Určite si ich my všetci, ktorí v zdravotníctve zohrávame svoju rolu, pozorne čítame. Programy strán, ktoré sformujú budúcu vládu, do veľkej miery ovplyvnia prostredie, v ktorom budeme fungovať v najbližších rokoch.

Je však dobré, aby sme aj my v tomto období prezentovali priority, ktoré vnímame ako kľúčové pre nasledujúce obdobie a takouto formou pomohli politikom validovať relevantnosť svojich priorít a pomohli tak nasmerovať budúce vedenie ministerstva zdravotníctva k podstatným problémom. Môj pohľad sa nesnaží byť kompletným zoznamom všetkých priorít, ale skôr upriamenie sa na niekoľko výziev, ktoré z pohľadu zdravotnej poisťovne vnímame.

Nedá sa nezačať inou výzvou ako je dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Tá z roka na rok klesá. Našou povinnosťou je zazmluvnenie dostatočných kapacít zdravotnej starostlivosti pre našich poistencov, ale túto úlohu vieme napĺňať, keď máme koho zazmluvniť. Štatistiky nám však ukazujú, že počet ambulantných poskytovateľov nám niekoľko rokov po sebe klesá a ak by sme to ešte odsledovali pre niektoré odbornosti alebo regióny, tak stav je ešte alarmujúcejší.

{{suvisiace}}

Ďalším závažným problémom je nestabilné a neadekvátne financovanie sektoru. Ak chceme, aby sme vedeli zmysluplne rozvíjať zdravotníctvo, potrebujeme vedieť, aké máme na to zdroje. Realita posledných období je však taká, že ešte ani začiatkom marca tohto roka sme nevedeli, koľko zdrojov do akej starostlivosti máme alokovať.

Sme svedkami každoročného dofinancovania, nevraviac o tom, že ak aj príde, nie je zrejmé, či sa bude týkať všetkých rovnako, alebo pôjde o jednostranné navýšenie základného imania štátnej poisťovne. V takomto režime sektor zdravotného poistenia každoročne 10 mesiacov v zápornom hospodárení čaká, či bude alebo nebude dofinancovaný a len ťažko dajú vyčleniť zdroje na programy podpory prevencie alebo nedostatkových ambulantných odborností.

Nezabúdajme aj na termín  „neadekvátne“ financovanie. Častokrát po sebe poškuľujeme, či súkromný, či verejný sektor je problémom, či má ísť viac zdrojov do ambulantnej sféry alebo do nemocníc, či sú to poisťovne a či poskytovatelia tí, ktorí tvoria straty. Problémom však nie sú ani jedni ani druhí, ale to, že dlhodobo nie je dostatok zdrojov ani na udržanie systému, nie to ešte na jeho skvalitňovanie. Dôsledkom je, že si už všetci len medzi sebou delíme stratu a ak sa niekomu podarí hospodársky dobre obstáť, je automatický podozrievaný z nemorálnosti vyťahovania zdrojov z odvetvia, v ktorom sme všetci „mali skončiť v strate“.

{{odporucane}}

Naša firemná kultúra hovorí, že nestačí vyratúvať negatíva, radi sa zamýšľame aj na možným riešením. Riešením na horeuvedené problémy je viaczdrojové financovanie so spoluúčasťou pacienta. Ak chceme napomôcť dostupnosti zdravotníckych kapacít odbúraním nepotrebných návštev lekárov, je potrebné, aby pacient vedel, že zdravotníctvo nie je zadarmo.

Taktiež je potrebné do systému dostať dodatočné zdroje. Spoluúčasť pacienta alebo zavedenie pripoistení dokážu efektívne pomôcť ako zdrojom tak aj dostupnosti. Zavedenie týchto opatrení nie je politicky populárne. Je však nevyhnutné a bude to chcieť veľa odvahy a straty politických bodov. Za zavedenie takýchto opatrení ministrovi široká verejnosť nepoďakuje, ale potichu každému z nás pribudne pár dní života v zdraví.

Posledným očakávaním od nového ministerstva, ktoré spomeniem, je väčšia sloboda v podnikaní a menej etatizmu. Nech ministerstvo je to, ktoré nastavuje pravidlá hry, nech si jasne určí svoje priority vo forme zvýšenej prevencie, či zníženia úmrtnosti na kardiovaskulárne ochorenia alebo rakovinu a nech dá nám, účastníkom systému, slobodu nájsť riešenie.

Nie je možné, aby sme sledovali tok každého eura a plánovali a modelovali skutočnosť na rok dopredu. Ako nám aj ukazuje každoročné dofinancovanie, centrálne plánovanie nie je riešením. Preto menej cenových výmerov, menej programového rozpočtovania a viac dospelosti a dôvery, že si všetci v systéme vieme a chceme plniť svoju rolu.

Autor je riaditeľom sekcie poistenia Union zdravotnej poisťovne.