybrala úspešného zhotoviteľa stavby

„Uzatvorili sme proces vyhodnocovania ponúk uchádzačov na zhotoviteľa stavby Univerzitnej nemocnice sv. Martina,“ informovala martinská nemocnica na sociálnej sieti.