Slovenské zdravotníctvo je ako slovenský folklór – plné zvyklostí, rituálov a pripomínania tradícií. Takou tradíciou je aj téma „nekalého prepoisťovania“, teda každoročného prepoisťovania úzkej skupiny poistencov, typicky z marginalizovaných rómskych komunít.
„Nekalému prepoisťovaniu" sa v roku 2022 venovalo ÚHP, chvíľu na to naň upozorňoval minister Lengvarský, hneď za ním minister Palkovič, aktuálne vydal čerstvú správu Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. V nej spomína aj variáciu na legislatívne návrhy, ktoré sa v súvislosti s prepoisťovaním už objavili. Konkrétne ide o notárske overovanie podpisov, či dokonca o zmenu ročného cyklu prepoisťovania na dvojročný.
Ide o veľmi tvrdé nástroje, ktoré by vytvorili zásadnú prekážku a posunuli celý trh zdravotného poistenia presne opačným smerom, než by sa mal hýbať – k menšej konkurencii.
Pofidérne prepoisťovanie samozrejme existuje a je problémom. Riešenia by však mali byť k problémom proporčné. „Vysokofrekvečných“ poistencov s 6 a viac zmenami poisťovne za 10 rokov bolo podľa výpočtov ÚHP z roku 2022 zhruba 26 000. To je okolo 0,5 % všetkých poistencov. ÚHP s týmto prepoisťovaním spája sumu 5,8 milióna eur, ktorá je ročne vyplácaná dohodárom zamestnaným v poisťovniach. Z nich sa však len malé percento zameriava na marginalizované komunity. Reálnejšie číslo dostaneme, ak počet frekventantov vynásobíme odhadovanou odmenou agentovi okolo 40 – 80 eur, teda 1-2 milióny eur. To je zhruba 0,012 % verejných zdrojov v zdravotníctve, naviac platených z výdavkov na prevádzkové činnosti poisťovní a nie z výdavkov na zdravotnú starostlivosť.
Nekalé prepoisťovanie nepovažujem preto ani tak za problém verejných financií, ako za problém spoločenský a morálny. Zneužívanie marginalizovaných skupín má pre nich aj praktické negatívne dôsledky. Niektorí nemajú kvôli tomu platný preukaz poistenca a niektorí ani nevedia, že boli prepoistení. Miesto výchovy k lepšej spolupráci s verejným zdravotným systémom sa v ňom stávajú hračkou niekoho iného.
Dynamitom proti komárovi
No zbyrokratizovať kvôli tomu celý systém prepoisťovania je použitím búracieho kladiva na obuvnícky klinček. Najväčší experti si nakoniec aj tak nájdu aj spriateleného notára, aj si osadu rozdelia na dve kohorty, ktoré budú točiť po jednom roku. Ostatných poistencov to len znechutí.
Samotné zdravotné poisťovne ľudí do osád neposielajú, no môžu privrieť oči, keď im niekto prinesie kôpku prihlášok z podozrivej adresy. Nastáva problém čierneho pasažierstva. V zákulisí sa povráva, že poisťovne občas zavedú interný nástroj na zamedzenie takéhoto prepoisťovania (napríklad zarazením odmien za prinesenie frekventanta), len aby gentlemanskú dohodu jedna z nich zase porušila.
ÚDZS či ďalšie verejné inštitúcie majú pritom už dnes v rukách silný nástroj – verejný pranier. Zverejňovanie množstva frekventantov po jednotlivých poisťovniach by poisťovniam určite „pomohlo“ intenzívnejšie hľadať funkčné interné nástroje na zamedzenie nekalého prepoisťovania.
Problém je inde
Ešte dôležitejší je však opačný koniec tohto problému – relatívne nízka miera prepoisťovania medzi širokou populáciou. Dôvodom je nízka miera konkurencie medzi ponukou poisťovní. Hoci sa ponuka benefitov od čias celaskónov a reklamných igelitiek výrazne posunula, chýba konkurencia v tom hlavnom - v ponuke poistných balíkov. Ten existuje zo zákona jeden a za jednu cenu.
To je však téma omnoho zložitejšia, vyžadujúca reformné myslenie. Jednoduchšie je nájsť slameného panáka a jeho pomocou vysvetľovať klesajúci záujem o služby štátom vlastnenej poisťovne.
© ozdravme s.r.o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.